Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
23. apríl 2022

Nezosmilníš a nebudeš žiadostivo túžiť

Milujme vášnivo, ale podľa správnych túžob

Ako milovať, aby láska nezovšednela, hovorí kňaz Maroš Lovič.

Milujme vášnivo, ale podľa správnych túžob

Foto - osobný archív M. Loviča

V seriáli Desatoro dnes ste si už mohli prečítať:

Pre lepšie porozumenie šiestemu a deviatemu príkazu Desatora treba poznať jeho podstatu. Čo je láska?

Láska je prítomnosť milujúcej osoby v nás. Ide o prítomnosť milovanej v milovanom alebo milovaného v milovanej. Teda nie je to len cit či rozhodnutie vôle, ako sa mnohí domnievajú.

Začína sa ako vášeň – amore come passione, ako niečo, čo nás zasiahne nezávisle od našej vôle. Ide o ontologické zranenie, keď nás zasiahne prítomnosť inej ľudskej bytosti.

Následne nastáva láska ako voľba – amore come scelta. Prítomnosť druhej osoby nás samých začne vnútorne bytostne premieňať. Začíname sa na ňu niečím podobať a prináša to do nášho života určitý druh potešenia.

Tento fakt uznávajú aj psychológovia, že zamilovanosť pomáha s väčšou ľahkosťou zvládať ťažkosti. Prítomnosť druhej osoby v nás vyvoláva túžbu vytvoriť reálnu jednotu s milujúcou osobou. Spočinutie v radosti s ňou. Milujeme preto, lebo sme zasiahnutí krásou a obdarovaní láskou inej osoby.

Keď zaľúbenie nezávisí od našej vôle, nemôžeme si rozkázať, že sa do nejakej osoby nezamilujeme.

Ján Pavol II. opisuje zaľúbenie ako dar, ktorý sa nemáme báť prijať. Ak sa zaľúbi ženatý alebo zasvätený muž či žena do inej cudzej osoby, ešte to nie je hriech. Treba však byť na pozore, pretože láska vyvoláva aj úskalia.

Keď milujeme, chceme sa v tejto láske plne realizovať, odpovedať na ňu. Ide o zapojenie svojej slobody do tejto realizácie. Tu už potrebujeme nasmerovanie, ktoré by nám pomohlo milovať toho človeka správne.

Čo znamená „milovať správne“?

Chcieť dobro pre milovaného. Opakom je žiadostivosť, ktorá spôsobuje vnútornú dezintegráciu, keď druhého použijeme ako prostriedok k niečomu. Keď si myslíme, že s ním môžeme robiť, čo chceme.

Treba si uvedomovať krehkosť lásky. Potrebujeme čnosť, ktorá nás nasmeruje, ako milovať komplexne – s pudovosťou, citovosťou, s osobným rozhodnutím aj s duchovnou dimenziou druhej osoby.

„Skutočná láska nesie v sebe nielen prísľub tela, ale aj prísľub času. Dať všetko a dať to navždy.“ Zdieľať

Čnosť spôsobuje, že budeme druhého milovať čistou, krásnou a veľkou láskou. Starí Gréci to nazývali areté, Rimania virtus. Ide o čnosť, teda o správnu voľbu, čo je skutočným dobrom pre milovanú osobu. A takisto ona sama je tým dobrom.

Krása lásky spočíva v tom, že chceme druhého pre neho samého, pre jeho jedinečnosť a nielen pre jeho dobrá, ktoré vlastní, či schopnosti, ktoré má. Chceme jeho šťastie, jeho svätosť.

Môžeme to nejako rozlíšiť v súvislosti so šiestym a s deviatym príkazom?

Existujú dve formy integrácie lásky. Prvou je hanblivosť, čo je psychosomatická reakcia na nesprávny pohľad toho druhého. Môžeme si to priblížiť na príklade ženy, ktorá je modelom pre umelca. Celistvý pohľad v nej nevyvolá stud, pretože umelec ju nechce využiť. Ak sa však k tomuto pohľadu pridajú aj ďalší zvedaví chlapci, jej reakciou bude zahaliť sa.

