Muž, ktorého počúvajú aj pápeži Kto je kazateľ Raniero Cantalamessa

Už takmer polstoročie sa každý Veľký piatok opakuje ten istý obraz. Po skončení pašií v Bazilike svätého Petra vo Vatikáne si berie slovo muž v hnedom kapucínskom habite.

Hlava Katolíckej cirkvi – bez ohľadu na to, či išlo o Jána Pavla II., Benedikta XVI. či súčasného pápeža Františka – si ako jeden z poslucháčov „sadá k nohám“ pátra Raniera Cantalamessu, aby sa ponorila do jeho slov.

„Zanietenosť za Božie slovo a láska k Ježišovi, ktoré sú v ňom také silné, tak hlboko zakorenené a bytostne s ním spojené, že keď o nich hovorí, v každom svojom poslucháčovi vyvolá rovnaké nadšenie a rovnakú angažovanosť. Páter Raniero si dokáže získať každého, koho má pred sebou,“ napísal o ňom pred niekoľkými rokmi vatikanista Aldo Maria Valli.

Kým je tento rehoľník, ktorý si prešiel tvrdou kláštornou výchovou, uprednostnil kazateľnicu pred univerzitnou katedrou, zažil vyliatie Ducha Svätého, neskrýva svoj obdiv k Lutherovi, no zároveň je ako málokto posadnutý láskou ku katolíckej tradícii?  

V kláštore sa bičoval

Vinicio Cantalamessa (rehoľné meno Raniero dostal až pri obliečke) sa narodil 22. júla 1934 v stredotalianskom mestečku Colli del Tronto.

Krstné meno mu rodičia dali podľa jednej z hlavných postáv románu Quo vadis – Marca Vinicia. Bola to jedna z mála kníh, ktorú doma mali.

Otec bol robotníkom na stavbách, mama ženou v domácnosti. Z piatich súrodencov prežili len dvaja – starší bratia – dvojičky – aj mladšia sestra zomreli krátko po narodení. V období poznačenom vysokou detskou úmrtnosťou, najmä na vidieku, to nebolo nič výnimočné.

Už od útleho veku bol Vinicio po duchovnej stránke veľmi vitálny. „Niekedy som v noci osamote veľmi intenzívne myslel na Ježiša. Cítil som ho veľmi blízko pri sebe, takže by ma vôbec nebolo prekvapilo, keby sa mi zrazu naozaj zjavil,“ spomína v knižnom rozhovore s vatikanistom Aldom Mariom Vallim.

Pod názvom Chlapec, ktorý nosil vodu (SSV, 2017) vyšla aj v slovenčine a do veľkej miery z nej vychádza aj tento text.

Pre rehoľný život sa rozhodol už ako 12-ročný. Ani to nebolo v minulosti výnimočné. Po vzore matkinho brata Onufria vstúpil do Rehole menších bratov kapucínov. Noviciát bol preňho tvrdou školou.

„Každú noc sa vstávalo na matutínum – modlitba od polnoci od jednej hodiny, nemali sme kúrenie a našou posteľou bol iba slamník na niekoľkých doskách. (...) Trikrát týždenne v noci bývala v kostole spoločná ,disciplína‘, počas ktorej sme sa po holých pleciach a nohách šľahali malým bičom zakončeným železnými hrotmi,“ vracia sa páter Raniero vo svojich spomienkach.

Kým kláštorný život bol plný odriekania, gymnaziálne a teologické štúdiá mu dopriali množstvo slasti. „Doslova som hltal Dostojevského, Tolstého, Turgeneva, francúzskych románopiscov a básnikov 20. storočia: Bernanosa, Mauriaca, Claudela a najmä Péguyho. Do diel Dante Alighieriho som sa zamiloval... Počas teologických štúdií sa k týmto autorom pridali klasické diela kresťanského myslenia, predovšetkým cirkevných otcov...“

V dospelosti mu k srdcu prirástli aj existenciálni filozofi ako Pascal a Kierkegaard či mystička Angela z Foligna. „Mystici sú pre kresťanský ľud ako prieskumníci, ktorí vstupujú ako prví a v skrytosti do zasľúbenej zeme a potom sa vracajú späť, aby podali správu o tom, čo videli a zakúsili,“ hovorí páter Raniero.

Po kňazskej vysviacke v roku 1958 v Bazilike Svätého domu v Lorete predstavení poslali nadaného rehoľníka na vyššie teologické štúdiá do švajčiarskeho Freiburgu, neskôr pokračoval v odbore klasickej filológie na Katolíckej univerzite v Miláne. Odtiaľ sledoval priebeh Druhého vatikánskeho koncilu a ako začínajúci pedagóg tu zažil aj búrlivé študentské protesty v roku 1968.

