Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Desatoro dnes Svet kresťanstva
26. jún 2022

Nebudeš krivo svedčiť

Klebetníci vždy dúfajú, že sa pridáme na ich stranu. Nesadnime im na lep

Rozhovor s kňazom Martinom Kramarom o klamstvách, hoaxoch, ohováraní, osočovaní a náprave spôsobených krívd.

Klebetníci vždy dúfajú, že sa pridáme na ich stranu. Nesadnime im na lep

Foto: TK KBS/Peter Zimen

V seriáli Desatoro dnes ste si už mohli prečítať:

Podľa reči sa dá usúdiť, či vychádza z hĺbky a múdrosti mlčania alebo z povrchnosti sveta. Potvrdzuje to i príslovie: Vtáka poznáš po perí, človeka po reči. Čo je za tým, keď verbalizujeme svoje myšlienky, nahlas vypovieme slovo?

Všetci poznáme aj staré známe: „Keby si bol mlčal, mysleli by sme si, že si filozof.“ Ale keď si prehovoril... A je to presne tak. „Z plnosti srdca hovoria ústa,“ vraví sám Pán Ježiš v evanjeliu. Keď verbalizujeme svoje myšlienky a nahlas vypovedáme slová, ukazujeme svetu, kto vlastne sme. Čo sme sa naučili, ako vnímame veci okolo seba.

Starý pán rektor nám v seminári hovorieval: „Sú výpovede, ktoré voľačo vypovedajú o vypovedanom. A sú výpovede, ktoré viac vypovedajú o vypovedajúcom.“ Priznám sa, pomerne často si túto vetu opakujem, keď ráno čítam noviny. Lebo aj napísané slovo je vyjadrením ľudského vnútra.

Komunikácia tak nie je len o vypovedaných slovách, má oveľa širší a hlbší záber. Na čo máme pri nej pamätať, a to zvlášť pri verbalizovaní vlastných myšlienok?

Komunikácia má tú výhodu, že sa pri nej nielen dozvedáme fakty, ale aj spoznávame ľudí. Niekedy stačí jedna veta a ste v obraze. Hneď viete, že niekto uvažuje na vašej vlnovej dĺžke. Alebo presne naopak, vníma veci odlišne.

Čo môže byť obohacujúce, ba fascinujúce, lebo vám rozšíri horizont. Ale môže to byť aj varujúce: keď zistíte, že máte pred sebou niekoho, koho horizont je veľmi úzky.

Keď som už na úvod spomenul filozofa, je užitočné vracať sa pri verbalizovaní vlastných myšlienok k starému Sokratovi a k jeho testu. „Si si istý, že to, čo chceš povedať, je pravdivé? Si si istý, že je to dobré? Si si istý, že je to užitočné?“ Ak moja myšlienka týmto sitom neprejde, je lepšie nechať si ju pre seba.

Keď sa v rámci rozhovoru pridá i „nevinná“ klebeta, môže spôsobiť veľkú škodu. O čo v nej v skutočnosti ide?

„Nevinná“ klebeta by Sokratovým sitom neprešla. Lebo o to pri ohováraní ide. Dajme tomu, že informácia, ktorú podávame ďalej, je pravdivá. Jej šírenie však neslúži pre dobro ani nie je užitočné. Komunikujeme o niečích chybách alebo zlých vlastnostiach a dozvedá sa o nich niekto, kto tejto informácie mohol byť ušetrený. Nepotreboval ju, a my sme ňou len napomohli šírenie neprajnosti.

Lebo akurát v tom je neraz podstata. Neprajeme druhému, preto o ňom zle hovoríme, informujeme o jeho pochybeniach. Keby sme mu dobre priali, teda robili to, čo nás učí Boh, neohovárali by sme ho, neklebetili by sme o ňom. Boh nám žehná. Veľavravný je pôvod slova požehnávať: bene-dire. Dobre hovoriť o niekom. Tam sa prejavuje prajnosť, láska, požehnanie. V klebetách a ohováraniach nie.

Aj táto odpoveď ide na hlbinu, keďže predchodcami našich slov sú naše myšlienky.

