Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
28. december 2021

Apoštolka revolúcie srdca

Novinárka, anarchistka a konvertitka, ktorá na prvé miesto kládla chudobných

Spoznajte pohnutý životný príbeh Božej služobnice Dorothy Dayovej, ktorá smeruje k blahorečeniu.

Novinárka, anarchistka a konvertitka, ktorá na prvé miesto kládla chudobných

Foto: Wikimedia Commons/Bettmann Archive

V roku 2015 sa pápež František zmienil o Dorothy Dayovej vo svojom prejave pred americkým Kongresom. Spolu s Abrahamom Lincolnom, Martinom Lutherom Kingom Jr. či Thomasom Mertonom ju označil za morálny vzor a jeden z pilierov americkej identity. Vyzdvihol u nej najmä sociálnu angažovanosť, zmysel pre spravodlivosť a lásku k utláčaným.

Pápež Benedikt XVI. Dorothy Dayovú pri jednej zo svojich posledných generálnych audiencií označil nielen za príklad obrátenia, ale aj „schopnosti vzoprieť sa ideologickému lichoteniu svojej doby, zvoliť si hľadanie pravdy a otvoriť sa objavovaniu viery“.

Kto bola táto kontroverzná novinárka, anarchistka a konvertitka, ktorá mala blízko k teológii oslobodenia? V mladosti absolvovala umelý potrat, niekoľko pokusov o samovraždu aj civilné manželstvo a rozvod. Napriek tomu v sebe niesla hlbokú túžbu milovať a byť milovaná. Vzťah k Bohu realizovala skrze svoju službu chudobným, v ktorých videla Kristovu tvár.

Búrlivá mladosť a sociálny aktivizmus

Dorothy Dayová sa narodila v Brooklyne 8. novembra 1897 do dobre situovanej rodiny strednej triedy. Jej otec John mal írske korene a mama Grace bola rodená Newyorčanka. Manželia spolu vychovali päť detí, troch synov a dve dcéry. Dorothy bola ich prostredným dieťaťom.

Jej otec pôsobil ako športový redaktor v novinách v San Franciscu. V dôsledku zemetrasenia, ktoré mesto zasiahlo v roku 1906, prišiel o prácu. Nešťastie vyvolalo veľkú vlnu pomoci a solidarity v komunite, čo Dorothy ako malú prinútilo premýšľať o tom, prečo si podobnú pomoc ľudia nedokážu preukazovať aj za bežných okolností.

Rodičia Dorothy boli formálni kresťania, ktorí kostol navštevovali len zriedka. Dorothy však od detstva prejavovala cit pre vieru a často čítala Bibliu. Vo veku desiatich rokov začala navštevovať episkopálny kostol v Chicagu, kam sa rodina presťahovala. Fascinovala ju najmä samotná liturgia a liturgická hudba. V tomto kostole bola v roku 1911 pokrstená a birmovaná.

Vášeň pre literatúru si Dorothy udržala aj v tínedžerskom veku. Na strednej škole sa učila gréčtinu a pokúšala sa o čítanie Nového zákona v origináli. Jej záujem sa však netýkal len otázok viery. So zanietením študovala aj politické a spoločenské témy. O anarchii a extrémnej chudobe sa dozvedela z diel ruského revolucionára a publicistu Piotra Kropotkina. Obľubovala tiež diela Dostojevského, Tolstého či Gorkého.

V roku 1914 získala Dorothy Dazová štipendium na Univerzite v Illinois, ale nebola veľmi snaživou študentkou. Jej názory sa formovali kresťanským a radikálne sociálnym smerom. Vyhýbala sa bujarému študentskému životu a radšej pracovala, aby sa nemusela spoliehať na peniaze od svojho otca. Po dvoch rokoch nakoniec univerzitu opustila a presťahovala sa do New Yorku.

V osemnástich rokoch sa vo svojom presvedčení nachádzala niekde na pomedzí socializmu, syndikalizmu a anarchizmu. Oslavovala februárovú revolúciu v Rusku a s ňou spojené zvrhnutie monarchie a v novembri 1917 bola prvýkrát zatknutá za demonštráciu v Bielom dome. Išlo o boj za volebné práva žien v rámci kampane, ktorú organizovala Národná ženská strana.

