Misionár, na ktorého Slováci zabudli

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Misionár, na ktorého Slováci zabudli

Anton Páterek v roku 1955 na terase Ukrajinského pápežského kolégia sv. Jozafáta v Ríme. V pozadí Bazilika sv. Petra.

V Brazílii pôsobil slovenský misionár s dramatickým životom. Tragédiu, ktorá poznačila polovicu jeho života, obetoval za konverziu komunistov.

Písal sa rok 1950. Vtedajší pápež Pius XII. ho vyhlásil za jubilejný. Krátko pred Vianocami v Lateránskej bazilike v Ríme prijala skupinka slovenských seminaristov kňazskú vysviacku. Boli to František Škoda, Ján Répassy, Jozef Medový, Anton Páterek, Štefan Vrablec a Dominik Hrušovský. Poslední dvaja menovaní sa časom stali aj biskupmi.

Bola to zvláštna chvíľa. Na rímske štúdiá mladí muži odchádzali s tým, že sa o niekoľko rokov vrátia späť a budú slúžiť slovenským veriacim. Vo februári 1948 sa však moci chopili komunisti a nové spoločenské zriadenie o nich nemalo záujem. Veľvyslanectvo v Ríme kontaktovalo študentov teológie, aby odovzdali staré pasy a požiadali o nové. Niekoľko mesiacov pred vysviackou sa však aj spomínaná šestica dozvedela, že ich žiadosť úrady zamietli a nové pasy nedostanú.

Keď na nich arcibiskup Luigi Traglia, budúci kardinál a vikár Rímskej diecézy, vložil svoje ruky, nesledovali ich dojaté pohľady rodičov a známych. Sprevádzalo ich len vedomie, že cesta domov bude nadlho nemožná. V prípade Antona Pátereka nemožná navždy.

Keď sa pred odchodom do Ríma ako 22-ročný lúčil s otcom a matkou v rodnom Beňadove na Orave, netušil, že už nikdy neuvidí nielen svoju krajinu, ale ani vlastných rodičov. A že ho čaká obrovská tragédia, ktorá navždy zmení jeho život v cudzine.


Oznámenie o kňazskej vysviacke šiestich Slovákov v Ríme. Medzi žijúcimi sú ešte Dominik Hrušovský, František Škoda a Štefan Vrablec. Anton Páterek je pochovaný v Brazílii, Jozef Medový a Ján Répassy v Taliansku. 

Anton Páterek sa narodil v 22. decembra 1924. Po štúdiu na gymnáziách v Ružomberku a v Levoči vstúpil do kňazského seminára na Spišskej Kapitule. Po skončení druhej svetovej vojny ho spišský biskup Ján Vojtaššák poslal študovať do Ríma. V Pápežskom kolégiu Nepomucenum bol jeho starším spolužiakom aj kardinál Jozef Tomko.

„Antonko bol vždy usmievavý a dobrák,“ spomína ďalší exilový slovenský biskup Jozef Zlatňanský, ktorý bol za kňaza vysvätený v Ríme rok po Páterekovi. „Bol štedrý a rád obdarovával. V jednom z listov prosí o poštové známky zo Slovenska, aby ich mohol darovať talianskym chlapcom v letnom tábore,“ napísal v knihe Zabudnutý misionár – Anton Páterek, z ktorej čerpal aj autor článku, Antonov vzdialený príbuzný Štefan Páterek. Práve listy boli jediným mostom, ktorý spájal Antona Pátereka s rodinou. Písal si takmer výhradne so sestrou Cilkou a najmä vďaka nim mohol autor knihy zmapovať životné cesty svojho predka.

Po kňazskej vysviacke a krátkom pôsobení v severotalianskom mestečku Desenzano del Garda sa Anton Páterek rozhodol odísť do Brazílie. Mal 31 rokov. „V meste, diecéze Curitiba bolo veľa Poliakov a Ukrajincov, a preto zháňali kňazov, ktorí by im rozumeli,“ spomína kardinál Tomko. Anton Páterek dostal do správy miestnu katedrálu, vyučoval v kňazskom seminári, neskôr sa stal farárom v meste Quitandinha.


Anton Páterek by sa koncom minulého roka dožil 91 rokov.

Pokojnú pastoráciu už po niekoľkých rokoch prerušil tragický úraz. V roku 1959 Pátereka zrazil nákladiak, ktorý riadil opitý vodič. „Zachytilo ma a vrazilo do druhého nákladného auta. Poranilo mi len nohy a nič iné. Zaviezli ma zaraz do nemocnice. Počkali ešte jeden týždeň, či náhodou neobnoví sa krvný obeh v nohách. Neobnovil sa, nuž aby som nezomrel, museli odrezať nohy,“ napísal kňaz svojej sestre.

