Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K veci Svet kresťanstva
15. október 2022

Život ako putovanie

Na veľkej dobrej ceste

Posledné dva týždne som putoval Portugalskom a Španielskom – a tiež miestom prorockého zázraku Fatimou – na via Portuguesa.

Na veľkej dobrej ceste

Santuário de Fátima, Portugalsko. Ilustračné FOTO Tomasz Przechlewski/Wikimedia Commons

Keď sa však má stať niečo dobré, diabol rád skúša svoje malé triky. Tak ešte predtým, než sa naše camino vôbec začalo, mi v Ríme, odkiaľ som podával správy z nedávneho konzistória, letecká spoločnosť stratila batožinu – s väčšinou chodeckého vybavenia a so všetkým formálnym oblečením. (Taška sa pred pár dňami znovu objavila u nás doma, večer pred mojím príchodom – pekelný výsmech.) Jeden z našej skupiny tesne pred odchodom zistil, že má neplatný pas, no zázrakom dostal včas nový vďaka zásahu niekoľkých šikovných katolíkov. Na púti sa však človek kvôli konečnému cieľu pevne rozhodne zvládnuť všetko, čo sa vyskytne. A s pomocou milosrdného Boha sme to aj zvládli.

Mal som v úmysle písať cestou – a tešiť sa zo správ od tých z vás, ktorým moja neprítomnosť robí starosti. No písať o púti – najmä keď človek každý deň pracuje so slovom – znamená, že nie je na púti. Ešte aj teraz sa trochu zdráham písať o tomto zážitku. Jedného dňa sa možno vrátim na tomto mieste k svojim poznámkam alebo si ich nechám pre svoje… – ehm – Vyznania. Zatiaľ aspoň zopár úvah.

Ako sa mi nikdy nezunuje opakovať, veľký francúzsky spisovateľ Charles Péguy, ktorého výročie smrti padlo na tento mesiac, inšpiroval pešiu púť z Paríža do Chartres, na ktorú sa každoročne vydávajú tisíce ľudí. Panne Márii dal prísľub, že prejde túto cestu, ak sa jedno z jeho detí uzdraví zo smrteľnej choroby. Péguy hovorí, že na ceste sa otvára celá otázka duše.

Nemyslite si, že je to len čosi, čo hovoria veľkí spisovatelia. Je to hlboká pravda. No púť si vyžaduje pútnika.

Na púti sa napríklad mení to, ako duša vníma čas – čo som si všimol aj vtedy, keď človek ide na duchovnú obnovu. Príroda nepozná dni v týždni. Na všetky dni „svitá“ rovnako – nech sa už neskôr stane čokoľvek. Slnko vychádza. Stromy a rastliny, vtáky a iné zvieratá robia, čo robia. Na pešej púti, keď sa dlho kráča vidieckymi oblasťami, to každému dňu dodáva skutočný pocit bezčasovosti.

Čo vedie k iným úvahám.

Cesta, po ktorej sme išli, prechádzala lesmi a mestečkami, ale aj obilnými poľami a vinicami. To, samozrejme, pútnikovi pripomína chlieb a víno. No oveľa hlbším spôsobom, než je ten, ktorý som vždy vnímal ako liturgickú slabinu novej omše, ako „plod zeme a práce ľudských rúk“. Naozaj? Plod „zeme“?

Keby rastlina vedela rozprávať – na púti sa predstavivosti darí –, mohla by sa pútnika spýtať: Načo všetok ten pohyb? (Viac o ňom ďalej.) A ako to zvládaš bez koreňov a listov – a chlorofylu? (Rastliny sa držia pri zemi, takže by to nepovedali úplne takto technicky.) Chlorofyl rastlinám umožňuje priamo sa napojiť na energiu neďalekej hviezdy, ktorú voláme slnko. A cez utváranie slnka až na prvé energie stvorenia.

Úctivé rastliny možno s rovnakým úžasom ako my zisťujú, že veci majú život iba vďaka tomuto zdroju energie – ony priamo zo slnečného svetla, my tak, že ich jeme a jeme aj zvieratá, ktoré jedia ich.

