Vo veku 61 rokov zomrel katolícky kňaz Ladislav Stromček, ktorý bol od roku 1983 členom Spoločenstva Fatima založeného Silvestrom Krčmérym a Vladimírom Juklom.

Po ukončení štúdia na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave v roku 1984 zakladal tajné malé spoločenstvá vysokoškolákov v Bratislave a v Žiline.

V druhej polovici 80. rokov posielal do vysielania Hlasu Ameriky informácie o náboženskej situácii na Slovensku, podieľal sa na vydávaní samizdatov, organizovaní pútí a podpisových akcií.

Po tajnom štúdiu teológie ho v roku 1988 biskup J. Ch. Korec tajne vysvätil za kňaza. Zakrátko sa stal neformálnym šéfredaktorom mládežníckeho samizdatového časopisu ZrNO.

Od roku 1988 do roku 1990 pracoval v Stredoslovenských energetických závodoch v Žiline a od Nežnej revolúcie konečne aj vo verejnej pastorácii. V rokoch 2008 až 2016 bol generálnym vikárom Žilinskej diecézy. Neskôr až do svojej smrti pôsobil ako dekan v Čadci. Toľko z oficiálnych údajov.

Zľava Ladislav Stromček, Eva Klčovanská a František Mikloško.

V príbehu Lacka Stromčeka sa zosobňuje hviezdny príbeh tajnej cirkvi z rokov 1969 – 1989. Do Bratislavy prišiel ako bežný chalan z Oravy, kde sa začal zúčastňovať na stretnutiach malých spoločenstiev – na živote tajnej cirkvi. Malé spoločenstvá vysokoškolákov elektrikárov viedol František Mikloško, ktorý ho neskoršie zoznámil s biskupom Korcom, Silvestrom Krčmérym a Vladimírom Juklom.

Stretnutia sa mu stali osudnými a neskoršie vstúpil do Spoločenstva Fatima, s ktorým vykonával všetky ďalšie aktivity. Bola to hlavne služba malým spoločenstvám, ktoré viedol. Vedomosti z tajného štúdia teológie využíval práve v malých spoločenstvách.

Svoju službu tajného redaktora Hlasu Ameriky najviac rozvinul v roku 1988, keď informoval o začínajúcej sa najväčšej podpisovej akcii za náboženskú slobodu vo východnej Európe. V ČSSR sa pod túto petíciu podpísalo viac ako 500 000 občanov, z toho 300 000 zo Slovenska. Zostane historickým faktom, že práve Lacko Stromček v prvé dni podpisovej akcie priniesol na Oravu podpisové hárky. A Oravci spustili lavínu, ktorá sa už nedala zastaviť. Lacko bol jej súčasťou.

Dôležitú úlohu zohral aj počas Sviečkovej manifestácie. Antonovi Hlinkovi do Hlasu Ameriky skoro denne podával informácie o prípravách tejto udalosti. Jeho reportáž v Hlase Ameriky o tejto udalosti bola odvysielaná iba niekoľko hodín po policajnej akcii.

Pomerne neznámy je jeho príbeh z apríla 1988, keď sa tajne dostal na jubilejné zasadnutie prorežimného kňazského hnutia Pacem in terris, aby priniesol informácie občanom cez Hlas Ameriky. V sále, kde tlieskalo 200 kňazov prorežimným rečiam, bol iba jeden človek, ktorý netlieskal. Vo svojom svedomí vyhodnotil, že je viac občanom, ktorý nesúhlasí s prorežimnými rečami, ako tajný redaktor. Tento morálny postoj sa stal Lackovi osudným. Netlieskanie si všimla Štátna bezpečnosť, ktorá ho následne sledovala.

V ten istý deň ho pri podávaní telefonických správ do Hlasu Ameriky zatkla, no po niekoľkohodinovom výsluchu ho prekvapivo prepustila. ŠtB mu prikázala, aby neopúšťal Bratislavu. Po niekoľkých dňoch sa zbalil a presťahoval sa do Žiliny.

Výsluch na ŠtB ho nezastrašil, len ho viac nabádal k opatrnosti. V roku 1989 sa stal neformálnym šéfredaktorom samizdatového časopisu ZrNO, ktorý vychádzal v najväčšom redakčnom náklade v ČSSR – 1 500 kusov.

Čítajte tiež

V „tajnej cirkvi“ neexistujú samobežci Spomienky zosnulého kňaza Ladislava Stromčeka na tvorbu samizdatu Zrno

Ladislav Stromček

Spolupútnik Jukla, Krčméryho a Mikloška, ktorého tajne vo svojom byte vysvätil biskup Korec, spomína na obdobie pred rokom 1989.

Štátna bezpečnosť ho naďalej sledovala. Zaradila ho dokonca medzi „nepriateľské osoby“, ktoré mali byť v prípade ohrozenia komunistického režimu zatknuté ako prvé. Posledný záznam, ktorý o ňom ŠtB zaznamenala, bolo jeho vystúpenie na zhromaždení 1. decembra 1989 počas Nežnej revolúcie.

Tajná cirkev po roku 1989 má už iba jednu službu – vydať písomné svedectvo Božej veľkosti počas obdobia komunistického prenasledovania. Ladislav Stromček aj túto službu vyplnil a v roku 2000 publikoval svoj príbeh v knihe Zápas o nádej. Vlastne to nebol ani jeho príbeh. Bol to príbeh mladého muža, ktorý nechal konať Boha vo svojom živote. A ten príbeh je úžasný. Keďže je v ňom stotožnený príbeh tajnej cirkvi, mal by sa stať povinným čítaním minimálne na katolíckych gymnáziách.

Lacko, ďakujeme Ti za Tvoju službu aj za Tvoje životné svedectvo!

Foto – archív autora