Prednedávnom sme zverejnili na Postoji rozhovor s mladou ženou, mamou troch detí, ktorá bojuje s rakovinou. Úprimne priznala, že hoci je veriaca, bola a ešte aj je na Boha nahnevaná.

„Už sa však začíname pomaly rozprávať. Musela som prijať, že možno mám teraz ísť len potiaľto. Pomohol mi aj kamarát kapucín, ktorému som sa priznala, že s Bohom to teraz nejako nedávam, a on mi povedal, že je to v poriadku. To mi pomohlo aj v otázke života a smrti sa viac nadýchnuť,“ hovorí o svojom momentálnom duchovnom nastavení.

Mnohí prechádzajú alebo si prešli podobne ťažkým životným obdobím. A nemusí to byť iba vážna choroba.

Smrť blízkeho, rôzne osobné trápenia či životné tragédie. Niektorých takéto situácie, paradoxne, vo viere posilnia, pre iných je to veľká skúška viery. Hnevajú sa na Boha a nemajú najmenšiu chuť rozvíjať svoj duchovný život. Alebo sa vo svojom trápení trápia ešte aj tým, že im to s Bohom akosi nefunguje.

Môžem sa hnevať na Boha?

„Od kňaza by sa možno očakávalo, že sa vyjadrí v duchu, aké je neprípustné hnevať sa na Boha. A často sme práve my kňazi profesionáli v robení výčitiek. Hnev je však prirodzená emócia a je na mieste ho cítiť,“ hovorí kňaz Gerhard Glazer-Opitz, ktorý pôsobí aj ako nemocničný duchovný.

„Hnev pochádza z bolesti v našom vnútri a je normálny,“ pridáva sa saleziánka Edita Štefkovičová. „Ak Boh nerieši veci podľa našich predstáv, často sa stáva, že človek obráti svoj hnev proti nemu a práve jeho vníma ako príčinu svojho nešťastia,“ dopĺňa sestra Edita, ktorá sama v istom období zažívala hnev na Boha.

Pri hneve, ktorý cítime voči Bohu, sa v skutočnosti hneváme na vlastnú predstavu, ktorú o Bohu máme.

„Naša predstava o Bohu môže byť veľmi skreslená. Čím ďalej tým viac si uvedomujem, aké je nesmierne odvážne hovoriť, kto Boh je, čo si myslí, čo od nás chce. Boh presahuje naše predstavy, a keď sa naňho hneváme, to len odzrkadľuje, akú predstavu o ňom máme,“ vysvetľuje páter Gerhard.   

Ťažké situácie ponúkajú príležitosť zamyslieť sa nad tým, v akého Boha veríme. Je to Boh trestajúci? Alebo Boh milosrdný? Boh láskavý, ktorý sa predsa len o nás stará v každom čase?

„S odstupom času, keď sa človek trochu ,nadýchne‘, keď si začne situáciu pripúšťať, otvárať sa pre ňu a aspoň trochu ju prijímať, tak sa pomaly mení aj jeho pohľad na Boha. Aj keď sa to ťažko prijíma, ale Boh nám v náročnej situácii chce pomôcť, chce nás uzdraviť. Len je potrebné, aby sa človek pre to otvoril,“ hovorí sestra Edita.

„Keď sa človek trochu ,nadýchne‘ a začne svoju situáciu prijímať, tak sa pomaly mení aj jeho pohľad na Boha.“ 
Edita Štefkovičová, rehoľná sestra Zdieľať

Páter Gerhard zo svojich pastoračných skúseností poukazuje tiež na to, že často, keď človek povie, že sa hnevá na Boha, ani nevie presne pomenovať, na koho sa vlastne hnevá. Môže byť za tým skrytý hnev na rodičov, lekárov, zamestnávateľa či celú spoločnosť, ale aj hnev sám na seba. 

„Často sú za našimi hnevmi nevyriešené vzťahové záležitosti či vzťah voči sebe samému,“ konštatuje.

