700 rokov starý konflikt Ak bol Kristus chudobný, smie byť cirkev bohatá?

Juhofrancúz Jacques Dueze, prezývaný líška z Cahors, bol finančným a administratívnym géniom medzi stredovekými pápežmi. Hoci bol zvolený v roku 1316 vo veku 72 rokov, Ján XXII. vládol viac ako 18 rokov mimoriadne činorodo.

Dobrodinca chudobných

Jeho nezdvorilosť a prísnosť, nepotizmus a chamtivosť – v kombinácii s jeho úplnou nenáročnosťou – ho mnohým sprotivili. Súčasne bol otvoreným dobrodincom chudobných. Tento dômyselný právnik a odborník na administratívu dôsledne vybudoval pápežské finančné nástroje, napríklad predaj benefícií a odpustkov. Obrovský pápežský palác postavili až jeho nástupcovia – za peniaze, ktoré on nahromadil počas 18 rokov v úrade.

Takzvaný spor o chudobu sa začal v Taliansku v časoch rozkvetu potulných kazateľov a prenasledovania „bludných učení“. Františkáni so svojím ideálom Kristovej chudoby vstúpili na scénu ako nová duchovná sila – a už sa nachádzali vo vážnej vnútornej kríze. Žobravé rády boli tŕňom v oku svetskému kléru.

Takzvaní spirituáli, duchovne silný prúd v rámci rádu, sa chceli vrátiť k radikálnemu ideálu chudoby svojho zakladateľa svätého Františka (1181/82 – 1226). Hlavná otázka znela: Ak Ježiš nemal súkromný majetok, nemá byť chudobná aj cirkev?

Takýto pohľad musel byť tŕňom v oku „finančnému pápežovi“ Jánovi XXII. Dobrý rok po svojom nástupe do úradu, v októbri 1317, bulou Quorundam exigit položil základný kameň desaťročia trvajúceho sporu s františkánskymi teológmi, akými boli Marsilius z Padovy, Viliam z Ockhamu a generál rehole Michal z Ceseny.

S cieľom obnoviť disciplínu v ráde Ján XXII. hlboko zasiahol do vnútorných záležitostí františkánov a nariadil, aby sa spirituáli podriadili bežnej praxi: chudoba neznamená úplnú nemajetnosť rehole – tá nie je vhodná –, ale osobnú nemajetnosť jednotlivca.

Cez jednu noc sa žobravé rády stali majetnými

V záujme jednoty rádu nový františkánsky generál Michal z Ceseny dôsledne presadil do praxe pápežský dekrét – hoci on osobne sympatizoval so spirituálmi. Tým sa však diskusia vôbec neskončila. Pred 700 rokmi, 6. júna 1322, generál rádu Michal z Ceseny slávnostne vyhlásil, že Kristus a apoštoli nevlastnili nijaký svetský majetok.

Reakcia pápeža bola typická pre líšku z Cahors: tento cirkevný právnik zrušil (pravdaže teoretické) vlastnícke právo pápežov, resp. univerzálnej cirkvi na všetok majetok františkánskej rehole (konštitúcia Ad conditorem canonum z 8. decembra 1322 ). Tak sa žobravý rád františkánov za jednu noc stal nevyhnutne majetným.

A 13. novembra 1323 pápež na to položil pokrývku bulou Cum inter nonnullos, ktorou zásadne poprel Kristovu chudobu. Tvrdiť opak je heréza.

Boj o moc medzi pápežom a cisárom

Politicky bol spor o chudobu spojený aj s posledným veľkým bojom o moc medzi pápežom a cisárom. V spore o nemecký trón sa Ján XXII. postavil proti zvolenému kráľovi Ľudovítovi Bavorskému, ktorý sa zo svojej strany zahryzol do pápeža a pokúsil sa nastoliť v Ríme protipápeža.

Na území toho druhého sa však nedalo robiť nič okrem útokov na protivníka zbraňami predchádzajúcich storočí, ktoré sa otupili: obvinenia z kacírstva, vyhlásenia o zosadení, exkomunikácia. Františkánski spirituáli – vrátane generála Michala – hľadali útočisko na Ľudovítovom dvore v Mníchove, odkiaľ polemickými spismi pokračovali v boji proti pápežovi.

Spor o chudobu v cirkvi sa v priebehu storočí znovu objavil v mnohých variantoch; či už to bolo počas reformácie, Francúzskej revolúcie, alebo teológiou oslobodenia.

Pápeži Benedikt XVI. a František nedávno pridali do diskusie nové aspekty: nemecký pápež prostredníctvom svojho prejavu vo Freiburgu v roku 2011 o „odsvetštení“ prebyrokratizovanej cirkvi v Nemecku a latinskoamerický pápež svojimi malými autami a prejavmi o „doudieranej cirkvi“ v nasadení pre chudobných.

Pôvodne publikované na domradio.de. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.