Hanblivosť chráni subjektivitu a dôstojnosť tela a začína sa prejavovať od určitého veku. Ide o automatickú reakciu, ktorá chráni našu integritu. Akoby sme ňou hovorili, že sa na nás nemôžu pozerať ako na vec, ktorú možno použiť, ale ako na osobu, ktorú majú milovať.

Sú mladí v dnešnej dobe vychovávaní k takémuto postoju?

V dnešnom pansexualizme sú už deti, ktoré nastúpia do základnej školy, atakované sexuálnymi obrazmi, ktoré ich okrádajú o bežné prirodzené reakcie. Medzi ne patrí aj hanblivosť. 

Ak by sme nazreli do nejakej veľkej priepasti, automaticky by sme sa zľakli a myklo by nás dozadu. Avšak opakovaným nazeraním by sme tento strach dokázali odbúrať. Bojazlivá reakcia na výšku by pomaličky mizla.

Takto to funguje aj s hanblivosťou, ktorá sa nemusí úplne zničiť, ale môže byť narušená. Skutočná láska však absorbuje hanblivosť. Hanblivosť vedie k výzve „miluj ma“, a nie „využívaj ma“.

Hanblivosť je prvá forma integrácie lásky. Aká je druhá?

Krása lásky. Sme uchvátení krásou, dojatí tým, že niekto nás miluje pre nás samých, a zrazu vidíme zmysel života z inej perspektívy. Ak sme napríklad doteraz zmysel života v ničom nevideli, tak ho začíname vidieť. Vnútorne nás napĺňa, rozžiaruje nám oči, rozbúcha srdce. Vedie nás do stavu, ktorý by sme chceli prežívať večne, aby sa nikdy neskončil.

V istom zmysle je to omrvinka závdavku neba. Ide o stav šťastia, keď človek miluje a je milovaný a chce, aby to trvalo večne.

Foto – osobný archív M. Loviča

V čom je podstata príkazu „Nezosmilníš“?

Podstatou je nielen chrániť manželstvo, manželskú lásku a rodinu, ale chrániť lásku samotnú.

Ako môže byť láska chránená?

Tým, že sa poukazuje na vlastnosť skutočnej lásky, a to vernosť. Teda šieste prikázanie hovorí vlastne o vernosti. Celé Sväté písmo nám predstavuje vernosť lásky Boha k nám. Prejavuje sa v zmluve a záväzku, ktorý berie Boh na seba.

Vo vernosti je ukryté Božie meno. Boh sa predstavil ako „Ja som, ktorý som“, čo znamená „Ja som s tebou“. Som s tebou, nech sa ti čokoľvek prihodí, nech čokoľvek spravíš, nech sa kdekoľvek nachádzaš.

Skutočná láska tak nesie v sebe nielen prísľub tela, ale aj prísľub času. Dať všetko a dať to navždy. Partneri si tak hovoria nielen milujem ťa tu a teraz, ale milujem ťa navždy. A budem pri tebe stále, v dobrom aj v zlom.

Prikázanie „Nebudeš žiadostivo túžiť“ vyvoláva otázku, či sa dá človeku zakázať túžiť.

Túžba vychádza z hĺbky človeka. Tá sa nezakazuje. V tomto prikázaní však ide o pokrivenú túžbu. Podstatné je slovo „žiadostivo“. Ide o nezriadenú túžbu, ktorá chce druhého vlastniť, manipulovať, ovládať. Človek túži po vlastnom uspokojení na úkor druhého, ktorého stavia do pozície nejakej veci.

V tomto je charakteristický dnešný hedonistický svet, ktorý na človeka pozerá veľmi konzumne, chemicky a biologicky. Tým človeka degraduje len na pohlavnosť ako na niečo, čo si môže kúpiť. Degraduje tak nielen ľudskú sexualitu, ako píše pápež Benedikt XVI. v encyklike Deus caritas est, ale degraduje i celého človeka na vec či prostriedok.

Čítajte tiež

Pápež František v katechéze na tému „Nescudzoložíš“ povedal, že manželia si nemôžu sľúbiť vernosť len na základe dobrej vôle alebo nádeje, že to bude fungovať. Potrebujú mať základ na pevnej pôde vernej Božej lásky. Z tohto je evidentné, že ide o niečo, čo je nad ľudské sily. Je človek schopný vernosti lásky bez Boha?

