Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Interview Svet kresťanstva
29. máj 2022

Nepokradneš

Každé bohatstvo, aby bolo dobré, musí mať aj sociálny rozmer

Rozhovor s kňazom Petrom Juhásom o súkromnom vlastníctve a previneniach voči siedmemu a desiatemu Božiemu prikázaniu.

Každé bohatstvo, aby bolo dobré, musí mať aj sociálny rozmer

Foto: osobný archív P. J.

V seriáli Desatoro dnes ste si už mohli prečítať:

Siedmy a desiaty príkaz sa zaoberajú otázkou súkromného vlastníctva. Odkiaľ pochádza právo vlastniť?

Od Stvoriteľa. Ide o vzťah osoby k veci. Je to prirodzené právo, ktoré je však subordinované (podriadené) inému právu, ako o tom hovorí aj Tomáš Akvinský alebo ako to je zachytené v úvodných kapitolách Knihy Genezis, univerzálnej destinácii dobier.

To znamená, že Boh vo svojej dobrote stvoril tento svet pre všetkých. A to nielen pre ľudí, ale aj pre živočíchy a rastliny. Človek je korunou tvorstva, ale nie je jeho neobmedzeným vládcom. Tým je Boh, od ktorého všetko pochádza a ku ktorému všetko smeruje. Človek môže prirodzene vlastniť a právoplatne si veľa privlastniť, ale s právom ide ruka v ruke aj zodpovednosť.

Z kresťanského hľadiska je teda právo na vlastníctvo relatívne? Ako to je s vlastnením poctivo nadobudnutých vecí?

Tomáš Akvinský hovorí o súkromnom vlastníctve ako o niečom legitímnom. Čo sa týka sociálneho učenia, výraznejšie hovoril o tejto téme pápež Lev XIII., ktorý položil základový kameň sociálnej náuky cirkvi encyklikou Rerum novarum. Pápež sa v nej vyhradil proti predstave učenia komunizmu, ktorý odmietal existenciu súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a celkovo aj jeho ideu. Ponúkol iný, katolícky pohľad. Nespravodlivosť sa nedá vyriešiť ďalšou nespravodlivosťou, ako to plánovali komunisti.

Vlastniť niečo je úplne legitímne, ale na druhej strane nie absolútne. Rôzne právne systémy môžu mať na vlastníctvo rôzne pohľady, napríklad systém Spojených štátov hovorí o tomto práve ako o absolútnom práve. Katolícka morálka to ako absolútne právo nevníma. Súkromné vlastníctvo má byť zamerané na spoločné dobro. Teda ak máme majetok, musíme sa s ním vedieť podeliť.

Vlastníctvo môžeme nadobudnúť rôznymi spôsobmi. Aký je ten legitímny spôsob?

Jedným z nich je napríklad zabratie. Teda ak určité územie nikomu nepatrí a niekto príde a môže ho zabrať, ako vídavame vo filmoch. To však neznamená, že má slúžiť výhradne len pre toho jedného človeka. Zem a jej prírodné zdroje majú slúžiť pre dobro celej komunity, ktorá sa na nej nachádza.

„Človek môže prirodzene vlastniť a právoplatne si veľa privlastniť, ale s právom ide ruka v ruke aj zodpovednosť.“ Zdieľať

Podľa sociálneho učenia cirkvi sa za legitímny spôsob nadobudnutia vlastníctva považuje práca. Ak niečo nadobudneme intelektuálnou alebo manuálnou prácou, je legitímne vlastniť to. Ak predkovia niečo nadobudli a chcú to odovzdať deťom, rozhodne tiež musia mať na to právo, čiže ďalším spôsobom je dedičstvo.

Čo všetko siedme a desiate prikázania nariaďujú a koho zaväzujú?

Tieto prikázanie sú formuláciou zákona, ktorý máme všetci v sebe. Keby sme sa podľa neho správali, tak by bol tento svet poznateľne lepší.

