Dejiny cirkvi Balansovanie medzi charizmou a inštitúciou

Celé dejiny cirkvi sú balansovaním medzi charizmou a inštitúciou. Na jednej strane dominuje nadšenie zo svätca, teda niekoho, kto reprezentuje ducha evanjelia a mystikov, a na druhej strane z organizátora a vodcu inštitúcie.

Zaujímavou ukážkou je príklad Celestína V. Keď rozhádaní kardináli ani po dvojročnom konkláve nedokázali zvoliť pápeža, nakoniec sa dohodli, že vyberú neutrálnu osobu. Zhodli sa na svätom človeku, ktorý v abruzzských horách založil pustovnícky rád. Volal sa Pietro Morrone.

Trojčlenná delegácia vyrazila do hôr. Prišli k pustovníkovi, ktorý sa bránil, pretože chcel žiť pustovníckym životom. Ako pápež nikdy neprišiel do Ríma, jeho sprievod putoval pod ochranou neapolského kráľa celé mesiace. Všade ho vítali s nadšením. Cestoval na oslici v sprievode dvanástich mníchov, ktorých vymenoval za kardinálov, a robil zázraky.

Petrarca s odstupom napísal, že ľudia mu vychádzali v ústrety, modlili sa, mal povesť svätého človeka, bol príkladom ducha cirkvi. No jemu to bolo nepríjemné, pretože chcel byť vo svojej pustovni. Jeho poradca kardinál Caetani tvrdil, že existujú príklady z minulosti, keď pápeži abdikovali, a k tomuto rozhodnutiu ho nejakým spôsobom postupne priviedol.

Keď Celestín V. zložil úrad a myslel si, že sa vráti do svojej pustovne, nástupca, ktorým sa stal jeho poradca Caetani, s tým nesúhlasil. Zrejme si uvedomil nebezpečenstvo, ktoré hrozí zo strany svätca na slobode, a uväznil ho. Celestínovi sa podarilo utiecť, chytili ho, ale znova utiekol.

Akokoľvek, charizmatik Celestín V. skončil a nastúpil Bonifác VIII., ktorý sa do dejín zapísal ako geniálny správca cirkvi, reformátor kánonického práva a výborný organizátor. Bol majstrom inštitúcie. Silné postavenie pápežstva vo svete sa však skončilo fiaskom. Po facke z Anagni, ktorú pápežovi uštedril minister francúzskeho kráľa Filipa IV., pápež zomrel.

Začalo sa takmer sedemdesiatročné obdobie pápežov v Avignone a po ňom trojpápežstvo. Bola to katastrofa nielen pre cirkev, ale v kríze sa ocitla celá Európa.

História vzťahov cirkvi a štátu Plány Inocenta III.

Peter Olexák

Úryvok z novej knihy cirkevného historika Petra Olexáka Stručná história vzťahov cirkvi a štátu.

Môže sa zdať, že charizma je prekážkou inštitúcie a naopak. Niekedy to tak skutočne je. Ide o porážku dialógu. Po prvej fáze nadšenia zvyčajne prichádza inštitucionalizácia charizmy. Ale existuje aj tretia fáza, o ktorej hovorí teológ Pietro Coda, keď „charizmatické nadšenie je odhodlané nájsť vhodné kanály pre vyváženú inštitucionalizáciu“ vo vzťahu k sebe samému a k cirkvi ako celku, „aby čo najlepšie vyjadrila svoj špecifický prínos v službe evanjelizácie“.

Odkedy pápež František začal prirovnávať cirkev k poľnej nemocnici, ide v tejto línii. Charizmy i inštitúcie sa evidentne tešia jeho pozornosti. Dlhoočakávaná apoštolská konštitúcia Predicate Evangelium, ktorá vstúpila do platnosti tento rok na Turíce, je jedným z uskutočnených sľubov, ktoré dal na jeseň v roku 2013, keď zriadil Radu kardinálov. Jej hlavnou úlohou bolo vypracovať projekt, ktorý by sa týkal zmeny fungovania vatikánskych úradov. Odpor bol však značný, takže ohlásená reforma bola viackrát odložená.

Podľa textu konštitúcie sa má zásadná zmena fungovania Rímskej kúrie zhodovať s dušpastierskym a evanjelizačným fungovaním celej cirkvi, o ktoré sa snaží Svätý Otec. Zmeny najviac vidno v ideových úvodných častiach konštitúcie, ako aj v rozvrhu štruktúry vatikánskych úradov. Dokument od samého začiatku zdôrazňuje, že kúria má zohrávať úlohu v evanjelizačných aktivitách pápeža a miestnych cirkví, najmä biskupov. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že kuriálny personál by mal mať nielen organizačné kompetencie, ale aj pestovať misijnú spiritualitu.

Z hľadiska štruktúry je najdôležitejšou zmenou vytvorenie úplne nového a odteraz aj najdôležitejšieho Dikastéria pre evanjelizáciu, ktoré má prednosť pred Dikastériom pre náuku viery a na ktorého čele stojí priamo pápež. Ďalšou kľúčovou zmenou je prijímanie laikov do riadiacich funkcií v úradoch kúrie.

V línii Františkovej metafory cirkvi ako nemocnice, v ktorej sa treba postarať o ranených, neviem sa zbaviť myšlienky, že je tu ešte jeden pacient: samotná cirkev (laici, duchovní i zasvätení). Je to pacient s dlhou históriou, ktorého sa Duch Svätý usiluje liečiť rozličnými spôsobmi. A to od prvého zranenia, ktorým prechádzalo spoločenstvo Ježišových učeníkov po Učiteľovej smrti. Myslím, že cirkevné dejiny by sa dali napísať i v tomto kľúči, ako Boh dvíha a lieči mystické telo Kristovo.

Dejiny cirkvi sú balansovaním medzi charizmou a inštitúciou, ako o tom píše aj Dante v Božskej komédii. A práve vďaka tomuto balansovaniu, ktoré je istou formou pohybu, môže dôjsť i k vykročeniu a novej etape evanjelizácie.