Synodalita ako spôsob života cirkvi Čaká nás dlhá cesta od individuálneho k spoločnému rozlišovaniu

Syntézy diecéznej fázy Synody o synodalite sú zverejnené. Niektoré vyznievajú kriticky a odhodlane, iné sú poznačené redakčnými úpravami, ale v zásade možno povedať, že splnili, čo sa od nich očakávalo.

Na stránke Konferencie biskupov Slovenska je vyše mesiaca zverejnená národná syntéza. Obsahuje všetko podstatné a ani napriek diplomatickým formuláciám sa nevyhýba kritickým problémom.

Synodálna prax v cirkvi je známa a zakorenená. V dejinách cirkvi synody prebiehali lepšie alebo horšie. Ale keď hovoríme o synodalite, hovoríme o niečom, čo sa v jazyku katolíkov donedávna objavovalo iba zriedkavo. Skôr sa používalo v dejinách teológie v súvislosti s opisom toho, ako sa prijímali rozhodnutia v 3. – 5. storočí, prípadne ako synodalita funguje v niektorých východných cirkvách.

Jednoducho povedané, toto slovo používali špecialisti na teológiu či cirkevné právo a medzi nimi si žilo svojím životom.

Vypočuť aj najmladšieho

Dnes sa termín synodalita stal módnym vďaka pápežovi Františkovi. Keď v 246. bode exhortácie Evangelii gaudium uviedol, že v dialógu s pravoslávím sa musíme učiť synodalite, mnohým sa rozžiarili oči.

Následne Medzinárodná teologická komisia dostala zadanie preskúmať tému synodality, čo v roku 2018 vyústilo do publikovania osobitného dokumentu. Ukázalo sa, že spôsob prijímania rozhodnutí v silne hierarchickej cirkvi, ktorá je do veľkej miery plodom gregoriánskej reformy realizovanej v súvislosti so stredovekými zmenami, sa dnes rozchádza so životom cirkvi a nefunguje, pretože veriaci sa necítia počúvaní a zaangažovaní.

O synodalite sa hovorí predovšetkým v súvislosti so štýlom života cirkvi, aby sa rozhodnutia prijímali po vzájomnom počúvaní, čo hovorí Duch Svätý. To neznamená, že biskupi, ktorí musia rozhodovať, nejdú predtým do kaplnky a neprosia o múdrosť Ducha Svätého. Svätý Benedikt však svojim mníchom hovoril, že nemáme istotu, že Duch Svätý hovorí iba prostredníctvom toho, kto vykonáva úrad, ale má sa vypočuť i najmladší mních v kláštore. Treba sa zastaviť a počúvať, čo chce Boh nám a iným dnes povedať, aby sme mohli prijať zodpovedné rozhodnutia.

Svätý Benedikt svojim mníchom hovoril, že nemáme istotu, že Duch Svätý hovorí iba prostredníctvom toho, kto vykonáva úrad, ale má sa vypočuť i najmladší mních v kláštore.Zdieľať

Ak sa pozrieme do dejín cirkvi, takto sa uvažovalo aj tesne pred vypuknutím reformácie. Na prelome 15. a 16. storočia v jednom z dôležitých duchovných centier na ostrove San Michele in Isola v Benátkach dvaja kamaldulskí mnísi Pavol Giustiniani a Peter Quirini premýšľali nad reformou cirkvi in capite et in membris (v hlave a údoch). Po návrate z generálnej kapituly vo Florencii v roku 1513 sa vybrali do Ríma a vypracovali spis, ktorý adresovali pápežovi Levovi X. 

Libellus ad Leonem X nebol obyčajným listom, ale malou knihou s bohatým obsahom. Písalo sa v nej o stave náboženstva, teológie, kultúry, morálky, pastorácie a cirkevnej politiky vo vtedajšej dobe.

Cirkev sa v 16. storočí nachádzala v kríze. Končil sa stredovek a rodil sa moderný svet. Každé prechodné obdobie bolo poznačené veľkými problémami a neočakávanými ťažkosťami. Pápež Lev X. nevnímal realitu aj preto, že žil na jednom z najočarujúcejších európskych dvorov. Rím v čase vrcholnej renesancie vyzdobovali Bramante, Michelangelo a Raffael, ktorých vysoko oceňovali humanisti podporovaní pápežom.

Dielo dvoch pustovníkov opisovalo krízu, v akej sa ocitla cirkev v predvečer reformácie. Prosili pápeža, aby počúval hlas Božej cirkvi, ktorá potrebuje veľkú reformu, pretože neduhy a slabosti postihli všetky jej údy.

Historici považujú Libellus ad Leonem X za programový dokument, ktorý sa nepodarilo zrealizovať. Piaty lateránsky koncil (1512 – 1517) skonštatoval, že všetko je v poriadku, a v roku 1517 Martin Luther vystúpil so svojimi tézami.

Synoda je iba prostriedok

Prebiehajúca synoda je o synodalite, a to na každom stupni v cirkvi. Ako rozprávajú kňazi s veriacimi, veriaci medzi sebou, kňazi s kňazmi na úrovni dekanátu, diecézy, v misiách, ako vyzerá diskusia s predstaveným a podobne. Máme sa zamyslieť nad kvalitou našich diskusií, či do nich vedome vpúšťame Ducha Svätého, pýtajúc sa, čo Boh hovorí cirkvi.

Najväčším zistením tejto synody je, že sme na tom biedne. V známych synodálnych štruktúrach, ako sú pastoračné a hospodárske rady, často nekonáme synodálne. Diskusie idú trochu bokom, pretože i tak nakoniec rozhodne farár. Niekde sú farské rady fiktívne. To sa ešte líši podľa regiónov a štátov, kde fungovanie spoločenstiev podmienili rozličné dobové kontexty. O tom všetkom sa dá dočítať v syntézach.

Možno to vziať na vedomie, aby sme budovali synodalitu a s pomocou Božou pomaly a postupne zmenili štýl. Je to ustavičná práca na sebe, ktorá sa dotýka života celého spoločenstva.

Zo Slovenska odišlo do Ríma desať strán pomerne vyváženého textu, ale to nie je koniec. Prebiehajúca synoda nechce rozlúsknuť nejaký teologický problém a vypracovať jeho riešenie. Problém je iný. Prebudiť vo veriacich individuálne rozlišovanie, ktoré sa stane súčasťou spoločného rozlišovania a bude pomáhať v prijímaní rozhodnutí. Je to dlhá cesta. Synoda je iba prostriedok.

Biskup Cyprián z Kartága k tejto veci už v polovici 3. storočia stanovil zásadu, ktorá si zaslúži pozornosť: „Nič sa nemá konať bez biskupa, bez kňazskej rady a bez súhlasu ľudu.“ Synodalita je spôsob života cirkvi. Z ekleziálneho pohľadu ide o to, aby sa jej duch či spôsob nazerania zakoreňoval.

Doterajšie fázy synody ukázali, čomu sa treba venovať. Pápež František má pravdu: synodalita je súčasťou povahy cirkvi. Že to dnes tak nie je, je príčinou rôznych historických turbulencií, nášho dedičstva a hriechu, z čoho sa treba obrátiť. Ide o základnú výzvu spojenú s kerygmou, o ktorej pápež píše v exhortácii Evangelii gaudium.