Keďže zapísané ho vnímame ako náboženské prikázanie, zaväzuje predovšetkým členov náboženstva. Je to však univerzálny princíp, podľa ktorého by sa mali správať všetci ľudia, a keďže je tento zákon zapísaný v identite každého jedného človeka, všetci sme pozývaní sa podľa neho správať.

Z toho evidentne vyplýva, že prikázanie nepokradneš zasahuje aj ďalšie generácie.

Áno, toto prikázanie nie je viazané len na súčasných ľudí. Univerzálna destinácia alebo určenie dobier znamená, že boli stvorené pre všetkých, aj pre budúce generácie. Zreteľne to vidíme na problematike životného prostredia, ktorá bola od počiatku témou celého ľudstva, keďže sme zodpovední za celé stvorenstvo.

Súkromné vlastníctvo nemá byť chápané v ponímaní rímskeho práva ius utendi et abutendi (použiť a zničiť), ale o zodpovednom správcovstve. Kniha Genezis nehovorí o človeku ako o neobmedzenom pánovi, ku ktorému všetko smeruje a ktorý môže všetko použiť, pokrčiť a zahodiť. Genezis má sémantický rozmer pastierstva a zahŕňa prvok starostlivosti, keď hovorí o vlastnení.

Človek je síce korunou tvorstva, ale jeho Stvoriteľom a autorom je Boh. Živá i neživá príroda od Boha vzišli a k Bohu smerujú. Konečná destinácia živočíchov a rastlín nie je človek alebo len nasýtenie človeka. Človek má právo živiť sa a používať všetky dobrá, ale veľmi zodpovedne s úctou, láskou a bázňou k životu a k Stvoriteľovi.

Problém, ktorý ste naznačili, pápež František nazval „kultúrou skartovania“.

Pápež František podrobne opisuje túto tému v encyklikách Laudato siFratelli tutti. Ľudia sa naučili veci používať, priam využívať, a zahodiť. Na takejto konzumnej kultúre fičí dnešná ekonomika, ktorá sa nie vždy uberá správnym smerom.

Čo sa týka životného prostredia, nerastného bohatstva, ovzdušia, fauny, flóry, sme svedkami toho, ako dnešná generácia „prejedá“ aj to, čo by malo slúžiť nasledujúcim generáciám.

Tento princíp vôbec nie je zhodný s katolíckym učením. Planéta Zem je pre všetky generácie. Ekologické rozmýšľanie súvisí s integrálnym rozvojom ľudstva, na ktorý poukazovali viacerí pápeži. Na druhej strane je však nebezpečné, keď si niekto z ochrany prírody robí akoby nové náboženstvo.

Katechizmus v prikázaní nepokradneš zahŕňa sociálnu spravodlivosť, solidaritu medzi národmi a lásku k chudobným. Prečo ešte aj toto? Nestačí, že niekto „len“ nekradne?

Veľakrát sa obmedzujeme spôsobom, že keď dodržíme určitú normu, ktorá určuje zákonné minimum, myslíme si, že je všetko v poriadku. Ale vo všetkých knihách Svätého písma nachádzame pozvanie hľadať Boha.

V praxi vnímame, že Boh je veľký darca, ktorý ako jediný dáva nezištne. Človek pravdepodobne nedokáže darovať úplne nezištne, ako na to poukazuje napríklad postmodernistický filozof Derrida. Máme sa však o to pokúšať, pretože sme pozvaní pretvárať sa na obraz Božej lásky.

Element Božej lásky je zásadný, pretože mení srdce a prístup človeka. Keď je ľudská láska dotknutá Božou láskou, ktorá sa nazýva caritas alebo agapé, ide o nezištnú lásku, ktorá dáva správnu mieru všetkým ostatným ľudským láskam a túžbam.

Foto: osobný archív P. J. 

Znamená to, že pokiaľ človek nedosiahne stupeň Božej lásky, nie je schopný darovať nezištne?

V prvom rade si treba uvedomiť, že človek sám od seba nedokáže dosiahnuť Božiu lásku. Keď hovoríme o Božej láske – caritas –, hovoríme o vliatej čnosti, ktorá je daná na základe určitej ľudskej prirodzenosti.

