Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Interview Svet kresťanstva
30. december 2021

Religionista Javornický

Keď všetko spochybníte, ostane vám už len Kierkegaardov skok viery

Ako letničný evanjelikál si vážim všetko dobré, čo som dostal od Katolíckej cirkvi, hovorí Samuel Javornický.

Keď všetko spochybníte, ostane vám už len Kierkegaardov skok viery
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Ako letničný evanjelikál si vážim všetko dobré, čo som dostal od Katolíckej cirkvi, hovorí Samuel Javornický.

Viera každého človeka je tajomstvom. Prečo niekto tento dar dostal a iný nie? Prečo je pre niekoho viera životnou kotvou a istotou, kým pre iného celoživotným zápasom? Prečo niekto kráča „po priamych cestách“ (Štefan Hlaváč), kým iný po kľukatých?

O hľadaní, strácaní a nachádzaní je aj duchovný príbeh religionistu Samuela Javornického, vysokoškolského učiteľa lekárskej latinčiny a gréčtiny na Jesseniovej lekárskej fakulte v Martine a člena Evanjelickej cirkvi metodistickej, ktorého texty môžete poznať aj z denníka Postoj.   

Od zákonodarcu k Otcovi

Samuel pochádza z Košíc, narodil sa v roku 1985 do nábožensky zmiešanej rodiny. Kým mama brala svoju katolícku vieru dosť vážne – dokonca ju preto neprijali na vysokú školu –, otec bol o niečo vlažnejší evanjelik. A hoci mal Samuel kontakt aj s evanjelickým prostredím, domovskou preňho bola rímskokatolícka farnosť Kráľovnej pokoja „na Juhu“.

S odstupom rokov dnes priznáva, že účasť na omšiach ho veľmi nebavila, čo však neznamená, že viera preňho nebola dôležitá. „Veľmi ma oslovovala najmä jedna Božia vlastnosť, nad ktorou sa mnohí veriaci až tak nezamýšľajú – a to, že Pán Boh je vševediaci. Vie o mne všetko, a teda nemá zmysel robiť pred ním nejaké tajnosti, pretože je nemožné podviesť ho,“ vracia sa do svojho detstva.

Postupne si stále viac uvedomoval, že Boh je preňho najmä zákonodarcom, ktorý to síce s ľuďmi myslí dobre, preto im dal svoje prikázania, ale s ktorým je takmer nemožné vytvoriť si osobný vzťah.

Zlom uňho nastal počas prípravy na sviatosť birmovania. „Dodnes som vďačný svojim animátorom za to, že ma svojím prístupom a príkladom naučili vnímať Boha ako milujúceho Otca. Začal som miništrovať, konečne som o niečo hlbšie prenikol do liturgie a začlenil som sa do živej kostolnej partie,“ spomína Samuel počas nášho rozhovoru v nenápadných priestoroch Evanjelickej cirkvi metodistickej v centre Dolného Kubína.

Spochybniť možno všetko. Ale čo ďalej?

Ako to býva aj v mnohých iných prípadoch, mládežníckou vierou zatriasol odchod z rodného mesta na vysokú školu. Samuela prijali na štúdium klasickej archeológie a klasických jazykov na Masarykovej univerzite v Brne. Neskôr si pribral aj religionistiku, ktorá ho prinútila k tomu, že začal kritickejšie uvažovať nad svojou vierou.

Priťahovali ho najmä diela nemeckých evanjelických liberálnych teológov, ako sú Adolf von Harnack a Rudolf Bultmann, či švajčiarskych náboženských socialistov Leonharda Ragaza a Hermanna Kuttera.

„Harnackove Dejiny dogmy či Bultmannov koncept odmytologizovania Nového zákona ma postupne priviedli k presvedčeniu, že viaceré dogmatické vyjadrenia nemajú oporu v najranejšej tradícii cirkvi a že samotná osoba Ježiša Krista je príliš zaťažená helenistickým nánosom. Mal som pocit, akoby som dovtedy žil v náboženskom klame a až teraz sa mi otvorili oči,“ hovorí Samuel a spätne prepočítava, že toto jeho liberálne obdobie trvalo približne tri roky.

„Vnútorne sa zo mňa v podstate stal liberálny protestant, ale z cirkvi som zatiaľ nechcel vystúpiť. Cítil som, že si to celé najprv musím sám vnútorne upratať.“ Naďalej tak prichádzal na slovenské omše v brnianskom kostole svätého Jakuba a takisto aj do vysokoškolského spoločenstva Jakubčatá.