Áno, nesprávny je už aj negatívny úsudok o niekom bez toho, aby sme sa presvedčili o pravde. Ešte sme síce nič nepovedali, ale už zle o niekom zmýšľame. Poskladáme si veci tak, že nám z nich vyjde negatívny súd. A pritom skutočnosť môže byť iná, komplexnejšia. Prajný človek, pokiaľ je to možné, hľadá dobré, pozitívne vysvetlenia toho, čo vidí, počuje. Neprajný hneď myslí na zlé. Ešte horšie je, keď o tom aj rozprávame.

Aký je rozdiel medzi ohováraním a osočovaním?

Keď hovoríme negatívne veci, o ktorých sme presvedčení, že sú pravdivé, ohovárame. A keď hovoríme negatívne veci, ale ešte k tomu aj klameme a primýšľame si, tak osočujeme.

Pápež František v katechéze na tému 8. prikázania povedal, že ohovárať znamená zabíjať. A tiež, že „ten či tá, kto ohovára, je teroristom, pretože svojím jazykom vrhá bombu a odchádza preč a vec, ktorú hovorí, táto bomba, ktorú vrhá, ničí povesť druhého, no on si spokojne odchádza preč“. V akých hraniciach sa má viesť reč o neprítomnom človeku, hoci by bola aj pravdivá?

Netreba zabudnúť na staré pravidlo, že kto pred vami v neprítomnosti inej osoby ohovára túto osobu, bude vo vašej neprítomnosti ohovárať vás. Keď sme svedkami toho, že sa niekto takýmto spôsobom správa, mala by nám zasvietiť kontrolka. Pápež to vyjadruje veľmi expresívne, a má pravdu. Klebety sa šíria ako oheň, neraz sa k nim všeličo popridáva, a narobia ohromnú škodu.

Za seba môžem povedať, že keď predo mnou niekto začne zle rozprávať o druhom, mám v sebe akýsi automat: ten začne vymýšľať, čo dobré by som o tom neprítomnom človeku mohol povedať. Robím to niekedy priam na truc. V nádeji, že sa klebetník zháči. Že mu to dôjde. Lebo klebetníci práve v to dúfajú, že sa pridáme, že aj my niečo negatívne o druhých povieme. A tak nielen niečo zlé porozprávajú, ale sa aj ďalšie dozvedia. A svojím spriadaním z nás robia komplicov. Lebo keď sadneme na lep a pridáme svoje komentáre, už sa vezieme. Už nás majú.

Ako by sme sa mali v takýchto chvíľach správne zachovať?

Na mieste je cvičiť sa v opatrnosti. Vybudovať si ochrannú reakciu. Najmä keď sa nás vec netýka a nemôžeme s ňou nič urobiť. Môže byť, že sa niekto potrebuje len vyrozprávať, posťažovať, zložiť svoje starosti. Tam môžeme trpezlivo počúvať. Ale aj vtedy treba zostať opatrný a neprilievať benzín do konfliktu.

Vždy viac osoží nabádať k odpusteniu, než povzbudzovať k hnevu či pomste. Samozrejme, sú situácie, keď sme povinní kritiku alebo udanie o druhom vypočuť. A konať tak, aby došlo k náprave. Môže to vyplývať z funkcie, ktorú zastávame, alebo zo služby, ktorú konáme. Ale tam je to v inej rovine a tomu, myslím, každý dobre rozumie.

Čo v praxi znamená 8. prikázanie: nevysloviť krivé svedectvo?

Ôsme prikázanie nám v podstate zakazuje vedome klamať. Nemusí však ísť len o klamstvo pri vydávaní svedectva na súde. Máme povinnosť hovoriť pravdu vo všetkých životných situáciách. Ba nesmieme ju ani prekrúcať. Lebo aj pravdou vytrhnutou z kontextu môžeme druhého uviesť do omylu či dokonca spôsobiť ujmu, škodu. Klamaním možno poškodiť nielen dobré meno a dobrú povesť. Dajú sa spôsobiť aj horšie veci: lžou možno pripraviť človeka o česť aj o život.

Existuje nejaký zoznam hriechov proti 8. prikázaniu?