Keď človek miluje toho druhého naozaj nezištne, robí to na základe vliatej čnosti. My kresťania sme pozvaní milovať tak, ako Kristus miloval nás, a je našou povinnosťou sa o túto čnosť snažiť.

A čo nekresťania alebo ateisti?

Ak súhlasíme s Božím plánom a s Božím pozvaním, tak nás to zaväzuje. Okrem možnosti máme aj povinnosť. Ak ateisti nesúhlasia s Božím pozvaním, nie sú ani povinní. To znamená, že ak nesúhlasia s dobrom, ich svedomie ich neviaže konať ho, ale ak áno, ich svedomie ich viaže k nemu prilipnúť a vyhýbať sa zlu, takisto ako aj veriacich.

Boh pozýva všetkých ľudí, nie všetci sú vždy však schopní odpovedať. Boh určuje pre svojich nasledovateľov povinnosť snažiť sa milovať tou istou láskou ako on. Dokonca sa nechať pretvárať láskou.

Mnohí ateisti, aj keď odmietajú inštitúcie a odmietajú veriť v Boha tým istým spôsobom, nie sú skutoční, úplní ateisti. Zaujímajú postoj nezištnej lásky a tým vlastne nasledujú prirodzené volanie Boha, ktoré je zapísané v srdci každého človeka. Je to zložitejšia téma.

Pápež Pavol VI. v encyklike Populorum progressio odmietol predstavy, podľa ktorých má byť zisk hnacou silou ekonomického pokroku a súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov absolútnym právom bez obmedzenia a bez príslušných záväzkov voči spoločnosti. Čo má byť hnacou silou ekonomického pokroku či podnikania?

Magistérium hovorí o určitom zisku, ktorý je legitímny. Je správne, keď je fyzická alebo intelektuálna práca odmenená. Na rozdiel od komunizmu kapitalizmus priznáva legitimitu súkromného vlastnenia výrobných prostriedkov.

Komunizmus kontestoval právo na zisk vlastníkov výrobných zariadení, pretože podľa nich všetka hodnota výroby pochádza z práce robotníkov. Ale nie je to tak, pretože aj zariadenie, ktoré robotníci používali, bolo nadobudnuté prostredníctvom inej práce a to prispieva k tvorbe celkovej hodnoty.

Pavol VI. však hovorí o ďalšom extréme, ktorý sa vyskytol práve v kapitalizme. Majitelia výrobných zariadení a procesov – komunisti ich historicky nazývali továrnici – majú silnejšie postavenie ako zamestnanci a často sú pokúšaní túto výhodu zneužiť.

„Ekologické rozmýšľanie súvisí s integrálnym rozvojom ľudstva, na ktorý poukazovali viacerí pápeži. Je však nebezpečné, keď si niekto z ochrany prírody robí akoby nové náboženstvo.“ Zdieľať

Sväté písmo poukazuje na to, že spravodlivá práca má byť spravodlivo odmenená. To, čo Pavol VI. kritizuje, nie je zárobok ako taký. Ten zostáva prirodzenou motiváciou ekonomickej činnosti. Kritizuje maximalizáciu zisku za každú cenu, nehľadiac na ostatné okolnosti ako dosah na zamestnancov, životné prostredie, spoločnosť. Takýto prístup je určite nemorálny.

Inzercia

Hnacou silou teda nemá byť sústredenie sa na zisk bez ohľadu na cenu, ale na spoločné dobro. Ak je niekoho motiváciou len zhromažďovanie peňazí, nie je to dobré. Dobrá motiváciou je napríklad sebe a ostatným zároveň zabezpečiť pekný život.

Svätý Ján Zlatoústy povedal, že „nepodeliť sa s chudobnými znamená okrádať ich a pripravovať ich o život. V skutočnosti nevlastníme svoje, ale ich veci“. Ako tomu máme rozumieť?