Pokračovanie listu asi najlepšie charakterizuje osobnosť slovenského kňaza. „Zo začiatku musel som trochu pretrpieť, nuž ale ktože na tomto svete netrpí niečo, viac alebo menej, ale to najhoršie už prešlo. Najviac, čo ma len teraz ťaží a bolí, lebo si myslím, že sa Vy o mňa moc stariete a trápite, čo je len so mnou. Keď určite budem vedieť, že ste Vy spokojné tak, ako keby sa mi nič nebolo stalo, mne potom bude celkom dobre.“ Tridsaťpäťročný muž s amputovanými nohami sa viac trápil nad bolesťou tisícky kilometrov vzdialenej matky a sestry, ako nad svojím údelom.

„Ako by len mohlo byť dobre na svete, keby nebolo komunistov.“
Anton Páterek Zdieľať

Utrpenie sa rozhodol obetovať na dva úmysly. „Otec Antonio Páterek s veľkou nábožnosťou ponúkol svoju prvú nohu za konverziu komunistov a svoju druhú nohu za kňazské povolania a za arcibiskupa Curitibe,“ napísal autorovi knihy Zabudnutý misionár monsignor Alexander Corderiero Lopes z diecézy Curitiba. Československý komunizmus síce Páterek nikdy nezažil, ale svoje skúsenosti mal s komunistami v Brazílii. „Ako by len mohlo byť dobre na svete, keby nebolo komunistov,“ napísal v jednom z listov.

Postihnutému kňazovi sa snažili pomôcť aj americkí Slováci, ktorí ho pozvali do New Yorku, kde absolvoval liečenie. „Po návrate do Brazílie neúnavne cvičí s umelými nohami, aj keď hmatateľný výsledok sa nedostavil. Nakoniec bol predsa odkázaný na pomoc svojho opatrovateľa a invalidný vozík. Umelé nohy boli veľmi ťažké a nikdy sa ich nenaučil používať,“ napísal Štefan Páterek. „Po návrate z New Yorku si z darov dobrodincov nechal postaviť dom, kde býval až do konca života.“


Autorom životopisu Antona Pátereka je jeho vzdialený príbuzný Štefan Páterek z Ružomberka – Černovej. 

Po matkinej smrti v roku 1966 Páterekova sestra Cilka vycestovala do Brazílie. S bratom sa nevidela celých 21 rokov. Spolu strávili tri mesiace, počas ktorých sa snažila prehovoriť Antona, aby sa vrátil do rodnej krajiny. Rovnako ako pri predchádzajúcich pokusoch bola neúspešná. Po jej smrti v roku 1978 slovenský kňaz v Brazílii stratil akýkoľvek osobný kontakt so Slovenskom.

Prečítajte si aj životný príbeh zaujímavého českého kňaza Josefa Toufara Zdieľať

„Jedna z posledných informácií o Antonovom živote pochádza od Floriána Pátereka z Beňadova, ktorý počul vo vysielaní Rádia Vatikán niekedy v rokoch 1985 – 1986, že Anton podstúpil náročnú šesťhodinovú operáciu,“ napísal Štefan Páterek, ktorému sa však túto informáciu nepodarilo potvrdiť. Nie je tak jasné, či operácia súvisela s úrazom alebo s rakovinou, ktorou trpel v posledných rokoch života. Slovenský misionár zomrel 30. augusta 1989 vo veku 66 rokov. Dozvedel sa ešte o menovaní nového spišského biskupa Františka Tondru, ale pádu komunizmu sa už nedožil. Pochovali ho do spoločnej hrobky Sestier Máriinej rodiny v Curitibe.

„Anton Páterek patril do generácie velikánov, ktorá zanechala v našich novodobých dejinách hlbokú stopu a robila Slovensku dobré meno vo svete a pracovala pre Slovensko aj zo zahraničia. Dnes už táto generácia pomaly odchádza. Nemali by sme zabudnúť, za čo všetko jej vďačíme,“ píše v závere Štefan Páterek.

Prejavom tejto vďaky je nielen jeho kniha, ale aj pamätná tabuľa, ktorú najbližšiu nedeľu odhalia Beňadovčania na počesť svojho rodáka – zabudnutého misionára Antona Pátereka.    

Foto – archív Štefana Pátereka

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo