Dejiny kresťanstva Tri pohľady na Krista v druhom storočí

V minulom článku sme si priblížili zápas ranej cirkvi s gnostikmi a marcionitmi.

Na otázku, nakoľko boli argumenty najranejších cirkevných otcov schopné odstrániť ťažkosti nadhodené gnostikmi a marcionitmi, odpovieme pripomenutím toho, kto boli skutoční príjemcovia tohto polemického posolstva: ani nie tak priamo protivníci, ale v prvom rade masa neistých a váhavých veriacich, ktorí určite (utekajúc pred revolučnými novinkami, ktorým protirečila aj hierarchia) ašpirovali predovšetkým na to, aby boli potvrdení vo viere prijatej pri krste, a tá tradične stotožňovala boha Abraháma a Jakuba s bohom Krista.

Väčšina z nich vítala antignostické a antimarcionitské náuky (medzi nimi aj odsúdenie enkratických náuk a hájenie dovolenosti manželstva) a svojou rozhodujúcou váhou zaisťovala víťazstvom tých, ktorí nemali v úmysle zrušiť genetické spojenie kresťanstva so židovstvom.

Tento údaj (doktrinálny a kultúrny zároveň, pociťovaný ako už neodškriepiteľný) sa teraz stane konštitutívnym údajom povedomia, ktoré cirkev má o sebe a o svojom spôsobe života vo svete, v očakávaní druhého slávneho príchodu Krista ako univerzálneho sudcu.

Rozluka medzi ortodoxiou a heterodoxiou

V tomto bode – sme už na konci 2. storočia – možno začať hovoriť konkrétne aj o rozluke medzi ortodoxiou a heterodoxiou, pretože akceptácia katolíckeho kánonu Písma a súhlas so súborom doktríny, ktorý je teraz akceptovaný ako normatívny, už predstavujú conditio sine qua non, aby človek mohol byť súčasťou kresťanskej komunity.

Takýto súbor doktríny (vypracovaný hlavne, no nie výlučne, v konfrontácii s gnostikmi a marcionitmi) hovorí o jedinosti Boha, ktorý je stvoriteľom sveta a človeka, je dobrý so spravodlivosťou a spravodlivý s dobrotou a zjavil sa najskôr v Starom zákone a následne a úplnejšie v Novom zákone.

Proti gnostickej nenávisti a odmietaniu materiálneho sveta sa stavia pozitívne oceňovanie: všetko, čo Boh stvoril, je dobré. Tento koncept (posilnený aj postupným poľavovaním eschatologického napätia, ktoré implikovalo skorý koniec terajšieho sveta) je dobre zdôraznený v antropologickej a eschatologickej dimenzii.

Proti pohŕdaniu materiálnou zložkou človeka a proti presvedčeniu, že výlučne Božím vyvolením (a preto nezávisle od spôsobu života) len niektorí privilegovaní sú prirodzenosťou určení na spásu, sa teraz stavia pozitívne hodnotenie ľudského tela (aj telo je určené mať podiel na budúcom stave duchovnej duše) a odmietnutie názoru, že môžu existovať odlišnosti prirodzenosti od človeka k človeku: Boh stvorili všetkých ľudí s rovnakou prirodzenosťou a všetci sú otvorení rôznym osudom, ktoré sú určované používaním (dobrým alebo nedobrým) slobodnej vôle.

Tvrdenie, že každý človek je v stave slobodne rozhodnúť o svojom osude, je základným motívom v polemike všetkých antignostických učiteľov (Ireneja, Tertuliána, Klementa, Origena).

Cirkev zdedila od farizejského judaizmu vieru vo vzkriesenie mŕtvych na konci sveta s víziou schvaľujúceho alebo odsudzujúceho súdu. Gnostici toto všetko odmietali a vzkriesenie mŕtvych vykladali metaforicky ako moment, v ktorom si gnostik uvedomil svoju privilegovanú božskú prirodzenosť, čím prešiel duchovne zo smrti do života.

V polemike s touto alegorizáciou konceptu vzkriesenia katolícki učitelia potvrdzujú presvedčenie, že materiálne telo je určené vstať z mŕtvych reálne na konci čias, pričom sa znovu spojí s dušou, ktorá zostala nedotknutá materiálnou smrťou, takže finálna odmena alebo odsúdenie bude mať za objekt človeka, ktorý je úplne obnovený vo svojich konštitutívnych častiach.     

Kristologický argument

V polemike s gnostikmi a marcionitmi nebol plne zdôraznený kristologický argument, hoci neabsentoval. Na druhej strane, vzhľadom na svoju objektívnu dôležitosť a dvojznačnosť východiskových údajov bol nevyhnutne predurčený progrediente tempore sa presadiť.

Vskutku evanjeliová a apoštolská tradícia neboli jednotné v tomto základnom argumente, keďže, na jednej strane, v celej cirkvi bola považovaná za neodmysliteľnú viera (zdedená zo židovstva) v Božiu jedinosť, a, na druhej strane, už v prvých kresťanských generáciách bolo veľmi rozšírené presvedčenie, že Kristova prirodzenosť prevyšuje prirodzenosť iných ľudí a dosahuje až Božiu prirodzenosť.