Svoje liberálne postoje prvýkrát na širšom fóre prezentoval v internetovej diskusnej skupine, ktorej členmi boli mládežníci z jeho farnosti. Ovplyvnený dielami nemeckého teológa a bývalého katolíckeho kňaza Georga Denzlera v neformálnej debate o katolíckej sexualite prezentoval názor, že v samotnom Svätom písme nemožno nájsť argumenty proti predmanželskému spolužitiu partnerov vo vážnom vzťahu.

„Napísal som o tom dokonca niekoľkostranový traktát, v ktorom som sa pokúsil o teologické zdôvodnenie svojho pohľadu,“ usmieva sa Samuel. Jeho „spis“ sa dostal aj ku kaplánovi, ktorý mal vo farnosti na starosti mládež, a ten si ho zavolal na rozhovor. Padla aj priama výzva, aby zvážil, či je správne, aby naďalej miništroval.

„Hoci sa ma to vtedy dotklo, dnes si myslím, že kaplán postupoval správne. Mal som s ním neskôr ešte niekoľko ďalších debát a náš vzťah zostal veľmi korektný až priateľský. Keď sa na to dívam spätne, tak ma mrzí najmä to, že som svojimi nesprávnymi postojmi mohol negatívne ovplyvniť druhých. Na druhej strane som Pánu Bohu vďačný, že som podľa týchto svojich názorov sám nikdy nežil,“ pokračuje v otvorenom rozprávaní.

Sebakriticky priznáva, že postupne začal mať z toho všetkého čoraz väčší vnútorný zmätok a pocit prázdna. Strata osobného vzťahu s Bohom, ktorého začal vnímať len ako nejakú deistickú veličinu, vyvrcholila hlbokou krízou viery.

„Sám som už nevedel, kam smerujem – ľudsky ani duchovne. Stále viac som sa presviedčal o tom, že človek je schopný spochybniť naozaj čokoľvek, no zároveň som sa sám seba pýtal: čo mu potom ostane? Boli apoštoli blázni, ktorí zomierali len preto, že mali v hlave nejaký pomýlený teoretický konštrukt, alebo naozaj zažili vzkrieseného Krista, ktorý bol pre nich Bohom a Pánom? Tento problém sa síce Bultmann, ktorý bol v Marburgu silne ovplyvnený Heideggerovým existencializmom, snažil riešiť, no on radikálne oddelil evanjeliovú zvesť od dejinnej reality, a teda otázku spásy od skutočnosti, čo bolo pre mňa neprijateľné,“ púšťa sa Samuel do teologických úvah.

Odchod z Katolíckej cirkvi

Odpovede začal nachádzať u klasických existencialistov, ako sú Blaise Pascal, Søren Kierkegaard, Karl Barth, Martin Buber či v spisoch Martina Luthera. Obzvlášť ho oslovovala Pascalova myšlienka: „Viera sa líši od dôkazu: ten je len ľudský, kdežto viera je dar Boží. Je v srdci a nehovorí ,viem‘, ale ,verím‘.“

Samuel postupne dospel k presvedčeniu, že samotným rozumom môže dospieť maximálne k presvedčeniu, že na začiatku všetkého musel byť nejaký prvý hýbateľ, no ako píše Pascal, taký človek „mnoho nepokročil k svojej spáse“.  

„Vyznanie, že skutočne historicky vzkriesený Ježiš Kristus je mojím Bohom a Pánom, je aktom viery, alebo – ako to definoval Kierkegaard – skokom viery, ktorý na prvý pohľad môže vyzerať aj iracionálne,“ vysvetľuje Samuel, ktorý sa napokon k takémuto skoku viery odhodlal počas jednej večernej modlitby, do ktorej sa ponoril takmer zo zúfalstva.  

„Vtedy som vyznal, že verím v živého Boha zázrakov. Boh sa pre mňa nanovo, no ešte hlbšie stal tým buberovským Ty. A tak dnes viem, komu som uveril a kam smerujem. Na druhej strane však nechcem, aby môj postoj k viere pôsobil úplne iracionalisticky. Uznávam obmedzený význam prirodzenej teológie a predovšetkým prirodzeného zákona – jeho modernú verziu v podaní Johna Finnisa – pre prirodzené poznanie morálky a racionálne zdôvodnenie novozákonnej etiky založenej na láske k blížnemu, ktoré však na spásu nestačia.“

Na duchovnej sínusoide Samuel opäť začal stúpať nahor. Túžil po rozvoji osobného vzťahu s Bohom, no ovplyvnený historicko-kritickým skúmaním ranej cirkevnej tradície v oblasti cirkevného úradu sa zároveň pýtal, či práve inštitucionalizovaná cirkev nie je prekážkou tohto priameho vzťahu.