Je dobré, keď si človek výčitky voči Bohu aj verbalizuje, keď Bohu „vykričí“, akú nespravodlivosť naňho dopustil. Už tým, že to vypovie, zrazu dokáže nad situáciou uvažovať aj inak, dokáže inak pozerať na život, ktorý doteraz prežil, dokáže prehodnotiť, či skutočne sa mu deje taká krivda, akú pociťuje.

„Bolesť, trápenie, zápas nie je ten najväčší trest. Je to cesta. Je to poukázanie na to, kam ešte dokážem zájsť vo vzťahu k iným a voči sebe,“ hovorí páter Gerhard.  

Keď necítime smrť, nevieme pochopiť život

Pavol Rábara

Nemocničný kaplán Gerhard Glazer-Opitz hovorí o poslaní kňaza v nemocnici aj o tom, ako ľudia zomierajú.

Musím sa modliť, keď nevládzem?

Svätý Pavol v Liste Efezanom hovorí: „Hnevajte sa, ale nehrešte.“ Je v poriadku cítiť hnev, z morálneho hľadiska nie je sám osebe hriechom. Dôležité je, ako s emóciou hnevu naložíme.

„Pri hneve strácame dôveru v Boha, lebo to vyzerá, akoby Boh strácal kontrolu nad naším životom. Zotrvávanie v hneve ničí radosť a pokoj, spôsobuje zatrpknutosť, ktorá sa šíri v našom srdci,“ hovorí sestra Edita.

Nemali by sme mať strach modliť sa aj s pocitmi hnevu, bolesti, zármutku. „Boh nás predsa pozná a je zbytočné skrývať svoje skutočné pocity,“ vysvetľuje rehoľná sestra. Avšak neustále zotrvávanie v hneve či „vyživovanie“ hnevu nijako nepomôže našej zložitej situácii.    

„Jednoducho sa s Bohom rozprávajme o tom, čo prežívame. Ak mu v pokore vylejeme svoje trápenie, bude pôsobiť v nás a pomaly nás uzdravovať. A tým i meniť pohľad na našu situáciu.“

Čo však v prípade, keď sa nevládzeme modliť? Keď prítomnosť Boha v ťažkom období vôbec necítime? 

„Niekedy stačí povedať len ,Otče náš‘! S láskou a s dôverou. Aj to je modlitba. A ja neverím, že je to menej, ako keď sa niekto pomodlí všetky ružence. Nie som zástancom toho, aby sa človek nútil do modlitby,“ hovorí páter Gerhard.

Je to podobné, ako keď chorý človek nezje veľkú porciu jedla, stačí mu pár lyžíc polievky. Forma modlitby je teda pre každého individuálna podľa jeho situácie.

Foto: profimedia.sk

Sestra Edita spomína na to, ako pred Bohom v ťažkom období vedome unikala.

„S odstupom času som si uvedomila, aký je Boh úžasný, že toto všetko od človeka znesie a napriek všetkým výčitkám, hnevu a odmietaniu ho miluje stále rovnako. Čaká. Neviem si ani predstaviť, akú má radosť, keď sa človek pomalými krokmi prinavracia a dáva si vzťah s ním do poriadku.“

Zo svojej vlastnej skúsenosti dodáva, že pocit návratu k milosrdnému Bohu je pre ňu nezabudnuteľný.  

Čo ma môže v trápení povzbudiť?

V prvom rade by mali byť trpiacemu oporou blízki a ľudia, ktorí niečo podobné prežili. Určite sa netreba báť ich vyhľadať a osloviť. I keď každého cesta utrpenia je individuálna, môžu byť v ťažkej chvíli povzbudením.

„V realite života cez nemocničnú službu vnímam, že ešte stále je dosť ľudí, ktorí sa dokážu aj v chorobe a utrpení modliť. V čom však katolíci zaostávajú za protestantmi, je čítanie Svätého písma a čerpanie z neho,“ hovorí páter Gerhard.