Na začiatku 2. storočia môžeme schematizovať sériu týchto názorov takto:

Niektorí (predovšetkým tí, ktorí prísne dodržiavajú židovský Zákon) nepovažovali Krista za viac ako Mesiáša predpovedaného a prorokovaného v Starom zákone, a preto za človeka obdareného výnimočnými božskými charizmami (nízka kristológia);

naopak, myšlienkový smer, ktorý reprezentuje predovšetkým Pavol, List Hebrejom a jánovský corpus, neváhal ohlasovať Krista ako entitu božskej prirodzenosti, ako Božieho syna nielen v metaforickom zmysle (vysoká kristológia), no zaoberal sa tým, ako zladiť toto presvedčenie s konceptom Božej jedinosti;

prostredným medzi týmito dvoma koncepciami, a (nakoľko o ňom vieme) len okrajovo reprezentovaným a určeným na rýchle vymiznutie, bol názor tých, ktorí sa usilovali zladiť Kristovu transcendenciu s Božou jedinosťou tvrdením, že Kristus je anjel s osobitnou dôstojnosťou a mocou.

Tvrdenie, že každý človek je v stave slobodne rozhodnúť o svojom osude, je základným motívom v polemike všetkých antignostických učiteľov (Ireneja, Tertuliána, Klementa, Origena).Zdieľať

V zachovanej literárnej dokumentácii je v priebehu 2. storočia zdôrazňovaná predovšetkým vysoká kristológia. A to nás neudivuje, pretože pohanokresťanom (ktorí mali čoraz silnejšie postavenie oproti židokresťanom) sa vzhľadom na pôvod z pohanstva nejavilo, že by bolo na škodu koncepcii Božej jedinosti akceptovať menšieho boha (Krista) v podriadenom postavení k najvyššiemu bohu.

V tomto zmysle ťahala nielen gnostická reflexia, ktorá zvykla štiepiť božskú plerómu na pluralitu osobností (eónov) s viac-menej zdôraznenou personalizáciou, ale aj vplyv dobovej gréckej filozofie, predovšetkým stredného platonizmu, v ktorom bola udomácnená koncepcia, že priepasť medzi najvyšším bohom a svetom je vyplnená jedným alebo viacerými prostrednými božstvami.

Vskutku aj v katolíckej cirkvi sa vysoká kristológia v priebehu 2. storočia vytvára pozdĺž zvislej osi, ktorá má na vrcholoch (hore a dole) Boha a svet a v prostrednej pozícii Krista, ktorý je Božia Múdrosť a Boží Logos (Božie Slovo), ab aeterno imanentný v Bohu, Bohom externalizovaný a zosobnený (splodený, emanovaný, vydaný) na účel stvorenia a vedenia sveta a človeka.

Kristus v rúchu jediného prostredníka spája v sebe celý vzťah Boha so svetom a človekom: stvorenie, vykúpenie, súd (doktrína o Logu). Dôraz tejto doktríny na Kristovu božskú prirodzenosť nakoniec viedol k poškodzovaniu jeho človečenstva, bolo považované za nepatričné k jeho dôstojnosti.

Už v listoch pripísaných Jánovi a v listoch Ignáca Antiochijského je dosvedčené a odmietnuté tvrdenie, že človečenstvo prijaté božským vykupiteľom, ktorý zostúpil z neba do Márie, nebolo skutočné. Toto tvrdenie vypracovali gnostici a marcioniti na účel ich znehodnocovania materiálnej skutočnosti: ak iba duchovný komponent človeka je schopný spásy, nebeský vykupiteľ prijal ľudského ducha a ľudskú dušu, no (s cieľom, aby mohol pôsobiť vo svete) telo len zdanlivé, alebo v každom prípade nemateriálne (doketizmus).

Tejto neúplnej soteriológii katolícki učitelia oponovali presvedčením, že aj telo človeka je schopné spásy: preto na základe axiómy, že Kristus (nebeský vykupiteľ) prijal vo vtelení všetko, čo z človeka zachránil, a keďže zachránil nielen ducha a dušu človeka, ale aj telo, tak musel prijať nielen ľudského ducha a ľudskú dušu, ale aj skutočné telo.

Nízka kristológia

V porovnaní s vývojom vysokej kristológie sa nízka kristológia, ktorá má prevažne židokresťanský pôvod, javí v úpadku v priebehu 2. storočia: v polovici storočia je ešte tolerovaná (Justín), na konci storočia ju Irenej pod názvom ebionizmus vypovedá medzi sekty, ktoré sú už považované za heretické.

No zachovaná dokumentácia o tom je skromná a čiastková: keďže kresťanské komunity boli rozsiahlo autonómne navzájom, nemôžeme si byť istí, že to, čo čítame u nejakého autora, platilo vo svojej dobe pre univerzálnu cirkev.

Vyjadrené konkrétnejšie, Irenejovo odsúdenie ebionizmu nie je postačujúcim údajom pre dôkaz, že v tej dobe celé kresťanstvo zdieľalo toto odsúdenie. Treba poznamenať, že písomné dielo je svojou povahou výrazom prostredia s určitým stupňom kultúry: tým však nie je povedané, že reprezentuje celú komunitu.

Na základe zachovanej dokumentácie môžeme povedať len to, že na konci 2. storočia sa vyvinula reakcia proti vysokej kristológii, pretože sa zdalo, že podkopáva platnosť koncepcie Božej jedinosti.

Touto reakciou sa začala diskusia, ktorá sa vyvíjala (najmä v počiatočných fázach) s rôznymi a špecifickými znakmi v závislosti od rôznych prostredí a predĺžila sa na viac storočí a nakoniec (ako globálny výsledok) definitívne vymedzila trojičnú a kristologickú doktrínu. 

Zdroj: Manlio Simonetti: Il Vangelo e la storia. Il cristianesimo antico (secoli I – IV), Carocci editore S.a.A., Roma 2010. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.