Až prišiel prelomový rok 1975.

Teológ bez servítky

Stúpajúcu hviezdu kapucínskeho teológa si všimli aj v Ríme a na návrh Talianskej biskupskej konferencie ho vymenovali za člena Medzinárodnej teologickej komisie pod vedením Josepha Ratzingera. Zoznámil sa tu s celou vtedajšou teologickou špičkou vrátane Hansa Ursa von Balthasara či Yva Congara.

Hoci bol páter Raniero nováčikom medzi teologickou „smotánkou“, v polemikách sa neskrýval za názory iných, ale vystupoval nebývalo otvorene. Tradicionalistickému arcibiskupovi Marcelovi Lefèbvrovi v otvorenom liste, ktorý uverejnil najväčší taliansky denník Corriere della Sera, odkázal, že tradícia nie je žiadnym „čelom vzad“, ale živým procesom napredovania na ceste viery.

Pri diskusii o teológii oslobodenia odmietol čierno-biely pohľad, ale ocenil niektoré jej aspekty a zároveň sa vyjadril za väčšiu slobodu a nezávislosť Medzinárodnej teologickej komisie od vplyvu vatikánskych úradov.

Zrejme aj z týchto dôvodov po skončení prvého päťročného funkčného obdobia nebol jeho mandát predĺžený.

Páter Raniero Cantalamessa počas pôstnej kázne 25. marca 2022. Foto: Profimedia/Vatican Media

Rok 1975 priniesol pátrovi Cantalamessovi aj prvý kontakt s charizmatickým hnutím. Trvalo však niekoľko rokov, kým prežil osobnú skúsenosť krstu v Duchu Svätom a – ako sám hovorí – odovzdal opraty svojho života Pánovi.

„Tri mesiace, nasledujúce po mojom krste v Duchu, boli mojimi medovými týždňami s Bohom,“ spomína páter Raniero, ktorý v tom čase zažil nové pozvanie k tomu, aby zanechal všetko a naplno nasledoval Krista.

„Ako kapucín som sa domnieval, že som už dávno všetko zanechal. V tom okamihu som však pochopil, aký som stále bohatý: univerzitný profesor, dobre platený riaditeľ oddelenia, obľúbený u študentov... Hneď som pochopil, čo tým Pán myslel: zanechaj katedru, opusti všetko, čo máš, a staň sa putovným kazateľom môjho slova podľa vzoru tvojho otca svätého Františka z Assisi.“

Po odchode z univerzity nezostal dlho bez práce. Predpokladaná cesta do ústrania napokon viedla na výslnie. V tom čase to však nemohol ani tušiť. Vedel len jedno – že chce nasledovať Božiu, a nie svoju vôľu.

Tréma z pápeža? Nie je dôvod

Služba pápežského kazateľa nie je žiadnou pokoncilovou novinkou, existuje už takmer 500 rokov. V rámci reformy Rímskej kúrie ju v roku 1555 ustanovil pápeža Pavol IV. Dvesto rokov sa v nej striedali rehoľníci z rôznych rádov, najmä jezuiti, až kým Benedikt XIV. v roku 1743 nepoveril touto úlohou práve kapucínov.

Vyberá si ho samotný pápež z trojice kandidátov navrhnutých generálnym predstaveným. Jeho hlavnou úlohou je každý adventný a pôstny piatok predniesť Svätému Otcovi a prizvaným členom kúrie duchovnú meditáciu. Väčšinou v priestoroch kaplnky Redemptoris Mater (kedysi svätej Matildy), ktorá je bohato vyzdobená mozaikami z dielne pátra Marka Rupnika. Takisto prednáša homíliu počas obradov Veľkého piatka v Bazilike svätého Petra.

V roku 1980 si nový pápež Ján Pavol II. na návrh kapucínskeho „generála“ Pasquala Rywalského vybral za kazateľa Pápežského domu len 45-ročného Raniera Cantalamessu.

„Keď som prvýkrát kázal v Bazilike svätého Petra,“ spomína páter Raniero, „uvedomil som si, že musím hovoriť pomalšie, pretože tam vzniká ozvena. Môj príhovor tak trval o desať minút dlhšie ako zvyčajne. Prefekt Pápežského domu (biskup a neskôr kardinál Jacques-Paul Martin) bol ustarostený a nervózny, každú chvíľu sa pozeral na hodinky, pretože pápež mal hneď po kázni viesť krížovú cestu v Koloseu.