Dorothy Dayová čakajúca na zatknutie počas protestu poľnohospodárov v Kalifornii roku 1973. Foto: Wikimedia Commons

Súkromný život Dorothy Dayovej bol rovnako búrlivý ako jej politické angažovanie. V mladosti žila bohémskym spôsobom života. V roku 1920 ukončila nešťastnú aféru so spisovateľom Lionelom Moiseom, s ktorým otehotnela, a následne absolvovala umelý potrat. Bolo to rozhodnutie, ktoré po celý život ľutovala a po ktorom nasledovali jej dva pokusy o samovraždu.

Krátko nato uzavrela civilný manželský zväzok s Berkeleym Tobeym a väčšiu časť roka s ním strávila v Európe. V tom čase napísala poloautobiografický román Jedenásta panna, v ktorom opisuje svoju aféru s Lionelom Moiseom. Jej nový manželský zväzok sa však neskončil o nič lepšie. Po návrate do Spojených štátov Dayová od manžela odišla a požiadala o rozvod.

Predajom filmových práv k svojmu románu si zarobila na kúpu plážovej chaty na Staten Islande v New Yorku, ktorú využívala na písanie. Do jej života čoskoro vstúpil nový muž. Bol ním aktivista a biológ Forster Batterham, ktorý Dorothy na jej chate cez víkendy navštevoval. Po potrate bola Dorothy presvedčená, že je neplodná. V polovici roku 1925 však s potešením zistila, že je tehotná.

Forster Batterham sa však otcovstva obával. Dorothy v čase tehotenstva odišla navštíviť svoju matku na Floride, kde sa zdržala niekoľko mesiacov. V tom čase zintenzívnila svoje skúmanie katolicizmu. Keď sa vrátila na Staten Island, jej častejšia účasť na svätej omši a opakované čítanie Biblie boli pre Batterhama nepochopiteľné.

Po narodení ich dcéry Tamar Teresy v roku 1926 stretla Dorothy Dayová na ulici miestnu rehoľnú sestru Aloysiu Mary Mulhernovú. Oslovila ju s prosbou o katolícky krst pre svoju dcéru. Rehoľníčka to odmietla vzhľadom na to, že Dorothy nebola katolíčka. Niekoľko mesiacov ju však vyučovala katechizmus a vzdelávala ju v katolíckej viere.

V júli 1927 bola napokon jej dcéra Tamar Teresa pokrstená. Batterham sa na obrade odmietol zúčastniť. Jeho vzťah s Dorothy bol čoraz komplikovanejší, pretože jej túžba po manželstve v cirkvi čelila jeho antipatii k organizovanému náboženstvu, predovšetkým katolicizmu. Pár sa napokon rozišiel.

Dvadsiateho ôsmeho decembra podstúpila Dorothy Dayová podmienečný krst v katolíckom kostole a sestra Aloysia bola jej krstnou mamou. Konverzia Dorothy Dayovej na katolicizmus je bližšie opísaná v jej autobiografii z roku 1952 s názvom The Long Loneliness (Dlhá osamelosť).

Hnutie katolíckych robotníkov

Okrem písania kníh sa Dorothy Dayová živila ako novinárka. Písala stĺpček o záhradkárstve pre miestne noviny Staten Island Advance a články či recenzie kníh pre niekoľko katolíckych titulov vrátane Commonwealu.

V roku 1932 odcestovala ako reportérka do Washingtonu, aby podala správu o tamojšom Pochode hladu. Tento zážitok podnietil jej rozhodnutie viac sa angažovať v sociálnom aktivizme a katolicizme. Ôsmeho decembra toho istého roku navštívila Národnú svätyňu Nepoškvrneného počatia vo Washingtone, kde sa modlila, aby jej Boh ukázal spôsob, ako využiť svoje dary a talenty na pomoc chudobným.

Odpoveď prišla expresne rýchlo v podobe stretnutia s Petrom Maurinom, francúzskym prisťahovalcom a aktivistom. Napriek nedostatku formálneho vzdelania to bol muž s hlbokým intelektom a pevnými názormi. Predostrel Dorothy Dayovej vlastnú víziu sociálnej spravodlivosti spojenej s chudobnými, ktorá bola inšpirovaná svätým Františkom z Assisi.

Dorothy Dayová so šatami, ktoré mala počas svojho posledného pobytu vo väzení a ktoré jej podpísali ďalšie uväznené. Foto: Flickr.com/Jim Forest, Jack Payden Travers.