Apoštol Ján hovorí, že tí, čo milujú, poznajú Boha. A ten, čo nemiluje, nepozná Boha, lebo Boh je láska. Čnosť, ktorá robí lásku veľkou a krásnou, je čnosť čistoty. Človek môže nájsť aj v ľudskej láske zárodok a všetky veci potrebné na to, aby sa posunul v raste tejto čnosti. Vďaka hanblivosti a kráse lásky.

Ide o usporiadanú sexuálnu túžbu. Zdravú sexuálnu túžbu, ktorá druhého človeka vníma ako celok. Vďaka nej je schopný darovať sa. Bez čnosti čistoty je človek neschopný darovať sa v čase navždy.

Človek, ktorý nerastie v čnosti čistoty, je „rozkúskovaný“ a nie je schopný uchopiť všetky dimenzie lásky – citovú, telesnú, osobnú a duchovnú. Skáče z extrému do extrému.

Ide o čnosť, ktorá nie je len zlatou strednou cestou medzi dvoma extrémami, ale je vrcholom krásnej lásky. Ide o vrchol najlepšej voľby. Bez čnosti čistoty nie je možné žiť vernosť.

A teda v samotnej podstate bez Boha nedokážeme žiť krásnu lásku. Ježiš prišiel na zem žiť, trpieť a zomrieť aj preto, aby vykúpil ľudskú lásku, aby ju očistil, uzdravil, posvätil a povýšil.

Je nejaký rozdiel v šiestom a v deviatom príkaze, ak je človek slobodný a ak je v manželstve?

Či je človek slobodný, alebo v manželstve, nemôže smilniť a žiadostivo pozerať na druhého. Stáva sa, že manželky sú zneužívané vlastnými manželmi, ktorí si myslia, že si s nimi môžu robiť, čo chcú. Nemôžu.

Človek má svojho partnera milovať, nie používať. Božie slovo hovorí, ako máme milovať – miluj blížneho ako seba. Ale miluj správne. Ako keď anjel povedal Jozefovi: neboj sa prijať Máriu. Akoby aj nám povedal, neboj sa prijať ženu, ale dávaj pozor na to, aby tvoja láska sa nestala čo i len v náznaku žiadostivosťou.

„Človek je už prejedený sexom, z pohlavnosti si spravil modlu. Tá zrazu nenaplnila jeho túžby, preto chce zmeniť seba, svoje pohlavie.“ Zdieľať

Bežne konáme ako sexuálne bytosti. Bunky v tele muža sú mužské, v tele ženy ženské. V dnešnom pansexualizme však mnohí akoby odmietali svoje telo, čo je vidno v genderovej ideológii.

Človek je už prejedený sexom, z pohlavnosti si spravil modlu. Tá zrazu nenaplnila jeho túžby, a tak ju začína nenávidieť. Preto chce zmeniť seba, svoje pohlavie. Ale človek pred svojím telom neujde. Aj keď sa dá pohlavne preoperovať, každá bunka v jeho tele už od narodenia má v sebe to nezmeniteľné, že sa narodil ako muž alebo ako žena.

Ktoré hriechy spadajú pod šieste a deviate Božie prikázanie?

Hovorí o tom Katechizmus Katolíckej cirkvi. Patrí medzi ne napríklad chlípnosť, masturbácia. V dnešnej dobe je človek už v detstve atakovaný pornografiou, nečistým znázornením nahoty, ľudského aktu do takej miery, že za päť minút vidí viac ako naši predkovia nevideli za celý svoj život. Pohodlie ho vovádza do stavu, že nepotrebuje vzťahy, a rozbíja jeho celistvosť a integritu. Pornografia ťažko znevažuje dôstojnosť osôb.

Aj prostitúcia, ktorá poskytuje pohlavnú rozkoš za peniaze. Ďalej smilstvo, teda telesné spojenie slobodnej ženy a slobodného muža, čo je v závažnom rozpore s čnosťou čistoty a s ľudskou sexualitou. Znásilnenie, ktoré násilne zneucťuje inú osobu, je ťažkým previnením v láske i v spravodlivosti. Pedofília, zneužívanie detí, neprávosť na osobách, ktoré nie sú telesne ani psychicky rozvinuté, zanecháva trvalé následky na celý život.

