Svätý Augustín Uzdraviť oči srdca

Na jar roku 430 po Kr. začali Vandali – germánska horda počítajúca desaťtisíce mužov – obliehať Hippo Regius, bohaté a dôležité mesto na severoafrickom pobreží (modernú Annabu v Alžírsku).

Dnes sa to môže javiť ako zapadnutá epizóda v rámci pohybov rozličných „barbarských“ kmeňov v dňoch úpadku Rímskej ríše (ktorá „padla“ len o päťdesiat rokov neskôr), nebyť toho, že v meste bol v tom čase biskupom veľký svätý Augustín.

Augustín mal vtedy už 75 rokov a zomrel do niekoľkých mesiacov, pod čo sa nepochybne podpísalo napätie, ktoré mu spôsobovalo obliehanie. Vandali následne mesto vyplienili, no Augustínovu katedrálu a knižnicu nechali stáť. Napriek tomu zničili takmer všetko, čo ako biskup za vyše tri desaťročia s veľkou námahou vybudoval.

Na tieto dejiny často myslievam ako dnes už dlhodobý obyvateľ oblasti Washingtonu, D. C., keď vidím, ako cirkev a národ obkľučujú rozličné sily. Zatiaľ je voči nim dostatočný odpor, takže stále je nádej. Občas však dejiny uštedria tvrdú lekciu. A to je iba jeden z mnohých dôvodov, prečo sa v našich časoch stále oplatí čítať a premýšľať o živote sv. Augustína.

Jeho Vyznania sú pravdepodobne prvou autobiografiou na latinskom Západe. Nie sú však iba katalógom života jedného človeka. Sú vášnivým rozprávaním o emocionálnom boji s hriechmi a omylmi mladosti; potom o Augustínovom skvelom raste počas štúdií v Kartágu a v Ríme; a napokon o vstupe do kruhu okolo veľkého milánskeho arcibiskupa sv. Ambróza, ktorý viedol k Augustínovmu obráteniu – to tvorí srdce príbehu – a jeho obrovskému vplyvu na cirkev i na celý západný svet.

Problémy dneška často vnímame ako jedinečné hrozby pre svoje náboženské a občianske tradície. A v mnohých smeroch nimi aj sú. Aj Augustín sa však potýkal so zblúdilými kresťanmi i s problémovou politikou.

Árijskí Vandali (podobne ako mnohí „kresťania“ dnes) verili, že Ježiš nie je osobou v rámci Svätej Trojice, ale iba veľkým človekom, ktorý sa vďaka tomu, čo robil a trpel, stal v určitom zmysle „božským“.

Samotný Augustín bol ako mladík krátko manichejcom, čo bola heréza, ktorá hlásala kozmický boj medzi dobrým Bohom a zlým.

Ako biskup zápasil s donatistami, prísnou sektou, ktorá (tak trochu pochopiteľne) rozpútala spor o katolíkov, ktorí odpadli počas prenasledovania za vlády cisára Diokleciána. Donatisti neverili, že odpadlíkom je možné odpustiť hriechy alebo že môžu byť opäť prijatí do cirkvi.

A potom boli pelagiáni. Niekoľkí moderní odborníci tvrdia, že Augustín ich nepochopil, no v niektorých kruhoch sa myslelo, že britský mních Pelágius učil, že môžeme byť spasení čisto vlastnými silami, keď sa budeme riadiť iba morálnym zákonom.

Augustín, veľký učiteľ milosti (Doctor gratiae), nemohol dovoliť, aby takýto plytký optimizmus zvádzal ľudí na scestie. Vytvoril obrovské množstvo materiálu, ktorý vyvracal herézy a vysvetľoval náboženstvo, aby tak „uzdravil oči srdca“.

Vnútrocirkevný zmätok však bol iba polovicou príbehu. V neskorej antike, ktorá sa vo viacerých bodoch podobala na naše vlastné nepokojné časy, Rím zažil rozličné verejné šoky. Kresťanstvo bolo v ríši tolerované od čias Konštantína na začiatku 4. storočia. No v 60. rokoch 4. storočia, za vlády Juliána „Apostatu“, sa prenasledovanie vrátilo. A keď Rím v roku 410 vyplienili Vizigóti, niektorí Rimania, ktorí stále zostali pohanmi, sa uchýlili k starým ohováraniam a z tejto katastrofy obviňovali kresťanstvo s jeho nebojovými spôsobmi a odmietnutím tradičných rímskych bohov.

Augustín na túto udalosť zareagoval tak, že napísal svoje mohutné a mohutne vplyvné dielo Boží štát, ktoré dokončil až o šestnásť rokov neskôr, v roku 426. Vyložil chápanie posvätného a svetského, ktoré malo nesmierne dôsledky pre celé nasledujúce západné dejiny.

Augustín urobil rozlíšenie, ktoré bolo v starovekom svete zriedkavé: vládcovia – vrátane rímskych cisárov – sa vtedy obvykle považovali za akési „božstvá“. Ježiš hovoril o dávaní cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie. V antickom svete to nebolo jediné uznanie moci, ktorá presahuje moc svetských vládcov, no bolo jediné, ktoré vytýčilo také jasné rozlíšenia – a malo skutočnú silu.

Augustín identifikoval dve mestá: Božie mesto, zamerané na Božiu vôľu a Dobro, ktoré zamýšľa pre svet; a ľudské mesto, zamerané na ľudskú vôľu, a teda obmedzené vo svojom sústredení sa na tento svet a v egoizme. Podľa Augustína Rím nebol vyplienený preto, že sa pomaly obracal k uctievaniu pravého Boha. Rím zažíval úpadok sčasti preto, že jeho mnohé skutočné cnosti boli vydané do služieb neresti a kolektívneho egoizmu. A jeho dekadencia a zraniteľnosť boli nevyhnutným vedľajším produktom jeho obratu k sebe.

Popritom vyvracia polyteistické presvedčenia. Ťažko pochopiť, ako sa po prečítaní prvých desiatich kníh Božieho štátu niekto mohol ešte stále pridŕžať pohanských bohov. Augustínove vášne z mladosti boli v tom čase už nasmerované na úrodnú pôdu. A je čistý virtuóz, keď prenasleduje rozličné pohanské presvedčenia, až kým neostane ani jedno. A keď si vyčistí pole, môže začať líčiť pozitívnu víziu pravej čnosti, občianskeho správania a autentického duchovného života na zemi.

A necháva aj hojný priestor pre tajomné spôsoby, ktorými Boh pôsobí v dejinách, dokonca aj prostredníctvom toho, čo sa z ľudského pohľadu môže javiť ako nezaslúžené katastrofy.

Napriek odlišným menám a hráčom sa v našej príliš ľudskej cirkvi a v príliš ľudskom svete niektoré veci zjavne nikdy nemenia. Nikdy nejestvuje konečné riešenie výziev života v tomto svete a sú obdobia, keď sa zdá, že všetko prenikajú pochybnosti.

Preto sa po celé veky kresťania i nekresťania obracajú na Augustína, aby získali poučenie, čo opäť veľmi potrebujeme spraviť i my dnes.

Robert Royal je šéfredaktor The Catholic Thing (slovenská verzia pod názvom „K veci“) a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone, D. C. Jeho najnovšie knihy sú Columbus and the Crisis of the West (Kolumbus a kríza Západu) a A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí).

Anglický originál článku TU. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.