Gréckokatolícky katechizmus Budúce kráľovstvo a naša nádej na vzkriesenie

Pán Ježiš kázal neustále o Božom kráľovstve alebo Nebeskom kráľovstve a oznamoval, že je „blízko“. V Božskej liturgii sa modlíme s ubezpečením o jeho prítomnej realite: „Ty... si nás voviedol do neba a daroval nám svoje budúce kráľovstvo“ (anafora). Aby sme pochopili toto kráľovstvo, nesmieme dovoliť, aby naše predsudky zaslepili naše chápanie. Keďže monarchie už nie sú bežnou formou vládnutia, už nemáme priamu skúsenosť s tým, čo je kráľ.

Kristovi bolo úplne jasné, že Jeho kráľovstvo sa líši od vlád sveta (Jn 18, 36). Boh je kráľom v analogickom zmysle. Presnejšie povedané, každá ľudská autorita je len odrazom Božej autority. Občas učeníci chápali kráľovstvo nesprávne ako trvalú politickú dynastiu, ktorú Mesiáš ustanoví tu na zemi, aby priniesol večný mier zhromaždením všetkých ľudí pod Božiu zvrchovanosť. Kristus odmietol túto predstavu o kráľovstve ustanovenom silou. Všetkým ľuďom ponechal možnosť slobodne si Ho vybrať alebo Ho odmietnuť a prijať následky tohto rozhodnutia.

Božie kráľovstvo „nie je z tohto sveta“ (Jn 18, 36). Božie kráľovstvo je návratom k starobylému konceptu, že jedine Pán je kráľom všetkých. Keďže Boh je Stvoriteľom a Milovníkom človeka, jedine On má absolútnu autoritu, ktorú uplatňuje len s ohľadom na absolútny dar slobody, ktorý nám dal. Pozemskí králi môžu panovať nad ostatnými, ale v Bohu sú si všetci ľudia rovní. Všetci si musia slúžiť navzájom podľa daru, ktorý im bol daný (porov. 1Kor 12).

O Božej vláde netreba premýšľať v pojmoch sily a moci, ale osvietenia, spravodlivosti a lásky. Jeho kráľovstvo je Zasľúbenou zemou, kam Svätý Duch vedie srdce každého človeka, ako spievame v Päťdesiatnicu: „Na správnu cestu nech ma vedie tvoj dobrý duch“ (Ž 142/143, 10). Sekulárny svet dnes často považuje svätosť a spravodlivosť za charakterové slabosti. Evanjelium ich považuje za hlavné charakteristiky Božieho ľudu a za nádej, že spravodlivosť môže zvíťaziť. Ako Ježiš prisľúbil: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení“ (Mt 5, 5 – 6).

Božie kráľovstvo je v samom srdci Ježišovho evanjelia. Jeho prvé kázanie je zaznamenané ako „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4, 17). Božská liturgia sa začína slovami: „Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha.“ Avšak zjavenie akoby občas ukazovalo, že kráľovstvo je bezprostredne blízko, a inokedy zas, že kráľovstvo je v budúcnosti. V Ježišovom kázaní sa kráľovstvo javí bezprostredne blízke: „Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka, ako prichádza vo svojom kráľovstve“ (Mt 16, 28). Evanjelium svätého Lukáša v jednej ťažkej pasáži hovorí: „Ani nepovedia: ‚Aha, tu je!‘ alebo: ‚Tamto je!‘, lebo Božie kráľovstvo je už medzi vami“ (17, 21).

Na druhej strane, plnosť Božieho kráľovstva podľa všetkého musí vyčkať nejakú neurčenú budúcnosť. Preto sa denne modlíme v Pánovej modlitbe: „Príď kráľovstvo tvoje.“ Pri Poslednej večeri Ježiš povedal svojim učeníkom: „Odteraz už nebudem piť z tohoto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca“ (Mt 26, 29), a „o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (Mt 24, 36).

Duch ako prvý závdavok

Pred svojím výstupom do slávy Pán prisľúbil, „hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Ježiš vysvetlil: „Ja poprosím Otca a on vám dá iného Utešiteľa, aby zostal s vami naveky - Ducha pravdy ... [On] ostáva u vás a bude vo vás. Nenechám vás ako siroty, prídem k vám“ (Jn 14, 16 – 18).

Dedičstvom, ktoré nám náš Pán zanechal po svojej smrti, zmŕtvychvstaní a návrate do slávy, je dar Svätého Ducha. Svätý Pavol píše: „V [Kristovi] ste boli aj vy, keď ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse, a keď ste v neho uverili, označení pečaťou prisľúbeného Svätého Ducha, ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy“ (Ef 1, 13 – 14). Svätý Duch, daný nám v krste-myropomazaní, je naším ubezpečením o spáse a posvätení. Skrze Svätého Ducha sa začína napĺňať Božie prisľúbenie a vo Svätom Duchu sme privádzaní k dokonalosti. Ako píše svätý Pavol: „A Boh nás i vás posilňuje pre Krista, on nás pomazal, on nás označil svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha“ (2Kor 1, 21 – 22).