Toto je lepšie vysvetlenie chleba a vína. Ešte aj pred transsubstanciáciou.

Na púti sú, samozrejme, aj praktické prozreteľnostné, naliehavé záležitosti. Napríklad počasie. Doma si človek povie: „Zdá sa, že bude pršať.“ A možno si vezme dáždnik. Pútnik sa zobudí a povie: „Zdá sa, že bude PRŠAŤ!“ Treba brať do úvahy vzdialenosť medzi prístreškami, aká bude cesta pod nohami, akú výbavu treba mať poruke.

Na ceste nie sú žiadne núdzové rezervy. Treba byť pripravený. Je tu iba Boh a pútnik, zem a obloha.

Samozrejme, všetko je to nádherné.

Romantické hnutie v posledných storočiach obnovilo u niektorých ľudí zmysel pre nádheru divočiny. Podobne ako obvyklý environmentalizmus však ani náhodou nejde dostatočne ďaleko. Oba často zablúdia do obmedzeného pohľadu, že človek je božský už v divočine.

Inzercia

Biblia rozpráva mnoho príbehov o tom, ako ľudia – dokonca aj samotný Ježiš – išli do „divočiny“. Nezostávajú tam však, lebo je to iba začiatok. Na to, aby sme boli naplno ľuďmi, musíme byť aj my na ceste.

Boží ľud na zemi sa volá aj putujúca Cirkev. Putovanie je realitou každého jedného z nás, dokonca aj tých, čo nikdy nevychádzajú z domu. Rané kresťanstvo sa často nazývalo jednoducho cesta (gr. hé hodos), čiže spôsob života, aký mali viesť kresťania, ale aj všeobecná duchovná cesta (Porov. Sk 9, 1 – 2; 19, 8 – 9; 19, 23).

V duchovnom živote ukazuje cestu tradičné učenie, podobne ako cestu ukazujú turistické značky. Skutočná púť je však čosi, čo si musí každý vykonať sám, i keď cestuje s inými. Človek môže vyraziť s rozličnými úmyslami, no – a toto je naozaj veľká vec – Boh prízvukuje svoje vlastné úmysly s ním, veľké i malé. Dokonca aj v jednej skupine sú mnohé cesty.

Keď je cesta rovná a počasie dobré, začínajú sa rozprávať príbehy (tak sa začínajú aj Canterburské poviedky) – niektoré iba zábavné, iné dôležité spomienky. Čas plynie. Vzdialenosti sa predlžujú. Cesta aj každodenný život plynulo bežia popri sebe.

A potom sú strmé stúpania – a rovnako náročné klesania. Skupina sa striedavo rozpadá a znovu sa stretáva. Niektorí sa pohrúžia do vlastného vnútra, aby vládali ísť ďalej. Iní sa zastavia, aby polapili dych. Ďalší zasa dostanú pľuzgiere, výrony, kŕče, ba aj horšie veci, ktoré treba nejako vydržať. A aj ich vydržia, s fyzickým a duchovným úsilím, ktoré by doma človek považoval za nemožné, lebo musí. Vďaka tomu je však silnejší a väčšmi zakorenený vo všeobecnom putovaní.

Na začiatku Očistca sa niektoré novoprišlé duše pýtajú Danteho a Vergília, kam majú ísť. Veľký Riman pokorne odpovedá:

„Vy iste myslíte si, že nám je ten kraj známy — my sme však tiež len pútnikmi [peregrin], jak vy ste.“

Toto je stav nás všetkých.

Viera je akési poznanie vecí, v ktoré dúfame. A aj ich nachádzame, na ceste a nakoniec vtedy, keď sa ocitneme doma.

Robert Royal je šéfredaktorom The Catholic Thing (slovenská verzia pod názvom K veci) a prezidentom Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone, D. C. Jeho najnovšie knihy sú Columbus and the Crisis of the West (Kolumbus a kríza Západu) a A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí).

Anglický originál článku nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.