Netreba čítať celé kapitoly, stačí jeden verš a pri ňom zotrvať. „Mnoho ľudí zavrelo Písmo, že sú tam len samé ťažké veci. Treba však vedieť v ňom hľadať a nechať si aj niektoré veci vysvetliť. Inšpiratívnou môže byť napríklad Kniha Jób,“ odporúča páter biblický príbeh, ktorý hovorí o veľkej skúške veriaceho muža Jóba.

„Bolesť, trápenie, zápas nie je ten najväčší trest. Je to cesta a poukázanie na to, kam ešte dokážem zájsť vo vzťahu k iným a voči sebe.“ 
Gerhard Glazer-Opitz, nemocničný duchovný Zdieľať

Jób na ceste svojho trápenia dospel k poznaniu, kto je vlastne človek v porovnaní s veľkým Bohom, voči ktorému si nárokuje, aby robil, čo on chce.  

„My sme si už zvykli na taký komfort, že si vieme všetko zabezpečiť, stali sme sa polobohmi na zemi. A keď nám niečo vstúpi do našich plánov, cítime sa urazení a nahnevaní. A dokonca Bohu, ktorý stvoril obrovský vesmír, my nepatrní ideme do riadenia sveta rozprávať,“ konštatuje páter Gerhard. 

„Môžeme sa hnevať na Boha pre veľa dôvodov, ale v určitom bode musíme aj tak uznať, že sú veci, ktoré nedokážeme ovplyvniť alebo ani pochopiť. Že situáciu nemáme vo svojich rukách,“ hovorí sestra Edita a poukazuje na to, že práve vo Svätom písme nájdeme vyobrazenia rôznych udalostí, keď ľudia zápasili s Bohom.

„Ľudí, ktorí aj dnes s Bohom zápasia, je medzi nami veľa. Len sa o tom nehovorí, čo je škoda. Zápas s Bohom je jednou z fáz uzdravenia a vnútorného zrenia,“ hovorí sestra Edita.

Dá sa pripraviť na zvládanie utrpenia?

V živote každého človeka príde chvíľa skúšky. Podľa pátra Gerharda nás o pokoj, vieru a istotu v ťažkých obdobiach môže oberať aj všetko negatívne, čím si každodenne plníme svoje vnútro.

„Keď len prijímame to, čo sa na nás valí z televízie, neselektujeme správy v médiách, ktoré sú cielené na to, aby nás obrali o pokoj, aby nás robili smutnými, tak sa nemôžeme čudovať, že upadáme do depresie. Keď však vyživujeme svoje vnútro modlitbou, zamýšľaním sa nad peknými a pozitívnymi vecami, je to obrovská sila, ktorá nás môže podržať v ťažkej chvíli,“ hovorí.

Spomína konkrétnu situáciu v rodine, kde syn utrpel ťažkú nehodu. Rodičia vôbec nevedia, ako sa synov stav bude vyvíjať ďalej. Prišli tiež o dieťatko tesne pred narodením. A z ich úst zaznievajú slová vďaky za všetko, čo im Boh doprial.

„Nepočul som od nich výčitky, že prečo to Boh na nás dopustil. Je to veľká zrelosť viery a dôvera v Boha, že on je nad tým všetkým. Vidia pozitívne to, ako zintenzívnili svoj duchovný život, ako veľa ľudí sa s nimi spája v modlitbe za uzdravenie syna. Za iných okolností by na to ani nemali čas.“

Nikto z nás nevie, koľko ešte pobudne na tomto svete. Páter zdôrazňuje, že nie je podstatné, či to budú dva roky či dvadsať.

„Ak nevyužijeme dva roky na zmysluplný život, potom ani tých dvadsať nám nepomôže. Ďakujme za každý jeden deň a prežime ho čo najhodnotnejšie v zodpovednosti za svoj vlastný život i život druhých. Tešme sa viac z krásnych maličkostí. A potom možno ani ten hnev na Boha, keď nás prekvapia ťažkosti, nebudeme tak intenzívne prežívať. Veď toľko nám už bolo darované,“ uzatvára kňaz Gerhard Glazer-Opitz.