Myslím, že nemá zmysel pokúšať sa zostavovať vyčerpávajúce zoznamy. Existujú tzv. spovedné zrkadlá – pre deti, pre mládež, pre dospelých i seniorov – a pomocou nich si možno dobre spytovať svedomie a uvedomiť si rozličné oblasti, v ktorých sa človek môže previniť zlým posudzovaním („prezumpciou viny“), ohováraním, osočovaním, klamstvom, podvádzaním, vyrieknutím krivého svedectva, krivou prísahou či prezradením zvereného tajomstva.

Kto je vnútorne zrelý a vyrovnaný, šťastný, ten nepotrebuje zbierať klepy o druhých. Veď načo? Je to zbytočné a ničomu to neosoží. Zrelý človek nemá radosť z cudzieho nešťastia. Zdieľať

Musí človek vždy všetkým a za každých okolností hovoriť celú pravdu alebo sú aj situácie, keď je vyslovene dovolené klamať?

Klamstvo by sme nikdy nemali pokladať za dovolené. Popritom je však zrejmé, že ani právo na pravdu nie je absolútne. Nie každý má právo všetko vedieť a dostať odpoveď na každú otázku. Existuje právo na súkromie, existuje zverené tajomstvo a existujú aj situácie, keď niekto svojím zlým konaním môže stratiť právo na odpoveď. Keď to vyhrotím do extrému: vrahovi nie som povinný prezradiť, kde sa ukrýva obeť, a zlodejovi nemusím povedať, kde sú peniaze.

Možno za nejakých výnimočných okolností prezradiť zverené tajomstvo?

Tu je potrebné citlivé rozlišovanie. Ťažko stanoviť jednoduché pravidlo. Vždy treba zvažovať a opatrne klásť na vážky dobrá, ktoré sme povinní chrániť. Ak jedno výrazne prevyšuje druhé – napríklad keď ide o záchranu života verzus vyzradenie nejakého zvereného tajomstva –, je zrejmé, že treba zachrániť život.

Inzercia

Kamarát mi napríklad zverí tajomstvo, že ide na víkend do horskej doliny, a nechce, aby o tom druhí vedeli, lebo si chce odpočinúť a mať na chvíľu pokoj. Keď sa však v tej doline zosunie pôda alebo odtrhne lavína a ja sa s ním neviem spojiť, môžem prezradiť záchranárom, že sa tam pravdepodobne nachádza a že ho treba hľadať.

Je dovolené pátrať po tajomstvách ostatných?

Pátrať po tajomstvách druhých môže legitímne detektív, ktorý sa snaží objasniť zločin. Ak to však niekto robí len kvôli zbieraniu klebiet či dokonca zo zlomyseľnosti, nie je to správne.

Ako vieme pri rozhovore rozlíšiť, či ide tomu druhému len o zvedavosť alebo o úprimný záujem?

Rozlíšenie medzi zvedavosťou a úprimným záujmom si vyžaduje bližšie poznanie človeka. Keď už s niekým máme skúsenosti, vieme odhadnúť, načo informáciu potrebuje, či ju bude šíriť ďalej atď. Poznám ľudí, ktorým možno vyzradiť čokoľvek (samozrejme, okrem spovedného tajomstva), a som si istý, že to nikomu ďalšiemu nepovedia. A poznám aj takých, ktorí nepovedia len to, čo nevedia. Chce to čas a poznanie. Pri niekom, koho nepoznáme, je na mieste rozvážnosť a opatrnosť, aby sme sa s prílišnou dôverčivosťou nepopálili.

Významnú rolu v komunikácii zohrávajú aj médiá, komunikačné prostriedky. Akú majú morálnu zodpovednosť?

Zodpovednosť majú vážnu a zásadnú. Stačí si prečítať posolstvá Svätého Otca na svetové dni komunikačných prostriedkov. Je v nich množstvo upozornení, povzbudení, varovaní, aby si tvorcovia správ uvedomovali svoju veľkú zodpovednosť za to, čo publikujú, pretože môžu spôsobiť mnoho dobra, ale aj zla.

A nakoľko nesú zodpovednosť tvorcovia hoaxov?