Ich Hnutie katolíckych robotníkov vzniklo 1. mája 1933, keď vydali prvé číslo časopisu s názvom The Catholic Worker (Katolícky robotník). Jeho cena bola jeden cent za výtlačok. Tematicky bol zameraný na tých, ktorí stratili všetko v dôsledku Veľkej hospodárskej krízy. Na „tých, ktorí si myslia, že neexistuje žiadna nádej do budúcnosti“, aby im oznámil, že „katolícka cirkev má sociálny program.“  

Ich hlavným konkurentom bol Komunistický denník. Dorothy Dayová sa však postavila proti jeho ateizmu, obhajobe triednej nenávisti či výzvam k násilnej revolúcii a boju proti súkromnému vlastníctvu. Prvé číslo Katolíckeho robotníka sa pýtalo: „Nie je možné byť radikálnym a zároveň neateistickým?“ Noviny vychádzali na mesačnej báze a distribuovali ich kňazom a farnostiam po celej krajine.

Inzercia

Bol to Maurin, ktorý začal písať o tom, ako prví Ježišovi nasledovníci udržiavali vo svojich domovoch „kristovské izby“, kde cudzincom ponúkali odpočinok a pohostinnosť. Nariekal nad zánikom tejto kultúry pohostinnosti a prosil kňazov a biskupov, aby na tento účel využívali svoje fary a diecézne budovy.

V čase hospodárskej krízy zostali milióny Američanov bez zamestnania či domova a takmer polovica obyvateľov žila pod hranicou chudoby. Maurin sa pýtal, prečo pre nich Katolícka cirkev nerobí viac. Dorothy Dayová cenzurovala niektoré Maurinove útoky na cirkevnú hierarchiu a pokúsila sa predložiť niekoľko výtlačkov časopisu aj pápežovi Piovi XI.

„Ak uvažujeme o osobnej zodpovednosti voči tým, ktorí sedia okolo a hovoria: ‚Prečo kňazi nerobia to či ono?‘, mali by sme odpovedať: ‚Prečo nie my všetci?‘“ napísala Dayová v časopise Commonweal v roku 1938.

Tieto myšlienky viedli k založeniu projektu s názvom „dom pohostinnosti“, ktorý poskytoval jedlo a oblečenie chudobným z Lower East Side. Neskôr nasledovalo aj založenie siete fariem určených na spoločné bývanie. Hnutie sa rýchlo rozšírilo do ďalších miest v Spojených štátoch, do Kanady a Spojeného kráľovstva.

Pacifizmus a revolúcia srdca

Dorothy Dayová publikovala správu o transformácii svojho politického aktivizmu na nábožensky motivovaný aktivizmus v knihe From Union Square to Rome (Z Union Square do Ríma). Svoj životný príbeh vyrozprávala selektívne, bez toho, aby uviedla podrobnosti o svojich prvých rokoch „ťažkého smrteľného hriechu“, keď bol jej život „úbohý, malý a zlý“.

Kniha bola odpoveďou jej dávnym komunistickým príbuzným a priateľom, ktorí sa jej pýtali, ako sa mohla stať katolíčkou. Jej knihu dokonca odporučil veriacim čitateľom aj výbor pre literatúru Newyorskej arcidiecézy.

Dorothy Dayová sa zaujímala aj o kláštorné komunity. Od štyridsiatych rokov začala pravidelne navštevovať benediktínov a v roku 1955 sa z nej stala oblátka opátstva sv. Prokopa v Lisle. Ako postulantka vstúpila do spoločenstva inšpirovaného príkladom Charlesa de Foucaulda. Svoju kandidatúru však napokon pre viaceré výhrady a vnútorné nezhody stiahla.

Dorothy Dayová na proteste v roku 1960. Fotografia je súčasťou archívu Katolíckeho robotníka na Marquette University a bola publikovaná v knihe Loaves and Fishes na strane 187. Foto: Flickr/Jim Forest.  

Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pacifizmus a výzvy k zloženiu zbraní u Dorothy Dayovej ešte zintenzívnili a pokračovali aj v nasledujúcich rokoch. Pätnásteho júna 1955 sa pripojila ku skupine pacifistov, ktorí sa odmietli zúčastniť na cvičeniach civilnej obrany. Dayová vtedy uviedla, že robí „verejné pokánie“ za prvé použitie atómovej bomby Spojenými štátmi.