Svätý Ján tu hovorí o princípoch univerzálnej destinácii dobier i o súkromnom vlastníctve. Oba sú dobré a oba sú prirodzeným právom, ale právo na súkromné vlastníctvo je podriadené právu univerzálnemu určeniu dobier. Je nevyhnutné, aby mal každý človek možnosť participovať na dobrách, ktoré Boh zveril ľuďom. Je to tradícia, ktorá sprevádza celú cirkev. A hovorí o nej veľa cirkevných otcov. Je to mandát, ktorý bol prítomný od počiatku – nielen podeliť sa o to, čo máme navyše, ale podeliť sa o všetko. Žiaľ, v tomto svete pre dedičný hriech existuje nerovnosť.

Ďalšia vec, ktorú musíme brať do úvahy, je, že Boh každému zveril iný počet darov. Ako hovorí evanjelium, na tých, ktorí majú väčší počet darov, sa kladie väčšia zodpovednosť. Ľudia, ktorí dostali viac darov, sú zodpovední aj za ľudí, ktorí dostali menej darov, a sú pozývaní podeliť sa.

Tým sa však nerovnosť darov neodstráni.

Neodstráni sa tým nerovnosť darov, ale Boh chce, aby sme žili ako jedna ľudská rodina. Na toto poukazuje aj pápež František v encyklike Fratelli tutti. Všetci sú pozvaní k ľudskému bratstvu – veriaci, neveriaci, dobrí, zlí. Samozrejme, niektorí toto pozvanie odmietnu a rozhodnú sa pre iné.

Ktoré všetky hriechy spadajú pod siedme a desiate prikázanie?

Katechizmus pripomína, že siedme a desiate prikázanie zakazuje neprávom brať alebo držať majetok blížneho a akýmkoľvek spôsobom ho poškodiť. Ale mohli by sme k tomu pridať aj ďalšiu myšlienku. Každé bohatstvo, aby bolo dobré, musí mať aj sociálny rozmer. Ako vidíme v dnešnom svete je väčšina zdrojov a majetku toho sveta v rukách menšiny. Všetci sme však pozývaní podeliť sa.

Pápež František nám opakuje, že „zatiaľ čo sa ľudstvo usiluje o viac, Boh ho vykupuje tým, že sa robí chudobným“. A pripomína nám, že „život nie je časom na vlastnenie, ale na milovanie“. Okrem kradnutia alebo neplnenia si zákonných povinností, ako je napríklad platenie daní, sem patrí aj chamtivosť a lakomstvo.

Chamtivosť je prílišná zameranosť na zhromažďovanie majetku a lakomstvo je neschopnosť podeliť sa ani z toho, čo máme navyše. V spisoch svätého Pavla sú oba tieto hriechy považované za vážne, na úrovni modloslužobníctva, luxúrie alebo manželskej nevery.

Ako v tomto kontexte treba pristupovať k otázke spravodlivej mzdy?

Ide o veľmi závažnú otázku. Nevyplatenie spravodlivej mzdy alebo odmietanie vyplatenia spravodlivej mzdy načas učenie Katolíckej cirkvi klasifikuje ako do neba volajúci hriech. Aj vo Svätom písme, najmä v prorockých spisoch, je tento hriech zaradený medzi nespravodlivosti, ktoré volajú k Bohu. Ide o veľmi vážny hriech.

Morálne hodnotenie tohto hriechu je zložitejšie. Treba brať do úvahy aj okolnosti a hľadať príčinu, prečo nebola zamestnancovi za jeho prácu vyplatená mzda. Pracoval zamestnanec poctivo, podľa dohody? Ak je celá firma v strate a zo svojich zdrojov nedokáže vyplatiť mzdy, je to úplne niečo iné, ako keď má prebytok a zamestnávateľ si v chamtivosti chce nechať väčší podiel zisku pre seba na úkor zamestnancov.

Často sa stretávame aj s opačným príkladom, že niekto žiada viac, ako je skutočná hodnota jeho práce.

