Kto sú nunciovia Poslovia, ktorí prepájajú diplomatickú misiu aj duchovnú funkciu

Na Slovensku máme nového nuncia. Od vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 je šiestym v poradí. Neodvážim sa napísať „už“ šiestym v poradí, pretože z pohľadu dejín to nič neznamená.

Podľa Cézara a Cicera slovo nuntius označovalo posla. V Grécku išlo o otrokov či vojakov, pričom niektorí otroci mali správy vytetované na hlavách, ktoré sa nechali zarásť vlasmi.

V cirkevnej diplomacii sa slovo nuntius prvýkrát objavilo koncom 6. storočia v registroch pápeža Gregora Veľkého. Nevzťahovalo sa na poslov, ale stálych pápežových vyslancov v Galii s pomerne širokými právomocami. Vzhľadom na pestré úlohy mali viaceré prívlastky – nuncius legát, nuncius hovorca (orator), nuncius vymáhač dlhov –, až sa termín nuntius ustálil na označenie pápežových vyslancov pre jednotlivé štáty alebo významné národne cirkvi.  

Zrod modernej pápežskej diplomacie

Inštitút modernej apoštolskej nunciatúry predstavuje vrchol dlhého a nie príliš priamočiareho vývoja. V prvých storočiach biskupi, kňazi a diakoni, ktorí zastupovali pápežov na konciloch ďaleko od Ríma, sa nazývali legáti.

V 6. – 8. storočí Rímska kúria mala svojho stáleho reprezentanta na cisárskom dvore v Konštantínopole, tzv. apokrisiára. Počas stredoveku kardináli legáti cestovali po Európe a riešili spory v súvislosti s cirkevnou náukou a disciplínou, prípadne uzmierovali panovníkov. Popri nich sa v mimoriadnych prípadoch zverovali menej dôležité misie a menšie úlohy úradníkom nižšieho postavenia a práve oni sa začali nazývať nunciami alebo nunciami vyslancami.

V 15. storočí už plnili diplomatické či cirkevné misie spojené s obranou cirkevných práv, prípadne Apoštolskej stolice, proti nárokom rodiacich sa moderných štátov. Často povzbudzovali panovníkov, aby sa postavili na obranu kresťanstva proti tureckej hrozbe, prípadne bránili pápežskú autoritu po Bazilejskom koncile, ktorý sa nadradil nad rímskeho pápeža a zvolil protipápeža.

Pápežskí vyslanci v mestských štátoch Apeninského polostrova chránili hospodárske záujmy cirkevného štátu, ale i pápežovej rodiny. Vtedy a v tomto geografickom prostredí sa začala rodiť moderná pápežská diplomacia.

Úlohy a postavenie stálych nunciatúr sa menili podľa toho, ako sa vyvíjali nároky moderných štátov na prítomnosť zástupcu pápežského štátu. Za vznikom stálych nunciatúr treba hľadať rôznorodosť vzťahov, praktických potrieb, politiky, diplomacie a oťukávania cirkvi a štátu.

Prítomnosť nunciov na kráľovských dvoroch bola spočiatku dočasná a išlo o osoby na rozličnom stupni svätenia. Pápež, ktorý bol zároveň hlavou cirkevného štátu, mal množstvo dôvodov, ktoré ho viedli k tomu, aby vysielal svojich zástupcov. Opakovane im predlžoval ich misiu, až sa napokon z nich stávali permanentní reprezentanti pápeža.

V roku 1530 sa trvalé apoštolské nunciatúry nachádzali v Španielsku, Francúzsku, Benátkach a na cisárskom dvore. Počas tretej sesie Tridentského koncilu pápež Pavol IV. ustanovil, aby z dôvodu udržania mieru v Európe, ktorý bol potrebný na pokračovanie koncilu, sa pri všetkých veľkých katolíckych európskych panovníckych dvoroch nachádzal stály reprezentant Apoštolskej stolice vo funkcii biskupa.