Ak niekto zámerne vytvára hoaxy, tak vedome klame, zvyčajne so škodlivým zámerom, a dopúšťa sa tým vážneho previnenia voči Božím zákonom. Problém je, že šíritelia hoaxov zväčša nie sú ich autormi: často len dobromyseľne uverili nejakej informácii, lebo im pasovala do ich videnia sveta, a tak ju bez overenia zdieľali ďalej.

Stáva sa, že sprostredkovaná informácia býva vytrhnutá z kontextu, čím ponúka priestor pre manipuláciu, predsudky, domýšľanie... Akým spôsobom by sme mali odovzdávať informácie tak, aby boli pravdivé a bez priestoru na špekulácie?

Presne tak, ako naznačujete. S náležitým kontextom a s piatimi „w“ (who, what, when, where, why? – kto, čo, kedy, kde, prečo?). Poskytovanie informácií by malo zodpovedať kritériám profesionality. Zároveň je však tak na strane poskytovateľa, ako aj na strane prijímateľa informácií podstatná dobrá vôľa. Lebo všetko sa dá prekrútiť. A nezachráni to ani výpočet nevyhnutných otázok, ani navyšovanie počtu kritérií.

Mohli by sme to prirovnať k anekdote o členoch posádky lode. Keď kapitán pristihol prvého dôstojníka, že si počas služby vypil, poznačil do lodného denníka: „Prvý dôstojník – dnes opitý.“ Tomu sa to, pravdaže, nepáčilo, tak na druhý deň pridal záznam: „Kapitán – dnes triezvy.“ Oba výroky boli pravdivé, no je nám jasné, s akým zámerom písal prvý dôstojník. Iste to nebola dobrá vôľa. Kto píše, aby manipuloval, a kto číta, len aby si potvrdil svoje presvedčenie, nekoná vo vernosti pravde.

Niekedy človek musí kritike čeliť, a inokedy je lepšie, keď mlčí. Avšak aj mlčaním môže dosvedčovať súhlas, ktorým prilieva do ohňa, a inokedy môže byť mlčanie prejavom nesúhlasu. Podľa čoho máme rozlíšiť, kedy mlčať a kedy hovoriť?

Znovu, tu je potrebná dlhšia skúsenosť. Ak je na opačnej strane kapacita a dobrá vôľa komunikovať, treba komunikovať. Ak nie je, škoda energie. Hovorí sa, že ak sa na ulici dlhšie než minútu hádate s hlupákom, už sa hádajú hlupáci dvaja. Na druhej strane, sú situácie, keď sa treba ozvať, aj keď to ten, čo niečo tvrdí, nie je ochotný či schopný pochopiť, prijať. Ak poškodzuje dobré meno, je tu právo na obhajobu. Niektorí to však robia celkom zámerne a mädlia si ruky, že vás komunikačne dostali do pasce.

V praxi hovorcu som sa neraz stretol s pokusmi upútať na seba pozornosť tým, že si niekto kopol do cirkvi alebo do biskupa, či pápeža. Nie vždy bolo ľahké rozlíšiť, či obhajobou proti tomuto kopnutiu neurobím ešte službu kopajúcemu – pretože mu šlo v prvom rade o to, aby získal pozornosť. Niekedy to bola cielená stratégia mediálnych kampaní, niekedy obyčajná osobná frustrácia autora alebo snaha vyliezť po chrbte známej osobnosti do pozornosti médií. Kamarát pracujúci vo Vatikáne má na takéto spôsoby bonmot: „Škoda mlčať.“

Je možné úplne navrátiť dobré meno poškodenému človeku, teda vrátiť ho do pôvodného stavu, odvolaním zlého slova?

Ťažko. Všetci poznáme príklad svätého Filipa Neriho, ktorý poslal klebetnicu rozhadzovať pierka po meste. Pozbierať ich už potom nevedela. To sa, samozrejme, nedá. A teda aj keď sa niekto ospravedlní, či už po vlastnom uznaní omylu, alebo z donútenia súdu, a povie, ako veci naozaj boli, pravda sa nedostane ku každému, ku komu sa dostala lož.