Naďalej sa síce zúčastňoval na svätých omšiach, bol dokonca rozdávateľom prijímania, prichádzal aj medzi Jakubčatá, kde patril medzi animátorov, no stále viac ho napĺňali pochybnosti o správnosti katolíckeho učenia o eucharistii či sviatostnom kňazstve.   

Inzercia

„Už som sa v podstate necítil byť katolíkom, mal som veľký problém s obetným charakterom eucharistie, s jej uctievaním či s uctievaním svätých a Márie. De iure som bol heretikom, ale zároveň som stále nevedel, kam vlastne smerujem. Párkrát som navštívil zhromaždenia niekoľkých evanjelikálnych cirkví a najviac ma to začalo ťahať do Apoštolskej cirkvi, kde ma oslovil neskostnatelý prístup a charizmatická spiritualita,“ hovorí Samuel, ktorý sa napokon rozhodol pre definitívny odchod z Katolíckej cirkvi.

„Musím oceniť, že som sa pri tom stretol s veľmi citlivým prístupom. Či už zo strany brnianskych kňazov, s ktorými som sa roky poznal a otvorene sa s nimi o svojom vnútornom prežívaní rozprával, či zo strany košického farského úradu, kde som bol požiadať o vypísanie z matriky. S rehoľnou sestrou vo farskej kancelárii sme sa dokonca aj spolu na rozlúčku pomodlili.“

Na chválach v egyptskej púšti

Krátko nato Samuel odišiel na ročný študijný pobyt do Egypta, ktorý mu pomohol v procese duchovného rozlišovania a hľadania.

Popri štúdiu islamských dejín a arabčiny na univerzite v 250-tisícovom meste Damanhúr, ktoré sa nachádza približne 50 kilometrov od Alexandrie v smere na Káhiru, mohol spoznávať miestne kresťanské komunity.  

„V Damanhúre som pravidelne navštevoval cirkevný zbor Egyptskej presbyteriánskej cirkvi. Keďže však presbyteriáni nie sú charizmatici, chodieval som na chvály a mládežnícke stretnutia do charizmatického metodistického zboru v Alexandrii. Paradoxne, práve v Egypte som zažil najväčší worship festival vo svojom živote. Bolo to v púšti blízko významných koptských kláštorov vo Wádí Natrún. Modlilo sa tam takmer 10-tisíc kresťanov dohromady, kopti spolu s protestantmi. Zažiť niečo ako náš Campfest, ale uprostred púšte v moslimskej krajine bolo silným duchovným zážitkom,“ približuje Samuel, ktorého prekvapilo, koľko charizmatických koptov žije v Egypte.

„Povzbudzovalo ma aj to, v akých komplikovaných a neľahkých podmienkach dokážu miestni kresťania žiť svoju vieru. Beriem vážne Dreherove varovania o mäkkom woke útlaku v USA, ale toto bola fakt iná káva. Spoznal som napríklad dcéru salafistického imáma, ktorá sa stala kresťankou. Nakoniec však musela emigrovať, pretože sa jej vlastná rodina vyhrážala smrťou.“

Aj tieto skúsenosti ho priviedli od pomerne otvoreného postoja k migrácii k opatrnejšiemu vnímaniu reality. „Netvrdím, že existuje len jeden islam. Existuje viacero madhabov – škôl a interpretácií islamu, no, žiaľ, existuje aj islam radikálny a netolerantný, pričom sám som sa mohol presvedčiť o tom, že vôbec nejde o okrajovú záležitosť. Keď vám vyučujúca na univerzite povie, že smrť je spravodlivým trestom pre konvertitov z islamu, ostanete jednoducho v nemom úžase.“

Po návrate z Egypta sa nechal Samuel pokrstiť ponorením v cirkevnom zbore Apoštolskej cirkvi v Košiciach. Váži si, že aj keď jeho mama z tohto rozhodnutia nebola nadšená, akceptovala ho a na krste tak boli prítomní nielen obaja rodičia, ale aj priateľka Ivana.