Nový nuncius na Slovensku Nicola Girasoli dal biskupom darček, sľúbil omše po slovensky (+ fotoreportáž)

Pavol Hudák Andrej Lojan

Nový nuncius priniesol slovenským biskupom ako dar prsteň. Prvé dojmy z našej krajiny má výborné, našiel tu otvorené srdcia.

Desatoro nuncia

Pri presadzovaní zámerov katolíckej reformy spojenej s koncilom sa však ukázalo, že stále nunciatúry treba zriadiť aj inde. Podľa pápežského breve Urbana VIII. nuncius bol nielen vyslancom pápeža, ale aj apoštolským magistrom s plnou mocou nad poddanými štátu či republiky a ich panovníkmi. Realita však bola iná, pretože v jednotlivých štátoch právomoc nunciov bola značne oklieštená a obmedzená na fungovanie miestnej cirkvi.

Ale aj tu existovali výnimky, pretože kniežatá biskupi a kniežatá opáti neboli podriadení nunciovi, ale komunikovali priamo s pápežom, a to isté platilo i o majstrovi Rádu maltézskych rytierov. Aj keď nunciovia – s výnimkou francúzskeho nuncia – boli menovaní pápežom a latere, teda vystupovali ako alter ego pápeža a mali jeho právomoci, pre mnohých to bola iba prázdna formula, s výnimkou nuncia v Španielsku.

Ten nielenže mohol, ale aj vizitoval všetky cirkevné inštitúcie vrátane patriarchálnych bazilík, sídel metropolitov, mužských a ženských kláštorov, kapitúl, nemocníc, potvrdzoval alebo menil ich štatúty, vynášal cenzúry, interdikty, exkomunikácie, súdil klerikov, dišpenzoval od záležitostí, ktorých riešenie bolo rezervované pápežovi, ukončoval civilné spory, legalizoval nemanželské deti šľachty, aby mohli dediť alebo prijímať posvätné rády.

Kým v 16. storočí bolo na svete 14 stálych nunciatúr, koncom 18. storočia ich počet vzrástol takmer na 150 a nachádzali sa aj v štátoch, kde katolíci tvorili menšinu. Štáty s katolíckou väčšinou sa však k pápežským nunciom nesprávali všade rovnako. Aj keď navonok prijali diplomatického zástupcu Apoštolskej stolice s nadšením, nepriznali mu výsady potvrdené dvoma Viedenskými kongresmi v roku 1815 a 1964, podľa ktorých nunciovi napríklad patrila hodnosť doyena diplomatického zboru.

Vzťah k nunciovi sa stal ukazovateľom vzťahov štátu k Vatikánu, resp. k miestnej cirkvi. V Československu v roku 1925 z dôvodu osláv štátneho sviatku Jána Husa došlo k vážnej diplomatickej roztržke medzi vládou a Vatikánom a nuncius musel opustiť Prahu.

V rokoch 1940 – 1946 bol riadením nunciatúry v Bratislave poverený iba chargé d'affaires, teda člen diplomatickej misie tretej triedy, a od roku 1950 do roku 1989 boli diplomatické styky s Vatikánom úplne prerušené.

Na druhej strane, diplomatická misia nunciov pri vládach štátov, ktorá si vyžaduje bezchybnú profesionalitu, v žiadnom prípade nevylučuje ich duchovnú funkciu pre veriacich, biskupov a kňazov krajiny.

Naopak, v súčasnosti, ako zdôrazňuje Kódex kanonického práva, ide o hlavnú úlohu nuncia. V tomto duchu pápež František na stretnutí s nunciami vo Vatikáne v roku 2019 sformuloval desatoro nuncia: je Božím mužom, mužom cirkvi, mužom apoštolskej horlivosti, mužom zmierenia, reprezentantom pápeža, iniciatívny, mužom poslušnosti, mužom modlitby, mužom aktívnej pomoci a pokorným človekom.

Návrh pápežovho dekalógu pre nunciov vychádzal z citátu denníka sv. Pavla VI., aby boli poslami evanjelia a jeho zvesť zaniesli až na samý kraj sveta.