Na druhý deň rozprával rehoľným sestrám, čo sa stalo, keď sa skončili veľkopiatkové obrady. Pápež Ján Pavol II. si ho zavolal a s úsmevom mu povedal: ,Keď sa vám niekto prihovára v Božom mene, nie je vhodné dívať sa na hodinky!‘“

Počas 25 rokov sa páter Raniero stal emblematickou tvárou Wojtyłovho pontifikátu, podobne ako prefekt Kongregácie pre náuku viery Joseph Ratzinger, majster pápežských liturgických slávení Piero Marini, hovorca Vatikánu Joaquín Navarro-Valls či osobný tajomník Stanisław Dziwisz.

Jedným z mnohých dôkazov hlbokej duchovnosti Jána Pavla II. je, že hoci sa v roku 2005, krátko pred svojou smrťou, pre hospitalizáciu nemohol zúčastňovať na pôstnych meditáciách, poprosil pátra Raniera, aby mu zamyslenia posielal faxom do nemocnice.

„Pár dní pred smrťou, 18. marca, som od neho dostal vlastnoručne podpísaný list, v ktorom mi srdečne ďakoval za bohatstvo podnetov na rozjímanie, ktoré som mu poskytol, a za duchovnú inšpiráciu, s ktorou som mu ich predstavil,“ vracia sa vo svojich spomienkach páter Raniero.

Priznáva, že jednou z najčastejších otázok, ktoré dostáva, je, či nemá trému, keď káže hlave Katolíckej cirkvi. „Ak by som mal hlásať svoju náuku alebo odovzdávať posolstvo, ktoré je plodom mojich štúdií, bol by som určite vystrašený. Ale keď ohlasujem evanjelium, Ježišovo slovo, prežívam pokoj,“ odpovedá dnes už 87-ročný kazateľ.

„Keď si vyberám tému kázní, dávam sa inšpirovať aktuálnymi problémami, milosťami alebo okolnosťami, ktoré cirkev v konkrétnom okamihu alebo v danom roku prežíva. Samozrejme, najprv ich nechám dozrieť v modlitbe,“ dodáva Cantalamessa, ktorému v 90. rokoch k úlohe pápežského kazateľa pribudla aj rola „telekazateľa“.

Od roku 1995 až do roku 2009 totiž účinkoval v takmer 700 vydaniach hlavného náboženského programu talianskej verejnoprávnej televízie RAI A sua immagine (Na jeho obraz), v ktorom týždeň čo týždeň uvažoval nad Božím slovom.

„Kontroverzná kázeň“

Najväčší ohlas v médiách – vrátane tých slovenských – vyvolala homília, ktorú páter Raniero predniesol na Veľký piatok v roku 2010, teda v roku, keď v spoločnosti obzvlášť silno rezonovali novo odhalené prípady sexuálneho zneužívania v cirkvi.

Kazateľ v homílii citoval úryvok z listu od svojho nemenovaného židovského priateľa, ktorý mu adresoval tieto slová:

„So znechutením sledujem násilný a sústavný útok proti cirkvi, pápežovi a všetkým veriacim. Využívanie stereotypov, prechádzanie od osobnej ku kolektívnej zodpovednosti a vine mi pripomínajú najhanebnejšie stránky antisemitizmu. Rád by som preto vyjadril Vám osobne, pápežovi aj celej cirkvi solidaritu Žida usilujúceho sa o dialóg, ako aj solidaritu všetkých, ktorí s vami v židovskom svete (nie je ich málo) prežívajú pocity bratstva.“

Týchto slov sa chytili médiá, ktoré bez vysvetlenia širšieho kontextu napísali, že Cantalamessa „vyhlásil, že útoky na Katolícku cirkev a pápeža pre sexuálne zneužívanie detí kňazmi sú porovnateľné s antisemitizmom a kolektívnym násilím proti Židom“.

Pápež František pozdravuje pátra Cantalamessu počas audiencie v roku 2013. Foto: Profimedia

Podobne ako pri „kauze“ Benedikta XVI. na univerzite v Regensburgu v roku 2006 mnohé médiá vôbec neuviedli, že Cantalamessa len citoval z listu svojho židovského priateľa, pričom o sexuálnom zneužívaní v ňom nebola ani zmienka.

Na druhý deň sa páter Raniero v rozhovore pre Corriere della Sera ospravedlnil, ak sa nechtiac dotkol Židov a obetí zneužívania, pričom musel dokonca vyvracať absurdné podozrenia, že svoju homíliu konzultoval s pápežom, ktorý mal údajne vopred vedieť o tom, čo povie. 

