„Vôbec sa nad tým nezamýšľam. Za to, že som ostal najstarší, predsa ja nemôžem,“ povedal mi so smiechom kardinál Tomko, keď som sa ho pred rokom opýtal, aké je to byť najstarším kardinálom na svete.

Stretli sme sa začiatkom septembra v Bardejovských Kúpeľoch, krátko pred príchodom pápeža Františka na Slovensko.

„Dlhé roky mi bolo znemožňované prísť domov. Ja Slovák som musel na československej ambasáde v Ríme žiadať o vízum, aby som mohol pricestovať do rodnej krajiny. Rozumiete tomu? O to viac si vážim, že teraz môžem byť doma na východe,“ pokračoval kardinál.

Napriek tomu, že väčšinu svojho života prežil v zahraničí, ostal vždy verným synom slovenského národa a miestnej cirkvi. Akokoľvek pateticky to môže znieť, pravda iná nebude.

V službách siedmich pápežov

Kardinál Tomko, najvýznamnejšia a najvplyvnejšia osobnosť, ktorá vzišla zo slovenského cirkevného prostredia, slúžil siedmim pápežom – od Pia XII. pod Františka.

Najvýraznejšiu stopu zanechal počas pontifikátov Pavla VI. a Jána Pavla II. Pôsobil v Kongregácii pre náuku viery (nemal ešte ani 40 rokov), ako odborný poradca počas Druhého vatikánskeho koncilu, v pozícii generálneho sekretára Synody biskupov aplikoval koncilové závery a rozvíjal základné princípy synodality, viedol Kongregáciu pre evanjelizáciu národov a neskôr predsedal Pápežskému komitátu pre medzinárodné eucharistické kongresy, vďaka čomu sa stal jedným z najznámejších Slovákov vo svete.

A hoci bol v 90. rokoch považovaný za tzv. papabili, teda jedného z favoritov na pápežský stolec, napokon sa na žiadnom konkláve nezúčastnil. Kým v roku 1978, keď bol zvolený Ján Pavol II., ešte nebol kardinálom, tak v roku 2005, keď sa stal pápežom Benedikt XVI., mal už po osemdesiatke.

Dôkazom jeho vitality a erudovanosti aj vo vyššom roku bolo poverenie Benedikta XVI., aby sa ako 88-ročný stal členom komisie vyšetrujúcej kauzu Vatileaks, teda rozsiahly únik interných dokumentov zvnútra Vatikánu.

Odkaz pre Slovensko

Aj keď fyzicky bol kardinál Tomko prítomný v Ríme, odkiaľ ako prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov vyrážal do najvzdialenejších periférií, jeho srdce ostalo navždy na Slovensku.

Služba vlasti a slovenskej cirkvi nebola doplnkom, ale integrálnou súčasťou jeho služby univerzálnej cirkvi.

Od podpísania „vianočnej výzvy“ na vybudovanie slovenského ústavu v Ríme v roku 1959 až po privítanie slovenských pútnikov počas ďakovnej púte za návštevu Svätého Otca na jar 2022 sa tiahne šesťdesiatročný oblúk každodennej práce pre Slovensko.

Popri najvýznamnejších strategických rozhodnutiach, personálnych nomináciách či územnosprávnych zmenách to boli tisícky každodenných stretnutí, liturgických slávení a príhovorov. Jeho stopa bude ešte nadlho nezmazateľná.    

Žite v nádeji, nezabúdajte na modlitbu a vráťte sa ku koreňom, povzbudzoval staručký kardinál slovenských veriacich v Aule Pavla VI. pred ďakovným stretnutím s pápežom Františkom.

Keďže rodná hruda mu bola komunistickou zlovôľou po celé desaťročia odopieraná, rozhodol sa k nej naplno priľnúť aspoň po smrti. Za miesto posledného odpočinku si preto nevybral večný Rím, ale košický Dóm sv. Alžbety.

Vitajte doma, Eminencia!