Slovo kňaza Koľkí budú spasení?

V evanjeliu na dnešnú nedeľu sa ktosi pýta Ježiša: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?“ Otázka je to určite zaujímavá aj pre tých, ktorí nevenujú pozornosť Božiemu slovu alebo v neho neveria.

Čo na to Ježiš? Koľko ľudí sa podľa jeho učenia zachráni pre večný život a koľko asi bude zatratených?

Ježišova odpoveď neudáva počty. V otázke môže byť okrem zvedavosti prítomná aj bázeň a Ježiš si zvolil reagovať na to druhé.

„Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť. Keď hospodár vstane a zatvorí dvere a vy zostanete vonku, začnete klopať na dvere a volať: ‚Pane, otvor nám!‘ A on vám povie: ‚Ja neviem, odkiaľ ste!‘ Vtedy začnete hovoriť: ‚Jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil.‘ Ale on vám povie: ‚Ja neviem, odkiaľ ste; odíďte odo mňa všetci, čo pášete neprávosť!‘“ (Lk 13, 24 – 27)

Ide o triezve varovanie každému z nás pred reálnou hrozbou zatratenia. Je dobré, ak v nás táto skutočnosť vyvoláva väčšiu bázeň, pretože práve to je cieľom Ježišových slov.

Predstava pekla je hrozná už sama osebe. Svätý John Henry Newman píše vo svojej autobiografii, že učenie o vojnovom stave medzi Božím mestom a mocnosťami temnôt si na ceste svojho osobného náboženského vývinu osvojil zároveň s pravdou o večnom treste, v ktorú verí, „ako ju vyslovil náš Pán, a to v plnosti, v akej zastávam učenie o večnom šťastí, hoci som sa všemožne snažil, aby táto pravda nebola taká hrozná pre moju predstavivosť“.

Zdá sa, že mnoho ľudí si pravdu o večnom zatratení nedokáže skĺbiť s vierou v milujúceho a odpúšťajúceho Boha, ktorý za spásu ľudí obetoval vlastného Syna. Viackrát som sa tiež stretol s názormi, že o nej netreba hovoriť, aby to v ľuďoch nevyvolávalo strach z Boha, ktorého sme pozvaní milovať.

Ježiš sa však v evanjeliách o večnom zatratení vyjadruje na početných miestach bez akejkoľvek nejednoznačnosti. Zjavenie pravdy o Bohu prostredníctvom Ježiša Krista nám predstavuje Boha ako milosrdného Otca i dokonale spravodlivého sudcu zároveň.

Ježišov kríž je zároveň znakom spásy aj znamením súdu nad svetom. Vyberať si z Božieho slova len to, čo nám vyhovuje, nie je pravdivý postoj. Newman o tom hovorí: „Nemožno dovoliť, aby jeden aspekt Zjavenia vylúčil alebo zakryl iný. Kresťanstvo je dogmatické, liturgické aj praktické zároveň, je tajomné i zrozumiteľné, mierne aj prísne, je svetlé i temné; je to láska a je to bázeň.“

Ježišov kríž je zároveň znakom spásy aj znamením súdu nad svetom. Vyberať si z Božieho slova len to, čo nám vyhovuje, nie je pravdivý postoj. Zdieľať

Podobne o pekle píše ďalší známy anglický mysliteľ Clive Staples Lewis: „Nejestvuje učenie, ktoré by som radšej než toto odstránil z kresťanstva, keby to bolo v mojich silách. Je však plne podopreté Písmom a zvlášť vo vlastných slovách nášho Pána; vždy bolo súčasťou kresťanskej viery a podopiera ho aj rozum. Ak hráme hru, musí byť možné ju aj prehrať.“

Môžeme si však byť istí, že Boh nikoho zámerne nepredurčil pre večné zatratenie, ale chce, aby všetci ľudia dosiahli spásu (porov. 1 Tim 2, 4). Ak je to tak, prečo potom vôbec peklo existuje?

Lewis to vysvetľuje takto: „Na samom konci existujú len dva druhy ľudí: tí, ktorí hovoria Bohu ,buď vôľa tvoja‘, a tí, ktorým hovorí Boh ,buď vôľa tvoja‘. Všetci, ktorí sú v pekle, si ho zvolili. Bez tejto vlastnej voľby by nebolo žiadneho pekla. Žiadna duša, ktorá s vážnosťou a vytrvalosťou túži po šťastí, ho neminie. Kto prosí, dostane; kto klope, tomu otvoria.“

Výtvarným zobrazením tejto pravdy je výjav Posledného súdu na olejomaľbe blahoslaveného talianskeho renesančného maliara Fra Angelica. Kristus pri súde iba ukazuje rany po klincoch na svojich rukách a nekajúci hriešnici sa od neho odvracajú s bitím do pŕs na znak toho, že za svoje odsúdenie môžu obviňovať len seba.

V tomto týždni som sa v košickej katedrále zúčastnil na pohrebnej rozlúčke s Jozefom kardinálom Tomkom. Ako jeho duchovný testament tam zazneli slová:

„My nežijeme iba pre tento svet, my žijeme pre večnosť. Raz, keď sme boli počatí, od začiatku je už naša existencia zameraná na večnosť, ba už máme myslieť aj v týchto rozmeroch, nerobiť si iba rozpočty na rok alebo na krátky čas, alebo najviac až po smrť. Nie! My vieme, že za tou smrťou nás očakáva dlhé, dlhé, dlhočizné údolie a cesta sa tratí v nekonečne, lebo sme nekoneční.“

Zmysel pre večnosť je bázňou, ku ktorej nás dnes vedú Ježišove slová. Písmo ju nazýva počiatok múdrosti (porov. Prís 9, 10).