Inzercia

A patrí sem aj homosexuálne správanie, ktoré je svojou vnútornou povahou vždy nezriadené, pretože je v rozpore s prirodzenosťou. Ide o násilné páchanie na tele, keď sa neprirodzeným spôsobom vyhľadáva sexuálne potešenie a zároveň je pohlavný úkon zatvorený pred odovzdávaním života.

Súčasná kultúra takéto správanie nevníma ako scestné, pretože lásku zredukovala len na oblasť pocitov a telo umelými prostriedkami zbavila plodnosti. Sexualitu úmyselne oddelila od plodnosti, čím je pre ňu možný a ospravedlniteľný akýkoľvek druh sexuálneho aktu, aj homosexuálny.

Ilustračné foto – profimedia.sk 

Rozumieme v dnešnej dobe podstate lásky?

Mnohí sa nechajú zviesť svojimi túžbami, ktoré vedú do závislostí a promiskuitného spôsobu života, do nešťastia. Kľúčovým je v dnešnej dobe to, že potrebujeme čnostných mužov a čnostné ženy, ktorí nie sú citovo vlažní, puritáni, ale ktorí úprimne milujú. Milujú vášnivo, ale podľa správnych túžob.

Nielen preto, že to hovorí zákon. Oni ten zákon majú vpísaný vo svojom srdci. Je to zákon pravdy, keď milujú človeka naozaj celého, a preto sa aj dokážu ovládať, zaprieť a obetovať pre jeho dobro. Dnes potrebujeme rytierov, ktorí budú odvážne bojovať so sedemhlavým drakom predstavujúcim sedem hlavných hriechov, aby získali svoju princeznú.

Spomínali ste krehkosť lásky. Niekedy môže láska zovšednieť, čím sa znásobujú riziká jej rozpadu, prichádzajú ďalšie pokušenia, vytvára sa živná pôda pre neveru. Kde sa začína nevera?

Sám Ježiš to povedal: „Počuli ste, že bolo povedané: Nescudzoložíš! No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.“ (Mt 5, 27 – 28)

Poznáme štyri dimenzie lásky v nás. Prvá dimenzia je telesno-zmyslová, hodnoty sú spojené s telom. Aj keď ide o pudové reakcie, keď reagujeme na to telesné, čo vidíme, neznamená to, že táto dimenzia je zlá. Napríklad prejde okolo pekná žena a muž si hneď všimne jej ženské krivky.

Druhá dimenzia je citová, keď reagujeme na hodnoty, ktoré sú spojené s citmi toho druhého. Napríklad muž je džentlmen alebo žena je nežná, vedomá si svojej hodnoty, dôstojnosti. Teda reagujú na emotívne hodnoty toho druhého.

Ďalšia dimenzia je osobná, ktorá poukazuje na bytosť, ktorá má vlastnú vôľu, schopnosť sa niekomu raz v živote darovať. Štvrtá dimenzia je náboženská, duchovná.

Čo to znamená v praktickom živote?

Muži obyčajne zostanú na tej telesno-zmyslovej dimenzii. Pre nás mužov je to výzva, nezostať len tu, ale posúvať sa vyššie. To znamená nielen vidieť dobrá, ktoré tá druhá osoba vlastní, ale uvedomiť si, že aj ona sama je dobrom, že nie je vecou, ale je cieľom lásky, pozornosti.

U ženy je zas výzvou, aby nezostala len na citovej dimenzii. Ako je u muža hriechom, že vníma ženu len cez žiadostivý pohľad ako vec na svoje uspokojenie, čo nie je eros, ale žiadostivosť, tak u ženy sa vnímanie muža môže zredukovať len na city.

U každého sa to môže začať niekde inde. Aj hriechy majú svoju postupnosť, gradáciu. Najprv koketovanie s myšlienkami, človek začína s niečím súhlasiť vo svojej fantázii a potom príde k nejakému rozhodnutiu. To pokračuje v slovách, v skutkoch či v zanedbaní dobra.