Štatistiky svedčia o násobne rýchlejšom šírení zlých správ oproti dobrým. Je to ako so susedom, ktorý vám povie: „Po vašej návšteve nám zmizol strieborný príbor. Síce sme ho potom našli zapadnutý v zásuvke, ale viete, to podozrenie už zostáva...“ Iste, hovorím to na odľahčenie, ale rozliate mlieko sa ozaj ťažko dáva nazad. Preto si treba dobre zvážiť, keď o druhom ideme povedať niečo negatívne. To minimum, keď sme pochybili, je ospravedlniť sa a aspoň takým istým spôsobom, akým sme komunikovali lož, komunikovať pravdu.

Sú situácie, keď musíme druhého napomenúť a nie vždy je to vhodné. Ako a kedy máme napomenúť tak, aby sme na tú správnu chvíľu nečakali celý život?

S napomínaním je to ako s liekmi. Je potrebný správny druh a správne množstvo v správnom čase. Ak si zvolíme nevhodný spôsob a nevhodnú chvíľu alebo ak to preženieme s dávkovaním, môžeme aj pri napomínaní narobiť viac škody ako úžitku. Určite by sme však nemali byť ľahostajní, keď si všimneme zlé konanie. Neraz sa ľudia správajú neprístojne, lebo im nikdy nikto nič nepovedal. Nechceme byť protivní, nechceme vyrábať problémy atď. No potom to aj tak vyzerá.

Pred pár dňami som sa neskoro večer vracal z modlitby ruženca a pri prechádzaní námestím som si všimol, ako partia výrastkov vyvádza hlúposti na soche napoleonského vojaka. Spomenul som si, ako ho pred časom ktosi zničil, spolu s ďalšími dielami v meste, a hneval som sa, ako je možné, že tomu nik nezabránil. Bez váhania som ich teda napomenul. Zvýšil som hlas a povedal som im, aby s tým prestali. Nemal by som šancu, keby sa proti mne postavili. Boli to cudzinci, vyvádzalo ich tam osem, možno desať a mali poriadne vypité. Ale zarazili sa, zháčili a nechali to tak.

Neskôr som si uvedomil, že som sa mohol dostať do poriadneho problému. A rozmýšľal som, či by nebolo bývalo lepšie len prejsť okolo a tváriť sa, že nič. Na druhej strane, mám nádej, že to tým chlapcom poslúži na dobré a aspoň sa trochu zamyslia, než nabudúce vyvedú nejakú hlúposť.

Aké vlastnosti alebo čnosti by mal človek v sebe vybudovať, aby nielen žil pravdivo, ale aby bol aj odolný a obrnený voči vonkajším nepravdivým vplyvom vrátane tých mediálnych?

Voľakedy sa hovorilo o takzvanej svätej ľahostajnosti... Len to treba správne pochopiť a vnímať aj v tomto kontexte. Kto je vnútorne zrelý a vyrovnaný, šťastný, ten nepotrebuje zbierať klepy o druhých. Veď načo? Je to zbytočné a ničomu to neosoží.

Zrelý človek nemá radosť z cudzieho nešťastia. Naopak, je dobroprajný. Má radosť, keď sa druhému darí. S obľubou druhých chváli a vyzdvihuje ich dobré vlastnosti. A v spomínanej zrelosti sú mu tiež ľahostajné reči, ktoré môžu druhí viesť o ňom. Neznepokojuje sa nimi, lebo vie, kým je. Vie, komu uveril, a vie, prečo je na svete, aj to, že jeho vlasť je v nebi.

Načo sa má znepokojovať malichernými rečami tohto sveta? Podstatné je, ako vo vlastnom, dobre formovanom svedomí obstojíš pred Pánom.

CSIDr. Martin Kramara, ThLic. absolvoval Phillips Academy – Andover v Massachusetts, v štúdiách pokračoval na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Pápežskej univerzite svätého Kríža v Ríme. V roku 2011 sa stal duchovným správcom Slovenskej katolíckej misie v Ríme. O dva roky neskôr začal pracovať v Tlačovej kancelárii Konferencie biskupov Slovenska, kde dodnes pôsobí ako hovorca Konferencie biskupov Slovenska.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.