Evanjelium poukazuje na skutočnosť, že samotný Kristus je kráľovstvom. Teraz, vo veku Cirkvi, môžeme rovnako platne poukázať na to, že Duch je Kráľovstvom rovnako ako Kristus. Svätý Simeon Nový Teológ stotožňuje Kráľovstvo s Duchom:

„Nebeské kráľovstvo“ spočíva v účasti na Svätom Duchu, lebo toto znamená výrok: „Nebeské kráľovstvo je medzi vami“ (Lk 17, 21). Preto sa musíme snažiť prijať Svätého Ducha medzi nás a udržať si Ho.“

Duch sprostredkúva Božiu prítomnosť v prítomnom veku, ktorý je érou Cirkvi. Duch aktívne vedie a sprevádza Cirkev a jednotlivých veriacich. Jeho mocou Kristus prichádza medzi nás vo svätých tajomstvách. Skrze Svätého Ducha sa stávame kňazským ľudom, ktorý je schopný prinášať „obetu chvály“ a byť sformovaný na živý Boží chrám. „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ‚Abba, Otče‘“ (Gal 4, 6).

Božie kráľovstvo je plne prítomné v Ježišovi Mesiášovi, ale ešte sa naplní pre nás. Do tej doby naplnenia je Duch, ktorý pôsobí v nás a medzi nami, veľkým znamením našej spásy. Rovnako dar Ducha je súčasne úplným vyliatím božského života do nás a tiež závdavkom toho, čo ešte bude. Ako povedal svätý Pavol: „My sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela“ (Rim 8, 23).

Naša nádej na vzkriesenie

Mikuláš Kabasilas nám hovorí, že „život v Kristovi korení v tomto živote a z neho vzchádza, ale zdokonaľuje sa v budúcom živote, keď dosiahneme ten posledný deň.“ Tento koniec ľudských dejín bude signalizovaný Kristovým návratom v sláve, známym ako druhý príchod alebo parúzia. Kristov druhý príchod je viackrát predpovedaný v Novom zákone (napr. Mt 24 – 25). Pri Kristovom návrate bude skompletizovaný majstrovský kúsok Božieho osobného diela, plán spásy. Pán Ježiš naplno zjavil Božích synov a dcéry. Ich telá budú oslobodené od porušenosti, ktorou sú teraz zotročené, a vstúpia do nového sveta Ducha. Vzkriesenie tela bude korunovať drámu spásy, v ktorej Boh bude všetko vo všetkom (Rim 8, 19 – 25; 1Kor 15, 22 – 28; Zjv 21).

Špekulácia o posledných veciach vždy mala určitú príťažlivosť pre niektorých kresťanov. Počas stáročí, najmä v dobách otrasov, prorocké pasáže občas boli čítané doslovne a aplikované na konkrétne inštitúcie a ľudí. Musíme odolávať pokušeniu dovoliť, aby naše vlastné odhady o budúcnosti boli premietané do Písma a používané na súdenie ostatných. Sám Ježiš povedal: „O tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (Mt 24, 36). Aj svätý Pavol nás varuje pred vytváraním predstáv o „ako“ posmrtného života. Korinťanom povedal: „Ale niekto povie: ‚Ako vstanú mŕtvi? V akom tele prídu?‘ Hlupák! Čo ty seješ, neožije, ak prv neodumrie“ (1Kor 15, 35 – 36).

Naša nádej pre budúcnosť je založená na Kristovom vzkriesení (1Kor 15, 12 – 19). Po svojom zmŕtvychvstaní sa Kristus zjavil svojim nasledovníkom ako skutočne z mäsa a kostí, no slávne premenený. Kristus prichádzal a odchádzal tajuplne. Zamknuté dvere neboli preňho prekážkou. Niektorým sa zjavil „v inej podobe“ (Mk 16, 12) a bol rozpoznaný jedine pri lámaní chleba. Toto vzkriesenie je našou nádejou a cieľom zbožštenia (po grécky theosis – „stať sa ako Boh“). Svätý Pavol napísal: „Ako je skrze človeka [Adama] smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie“ (1Kor 15, 21). Pavol dodáva, že v našom vzkriesení budeme premenení tak, ako bol premenený Kristus. „Tak je to so zmŕtvychvstaním: seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné; seje sa potupené, vstáva slávne; seje sa slabé, vstáva mocné“ (1Kor 15, 42 – 43).

Presná povaha nášho zmŕtvychvstania je nám neznáma v prítomnosti, pretože „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1Kor 2, 9). No vieme, že Boh rešpektuje našu prirodzenosť ako fyzických aj duchovných tvorov. Tým, že sa stal človekom, Kristus ukázal dôležitosť nášho tela. Svojím oslávením v premenení a vzkriesení Kristus zjavil, že aj telo má podiel na budúcom osude človeka. V dôsledku toho môžeme smelo povedať: „Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku“ (Nicejsko-konštantínopolské krédo).

Zdroj: LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa. Verzia z mája 2022