Túžba je spojená s pohľadom či poznaním. Ak by človek niečo nevidel alebo o tom nevedel, tak by po tom ani netúžil. Ako teda by mali muži pozerať na ženy?

Jeden rozvedený muž mi raz povedal, že sa už môže pozerať na ženy, ako chce. Ale to nie je pravda. Správny pohľad je taký, keď človek nejakú krásu obdivuje, ale nechce ju vlastniť. Napríklad v prírode pri pohľade na nádherný horizont človek úprimne žasne nad jeho krásou.

Takisto má muž pozerať na ženu. Môže povedať, aká je krásna, ale nepozerá na ňu žiadostivo, len ohodnotil dar, ktorý Boh do nej vložil. Nielen to vonkajšie, čo si všimne aj na diaľku, ale aj to vnútornejšie, čo si všimne pri rozhovore, a spozná aj tie hlbšie pravdy, ktoré poukazujú na jej hodnotu, na to, že je možno niečou manželkou alebo má niekomu patriť.

Má to byť pohľad, akoby sa pozrel na vlastnú dcéru. Teda chce pre ňu dobro, šťastie a nie ju využiť a zneužiť.

Ľudská láska často stroskotáva i vo vzťahoch, do ktorých bol pozvaný Boh. Mnohí manželia bojujú medzi sebou i sami so sebou. Je možné sa znovu zamilovať, keď vzťah už zovšednel a partneri sa navzájom odcudzili?

Jeden chlapec sa pýtal otca, či existuje láska verná až po hrob. Otec mu odpovedal, že jedine láska existuje až po hrob. To ostatné nie je láska.

Láska je prítomnosť milujúceho v nás, čo sme dostali na začiatku stretnutia. Avšak milovať si vyžaduje zručnosť vedieť sa realizovať v láske a vytvoriť jednotu s milujúcou bytosťou, či už s Bohom, alebo s človekom. Tak je túžba uzdravená.

Pokrivením túžby je žiadostivosť, ktorá hľadá svoje vlastné uspokojenie viac ako spoločenstvo. Túžby treba „vychovávať“ a cvičiť sa v už spomenutých čnostiach. Tak budeme vedieť, čo znamená naozaj milovať.

„Plnosť muža a ženy je zviazaná s druhou bytosťou, ktorej povedali svoje áno. Keď chcú rozdúchať svoju lásku, potrebujú spolu hľadieť na povolanie, ku ktorému ich Boh povolal.“ Zdieľať

Adam a Eva dostali v raji všetko. Mysleli si, že keď zažívajú lásku, môžu robiť všetko, čo chcú. Mysleli si, že ten pocit im dáva to právo. Sú ako Boh, ktorého vlastne už ani nepotrebujú. Nešli späť k prameňu a nepýtali sa Boha, čo znamená milovať.

Ježiš nevykupuje len nás ako jednotlivcov, ale vykupuje ľudskú lásku. Preto nepovolil rozvod, farizejom povedal, že na začiatku Boh stvoril muža a ženu, a čo Boh stvoril, človek nech nerozlučuje. Teda Ježiš poukazuje na počiatok, na Boží plán muža a ženy.

Foto – osobný archív M. Loviča

Plnosť muža a ženy je zviazaná s tou druhou bytosťou, ktorej povedali svoje „áno“. A keď chcú rozdúchať svoju lásku, nemôžu sa pozerať na problémy, na to, v čom si poubližovali, ale potrebujú hľadieť k hviezdam a hľadieť na to povolanie, ku ktorému ich sám Boh povolal.

Musia si uvedomiť, že „moje šťastie je zviazané s tým tvojím“. A to im dá aj silu odpustiť jeden druhému. A keď si odpustia, tak zistia, že vlastne toho druhého milujú. Objavia znovu svoj prísľub. A prísľub je tým, čo aj do budúcna buduje vzťah. Pre minulosť je to odpustenie, pre budúcnosť je to prísľub.

V súvislosti so šiestym a s deviatym prikázaním má zmysel hovoriť aj o prevencii, ktorá pozná limity, a tak môže držať uzdu ľudským slabostiam. Ako predchádzať nevere?