Dorothy Dayová neskôr dúfala, že Druhý vatikánsky koncil schváli nenásilie ako základnú zásadu katolíckeho života a ostro odsúdi jadrové zbrane. Potešilo ju, keď koncilový dokument Gaudium et spes uviedol, že nukleárna vojna je nezlučiteľná s tradičnou katolíckou teóriou spravodlivej vojny.

To, čo však Dorothy Dayovú najviac odcudzilo od jej radikálnych kolegov, bolo jej presvedčenie, že nie je potrebná násilná revolúcia, ale skôr „revolúcia srdca“. Teda schopnosť vidieť Krista v druhých ľuďoch a milovať ich tak, ako Boh miluje nás.

Napriek pribúdajúcemu veku a podlomenému zdraviu Dorothy Dayová navštívila aj Indiu, kde osobne stretla Matku Terezu a videla jej prácu. V roku 1971 navštívila tiež Poľsko, Sovietsky zväz, Maďarsko a Rumunsko. Stretla sa s niekoľkými členmi sovietskeho Zväzu spisovateľov a bránila Alexandra Solženicyna proti obvineniam, že zradil svoju krajinu.

Dorothy Dayová na stretnutí s Matkou Terezou na Manhattane v roku 1979. Foto: Flickr/Jim Forest, Bill Barrett (Marquette University Archives).

Dorothy Dayová sa naposledy verejne objavila na Medzinárodnom eucharistickom kongrese, ktorý sa konal 6. augusta 1976 vo Philadelphii. Na bohoslužbe organizovanej na počesť ozbrojených síl USA pri dvojstom výročí Spojených štátov hovorila o zmierení a pokání. Kritizovala organizátorov za to, že si za deň vhodný na vzdanie pocty armáde vybrali práve 6. august, ktorý je dňom zhodenia prvej atómovej bomby na Hirošimu.

Dorothy Dayová vo veku 83 rokov zomiera na srdcový infarkt 29. novembra 1980 v New Yorku. Pochovaná je na cintoríne Vzkriesenia na Staten Islande. Na jej náhrobnom kameni je vyrytý nápis Deo Gratias. V okamihu jej smrti pri nej bola jej dcéra Tamar, ktorá sa spolu s otcom pripojila k pohrebnému sprievodu. Spoločne sa zúčastnili aj na spomienkovej svätej omši v Katedrále sv. Patrika. Dayová a Batterham totiž zostali aj po rozpade vzťahu celoživotnými priateľmi.

Svätica bez pozlátka

Písanie bolo zbraňou Dorothy Dayovej proti utláčateľským systémom. Skrze neho chcela poukázať na sociálnu nespravodlivosť a byť tak hlasom tých, ktorí sa sami nedokázali alebo nemohli brániť. Jej dobročinnosť a zápas za chudobných sa stali zásadnými v ťažkých časoch hospodárskej krízy v Amerike.

Návrh na začatie beatifikačného procesu Dorothy Dayovej prvýkrát zaznel už tri roky po jej smrti. Zakladateľka Katolíckeho robotníckeho hnutia sa jeho oficiálneho začiatku dočkala až v roku 2000. Ôsmeho decembra tohto roka sa v Katedrále sv. Patrika v New Yorku zakončila diecézna fáza procesu, ktorú mal na starosti newyorský kardinál Timothy M. Dolan.

Katedrála sv. Patrika v New Yorku 8. decembra, keď bola ukončená diecézna fáza procesu beatifikácie Dorothy Dayovej. V krabiciach je materiál o jej živote pripravený na zaslanie do Vatikánu. Foto: TASR/AP

Niektorí členovia Katolíckeho robotníckeho hnutia namietali proti procesu jej beatifikácie. Ani samotná Dorothy Dayová nevyhľadávala idealizované obrazy svätcov známe zo starobylých hagiografií. Podľa jej názoru sa srdce človeka nezmení pod vplyvom nepriestrelných argumentov či vďaka príkladom morálnej dokonalosti. Je to skôr vďaka osobnej skúsenosti a stretnutiam s ľuďmi, ktorí sú ochotní s láskou odpovedať na jeho potreby.

Napriek mnohým kontroverziám dokázala Dorothy Dayová vo svojom živote túto misiu úspešne napĺňať a tak priniesť Božie svetlo aj na miesta, kde dovtedy vládla len beznádej a zúfalstvo. Jej výzva k osobnej angažovanosti a láska k tým najchudobnejším zostávajú aj dnes stále aktuálne.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.