Ohľadom hodnoty práce sa vedú mnohé diskusie, vidíme veľkú nerovnováhu po celom svete. Cena práce je v rôznych štátoch rôzna. Za tú istú prácu má robotník v Nemecku úplne odlišný plat ako robotník na Slovensku. Sčasti je to dané ekonomickou silou firmy a životnej úrovne v danej spoločnosti. Spoločnosť, ktorá vyprodukuje veľký zisk, môže a má povinnosť platiť vyššie mzdy robotníkom, ktorí sa na produkčnom procese podieľajú.

Cena práce je daná ponukou a dopytom na trhu práce. Tam, kde je práce menej, sú aj menšie odmeny, pretože ľudia sú nútení pracovať za menej. Do určitej miery je za situáciu spoluzodpovedný aj štátny aparát, ktorého povinnosťou je vytvárať vhodné podmienky na vznik pracovných príležitostí.

„Ľudská slabosť nás často nabáda robiť kompromisy vo svedomí, ale Boh nás pozýva so zlom nepaktovať.“ Zdieľať

Pri multinacionálnych firmách je otázka zložitejšia. Pracujú v prostredí viacerých štátov, kde je aj životná úroveň odlišná. Je dôležité, aby poskytovali zamestnancom férové mzdy a snažili sa oslobodiť od mentality minimalizácie nákladov za každú cenu.

Dôležitým faktorom, ktorý musíme zobrať do úvahy, je spomínaná životná úroveň v jednotlivých štátoch. Aj podľa cirkevného učenia treba pri výpočte spravodlivej mzdy zohľadniť nielen zákon trhu, ale aj náklady na bývanie a život ako taký.

Aké sú povinnosti zamestnávateľov, ale i zamestnancov vzťahujúce sa na siedme prikázanie?

Prvoradá povinnosť je byť poctivý. Ideálny stav je stopercentná poctivosť vo všetkých povinnostiach a vzťahoch. Ako vieme zo života, nie je to vôbec jednoduché. Dôležité je, aby sme sa snažili o poctivosť, ktorej sme schopní. Aj tu sú určité hranice, kde siaha akceptovateľnosť. Sú stanovené zákonom, pravidlami či napríklad Desatorom Božích prikázaní. Sú línie, ktoré sa nemôžu prekročiť.

Ako pri všetkom rozlišovaní, musíme brať do úvahy aj osobu konajúceho, cieľ jeho konania, okolnosti a samotný skutok. Je rozdiel, ak kradne človek, ktorý sa chce len nečestným spôsobom obohatiť, alebo kradne niekto počas vojny či v situácii existenčnej biedy, keď ukradne potravinu.

V tomto prípade je jedno, či je to zamestnanec alebo zamestnávateľ. V prípade nespravodlivosti prax ukazuje, že to býva vzájomné – zamestnávatelia mávajú tendenciu okrádať zamestnancov a zamestnanci zamestnávateľov.

Takýto vzťah vzájomného okrádania či nedôvery určite nevedie k ekonomickej prosperite. Za akých podmienok by sme mohli očakávať skutočný ekonomický prospech?

To určite nie. Ekonomický prospech je v spoločnosti, kde existuje dôvera a spravodlivé odmeňovanie. Na to prichádzajú v súčasnosti mnohé firmy. Zamestnanci, ktorí sú spravodlivo odmeňovaní a ktorí sú v živote spokojní, sú oveľa viac motivovaní pracovať a tvoriť hodnoty ako zamestnanci, ktorí sú okrádaní.

Čítajte tiež

Kradnú sa nielen fyzické veci. Youcat – katechizmus Katolíckej cirkvi pre mladých uvádza, že „každé prevzatie cudzieho duševného vlastníctva si vyžaduje slobodný súhlas pôvodného vlastníka a primeranú odmenu, prípadne podiel autora na čerpaní hodnôt“. Najprv vysvetlite, čo považujeme za duševné vlastníctvo.

Ide o niečo, čo človek vytvorí svojimi duševnými schopnosťami, napríklad pieseň, báseň, patent či projekt. Samozrejme, aj takéto veci sa dajú ukradnúť a je dôležité, aby človek, ktorý takúto prácu vyprodukuje, dostal za ňu patričnú odmenu. V dnešnej spoločnosti sa však môžu vyskytnúť aj opačné extrémy, keď je duševné vlastníctvo považované za najvyššiu hodnotu.