Tam, kde sa začína manželská nevera, treba hľadať aj zanedbanie dobra. Máme sa usilovať budovať vnútornú zručnosť – čnosť, virtus, areté. Teda vnútornú schopnosť, ktorá je svetlom pre náš rozum a silou pre našu vôľu.

Ak túžime správne, robíme správne rozhodnutia. Vieme vybrať, čo je tu a teraz to najlepšie rozhodnutie, ktoré robí aj nás lepšími a ktoré zlepšuje všetko okolo.

Práve čnosť chýba v mnohých manželských vzťahoch, chýba aj nám zasväteným. Je to cesta výchovy túžob. Správne, dobré túžby nehľadajú vlastné uspokojenie, ale spoločné a skutočné dobro v morálnom kontexte. To je pravdivé.

Kríza vo vzťahu prichádza vtedy, keď v ňom nie je pravda. A to platí aj vo vzťahu s Bohom. Kľúčom k predchádzaniu krízy je pravda. Treba milovať v pravde.

Ako má človek milovať v pravde?

Milovať druhého podľa jeho povolania. Láska nesmie narušiť cestu milovanej osoby, ale ju potvrdiť. Niečo iné je milovať ženatého muža a milovať vlastného manžela či milovať zasväteného.

Milovať zasväteného treba tak, aby on sám viac žil svoje povolanie, aby viac žil svoju svätosť a svoj dar pre iných. Manželom zas pomáha čnosť čistoty, ktorá nie je len zdržanlivosťou, ale je schopnosťou darovať sa aj so svojou pudovosťou, emotívnosťou, vášnivosťou a rozhodnutím vôle.

Každá ľudská bytosť je milovaná Bohom, a teda aj my ju môžeme milovať. Vtedy je láska šťavnatá, fantastická a nikdy nezovšednie, nedôjde k momentu krízy.

Oba príkazy vytyčujú istú hranicu. K čomu konkrétne vyzývajú?

Tieto príkazy nemožno vnímať negatívne len ako zákazy nezriadenosti. V prvom rade sú pozvaním k vernej opravdivej láske, ktorá jediná dokáže náš život spraviť šťastným, krásnym a veľkým. Vedie k prijatiu seba a druhých ako daru. A to nemusí byť len v manželstve.

Každého človeka, ktorý nám bol poslaný do života, máme vnímať ako dar od Boha. Treba si uvedomiť, že my sami sme darom, ktorý bol daný tomuto svetu, ktorý má byť darovaný druhým ľuďom. Napríklad aj v exkluzivite manželského zväzku, kde sa manželia zaviažu byť jeden pre druhého darom.

Taliansky herec Roberto Benini hovorí, že všetci túžime po šťastí. Boh nám ho dal už pri narodení, len my sme ho kdesi zakopali. Máme ho však hľadať, a to v žití pravej veľkej krásnej lásky.

Pokiaľ sa človek nestretne s láskou, nemá zmysel svojho života. Musí sa s láskou stretnúť. Tá sa začína v stretnutí, o ktorom si povieme, že pre toto sa oplatilo žiť a oplatí sa aj zomrieť. To najpodstatnejšie je, aby sme náš život, našu lásku urobili veľkou.

Maroš Lovič
Študoval na Strojníckej fakulte TU v Košiciach, neskôr katolícku teológiu na RKCMBF UK v Bratislave a na Pápežskom inštitúte Jána Pavla II. pre manželstvo a rodinu v Ríme. Je správcom farnosti Povýšenia Svätého kríža v Križovanoch nad Dudváhom. Je spoluzakladateľom Akadémie Karola Wojtyłu a spoluorganizátorom akademicko-formačného projektu Diplom v rodinnej pastorácii, ktorého hlavným cieľom je ponúknuť interdisciplinárnu formáciu o manželstve a rodine a formovať aktérov rodinnej pastorácie v jednotlivých diecézach, farnostiach, združeniach či apoštolských hnutiach. Je kresťanským koučom a duchovne zastrešuje formáciu kresťanských koučov na Slovensku. Pôsobí aj v oblasti uzdravovania a oslobodzovania.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.