Zakrátko po úspešných štátniciach nasledovala svadba a novomanželia sa presťahovali do Dolného Kubína, odkiaľ Ivana pochádza. Samuel nastúpil na doktorandské štúdium filozofie na Katolíckej univerzite v Ružomberku. „Môj kontakt s katolíckym prostredím tak naďalej prirodzeným spôsobom pokračoval. Dodnes som v živom kontakte s mnohými svojimi katolíckymi priateľmi a vážim si všetko dobré, sväté a pravdivé, čo som od Katolíckej cirkvi dostal.“

Konečne v prístave?

Hoci je dolná Orava religiózne zmiešaná, pred siedmimi rokmi, keď sa tam manželia Javornickí prisťahovali, nenachádzal sa tam žiadny zbor Apoštolskej ani inej evanjelikálnej cirkvi.

V tom čase však začal do Dolného Kubína prichádzať manželský pastorský pár Evanjelickej cirkvi metodistickej zo západného Slovenska a zakrátko tu vznikol malý misijný zbor. Mladí manželia, ktorým sa postupne narodili tri deti, sa stali jeho súčasťou.

„Keď je niekto členom nejakej protestantskej cirkvi a žije na mieste, kde sa nenachádza žiadny jej zbor, je mu umožnené, aby navštevoval aj zbor inej evanjelikálnej cirkvi,“ vysvetľuje Samuel.

Evanjelická cirkev metodistická je súčasťou celosvetovej Zjednotenej metodistickej cirkvi (United Methodist Church), ktorá vychádza z duchovnej tradície Johna Wesleyho, lídra prebudeneckého hnutia v Anglikánskej cirkvi v 18. storočí.

V súčasnosti sa však pre dogmatický a morálno-teologický liberalizmus veľkej časti západných metodistických cirkví de facto nachádza na počiatku celosvetovej schizmy, podobne ako sa to už udialo napríklad v časti anglikánskeho a luteránskeho spoločenstva.

Na Slovensku patrí medzi 18 registrovaných cirkví a náboženských spoločností, má sedem farností a pri sčítaní obyvateľstva v roku 2011 sa k nej prihlásilo viac ako 10-tisíc veriacich. Časť z nich však zrejme omylom, keďže si ju pomýlili s „klasickými evanjelikmi“, teda s Evanjelickou cirkvou augsburského vyznania.  

„Metodisti, ale aj ďalšie evanjelikálne cirkvi nadväzujúce na prebudenecké hnutia sa usilujú o neustálu obnovu cirkevného života. Možno povedať, že ide o akúsi permanentnú reformu protestantskej reformácie, ktorá v mnohom ostala na polceste. Samotný Wesley bol vo svojej dobe významným teológom, prednášal na Oxforde, takže v slovenskej Evanjelickej cirkvi metodistickej sa popri charizmatickej spiritualite kladie dôraz aj na intelektuálnu poctivosť a teologické vzdelávanie, čo mi je veľmi blízke a sympatické,“ hovorí Samuel. 

Členovia dolnokubínskeho metodistického zboru sa až do pandémie stretali každú nedeľu na zhromaždeniach pozostávajúcich z modlitieb, chvál a kázania, k čomu každý druhý týždeň pribudlo aj prisluhovanie večere Pánovej. Okrem toho sa pravidelne stretala aj biblická skupina pozostávajúca najmä zo žien.

Našiel tu už hľadajúci religionista svoj konečný duchovný prístav? „Myslím, že áno,“ odpovedá s úsmevom.

„Čo sa týka členstva v cirkvi, osobne nemám túžbu posúvať sa nikam ďalej. Ale tú som napokon nemal ani vtedy, keď som opúšťal Katolícku cirkev. Človek však prirodzene hľadá priestor, v ktorom by sa cítil doma. Pre mňa je to dnes Evanjelická cirkev metodistická, ale blízke sú mi aj ostatné letničné evanjelikálne cirkvi. Vnímam to tak, že evanjelikálne cirkvi sú rôzne údy a odnože jednej cirkvi Kristovej s rôznymi – viac či menej správnymi – teologickými dôrazmi, ktoré nás majú privádzať k tomu hlavnému a jedinému cieľu: k Pánu Ježišovi Kristovi,“ uzatvára svoje rozprávanie Samuel Javornický.

Foto: Postoj/Martin Buzna

Odporúčame

)
Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.