Je možné, aby autor predával jednu prácu svojho duševného vlastníctva viackrát?

Zaujímavá téma, ktorá by bola hodná prehĺbenia. V minulosti ľudia očakávali odmenu za takúto prácu v menšej miere ako dnes. Rád by som uviedol jeden podľa mňa extrémny príklad. Autor vytvoril napríklad náboženské dielo, bol odmenený raz a jeho dielo potom slúžilo všetkým. Dnes však autor náboženskej piesne v Nemecku vyžaduje odmenu zakaždým, keď sa jeho pieseň odspieva na svätých omšiach.

Toto doposiaľ nebolo mysliteľné, pretože takéto dielo sa robilo pre Boha a na úžitok všetkých ľudí. Aj v týchto veciach treba nájsť správnu mieru. Duševné vlastníctvo je dôležité, hodnotné, je potrebná jeho náležitá ochrana, ale nie je absolútnou hodnotou, ktorá má slúžiť len na obohatenie autora.

Veľa diel sa robí na oslavu Boha aj pre osoh ľudí. Ako je to teda s ich honorovaním?

Ak by sme zostali pri uvedenom príklade, že pri každom spievaní v kostole si autor piesne nárokuje na zisk, tak je to určite prehnané. Iné je, ak niekto robí projekt, ktorý ho živí, tak je správne, ak zaň dostane spravodlivú odmenu.

Väčšina z hriechov, ktoré ste vymenovali, sú v dnešnom svete „bežné“ praktiky. Niektorí tvrdia, že kto neokráda štát, okráda vlastnú rodinu.

Táto mentalita pochádza zo socializmu ako reakcia na extrém. Vtedajším extrémom bola kolektivizácia, všetko bolo všetkých a nič nebolo nikoho. Viac motivovaní kradnúť sú ľudia, ktorí pochádzajú z chudobného prostredia, teda z prostredia existenčnej potreby. To však nemá slúžiť ako ospravedlnenie negatívneho javu.

V Biblii je mnoho svedectiev o tom, že ľudia napriek chudobe dokázali žiť so cťou. Slúžili Bohu s nepoškvrneným srdcom a vo svojom svedomí nerobili kompromisy so zlom. Ide o otázku kompromisov vo svedomí. Ľudská slabosť nás často nabáda robiť kompromisy vo svedomí, ale Boh nás pozýva so zlom nepaktovať.

Milosrdný Boh má však zľutovanie aj s ľudskými slabosťami. Ježiš Kristus neprišiel preto, aby nás za to odsúdil, ale aby nás pozval k obráteniu, aby sme zmenili svoje zmýšľanie a konanie. Prichádza s odpustením. Na to treba prihliadať, ak chceme posudzovať konanie toho druhého.

Ako sa má kresťan zachovať, ak je svedkom takýchto činov?

Na túto otázku nie je jednoduchá odpoveď. Sú všeobecné pravidlá, podľa ktorých sa máme riadiť, ale zároveň každý takýto skutok musíme posudzovať jednotlivo. Zločiny určite nemáme tolerovať, nemáme ich schvaľovať ani zamlčovať.

Na druhej strane sme pozvaní aj odpúšťať a nesúdiť. Mohli by sme sa riadiť vzácnou biblickou radou: Keď blížny robí niečo zlé, má byť napomenutý najskôr medzi štyrmi očami, ak to nepomôže, má sa napomenúť ešte raz a so svedkom, a keď to nepomôže, treba ísť pred celé spoločenstvo. Nie naopak, ako sa často nepodarí.

Peter Juhás
Je kňaz Trnavskej arcidiecézy, ekonóm. V súčasnosti je doktorandom na inštitúte morálnej teológie Akadémia Alfonsiana Lateránskej univerzity, alumno Pápežského kolégia Germanicum et Hungaricum.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.