Zaujímavosťou je, že pápežského kazateľa sa v izraelskom denníku The Jerusalem Post zastal akademik a rabín Alon Goshen-Gottstein, zakladateľ inštitútu pre medzináboženský dialóg Elijah Interfaith Institute, ktorý pred niekoľkými dňami zorganizoval medzináboženskú púť solidarity s ukrajinským ľudom v Černivci na západe krajiny. Svoje posolstvo im zaslal aj pápež František.

Kazateľ protestantov

Okrem pápežského kazateľa či „telekazateľa“ možno pátra Raniera označiť aj za kazateľa protestantov. Ako priznal v citovanej knihe rozhovorov, kázanie pre luteránov, anglikánov, metodistov, baptistov či pentekostálnych kresťanov tvorí takmer štvrtinu jeho aktivít a považuje to za jedno z najväčších požehnaní svojho života.

V rámci charizmatického hnutia sa mohol osobne presvedčiť, že „vzkriesený Kristus vylial svojho Ducha na kresťanov rozličných denominácií (často tou istou formou a s tými istými prejavmi, aby neboli pochybnosti) a nám nezostalo nič iné, než zopakovať to, čo povedal Peter: Kto sme my, aby sme sa opovážili vyhlásiť, že ku Kristovmu telu nepatria tí, ktorí dostali Ducha Svätého? Žiadna cirkev nemá monopol na Ducha Svätého!“

Tým, ktorí by tieto slová čítali s nadvihnutým obočím, pripomína, že tento princíp formuloval už svätý Augustín vo svojom učení o civitas Dei a civitas terraena.

„Toto vo mne vyvoláva otázku, s kým sa ako katolík cítim viac v spoločenstve. Sú to tí, ktorí sú pokrstení v tej istej cirkvi ako ja, ale o Krista a cirkev sa vôbec nezaujímajú; alebo sú to tí, ktorí síce patria k iným kresťanským denomináciám, ale veria v tie isté pravdy ako ja, milujú Ježiša Krista tak, že by za neho položili svoj vlastný život, šíria jeho evanjelium a boli obdarovaní tými istým darmi Ducha Svätého, aké sme dostali aj my?“

Podľa Cantalamessu treba viac času a pozornosti ako starým teologickým sporom, ktorým dnešný človek už ani nerozumie, venovať spoločnej modlitbe, evanjelizácii a charite, teda duchovnému ekumenizmu.

„Nejde o to, aby sme dospeli k uniformnej formulácii jednej vierouky, aby sme sa dopracovali k rovnakým cirkevným a liturgickým pravidlám, ale o to, aby všetci prežívali to isté spoločenstvo života s Otcom a so Synom v Duchu Svätom,“ dodáva páter Raniero.

Pustovník, ale len tak trochu

V roku 2009 sa svetoznámy rehoľník rozhodol stiahnuť aspoň sčasti do ústrania a presťahoval sa do bývalého konventu rímskych kapucínov v Cittaducale, ktorý sa nachádza v horách asi 70 kilometrov od Ríma.

Venuje sa tu modlitbám, uvažovaniu, príprave príhovorov, ale aj duchovnému sprevádzaniu malej komunity klauzúrnych mníšok.

„Po povolaní k rehoľnému životu a skúsenosti krstu v Duchu Svätom to považujem za tretí veľký zvrat alebo chvíľu obrátenia v mojom živote,“ hovorí páter Raniero, ktorý sa už čoraz častejšie vracia v spomienkach do minulosti.

Obzvlášť rád myslí na svojho vysokoškolského mentora Giuseppe Lazzatiho, duchovného sprievodcu Pasquala Rywalského, ale aj na priateľstvá so známymi osobnosťami, ako sú kardinál Carlo Maria Martini či spevák Andrea Bocelli. Mrzí ho len, že ako mladý rehoľník nevenoval väčšiu pozornosť svojmu rehoľnému spolubratovi – pátrovi Piovi.

Napriek vysokému veku sa však páter Raniero musí stále pozerať dopredu, keďže stále pribúdajú nové menovania a pozvania.

Pred niekoľkými rokmi ho pápež František vymenoval za cirkevného asistenta Charisu, teda ústredného orgánu katolíckej charizmatickej obnovy, v roku 2020 ho povýšil za kardinála (podľa vzoru jezuitského kardinála Tomáša Špidlíka však odmietol prijať biskupskú vysviacku, aby mohol zomrieť ako radový rehoľník) a naďalej ho ponecháva aj v službe pápežského kazateľa, v ktorej zotrval omnoho dlhšie ako ktorýkoľvek z jeho predchodcov.

A čím si to on sám vysvetľuje? Pri odpovedi na túto nevďačnú otázku páter Raniero nezaprie svoj chlapčenský humor: „Pápeži si asi uvedomili, že na tomto mieste páter Cantalamessa narobí cirkvi najmenšie škody.“