Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
07. november 2022

Cirkevný právnik Ján Duda

Správcovia cirkevných dobier sa nezriedka správajú, ako keby boli ich vlastníkmi

Cirkevný právnik Ján Duda vysvetľuje, kto je vlastníkom cirkevného majetku a prečo je potrebná zmena zmýšľania aj u farníkov.

Správcovia cirkevných dobier sa nezriedka správajú, ako keby boli ich vlastníkmi

Foto: Postoj/Martin Buzna

Nedávne závery synodálneho procesu na Slovensku poukázali v nelichotivom svetle aj na oblasť ekonomických farských rád. S profesorom cirkevného práva a farárom v obci Dlhá nad Oravou Jánom Dudom sme sa rozprávali o téme cirkevného majetku v širšom kontexte.

V rozhovore napríklad vysvetľuje, že keď sa po roku 1989 niektoré cirkevné majetky vrátili biskupstvám a farnostiam, ich správcovia sa pri ich hospodárení správali, ako keby išlo o benefícium, hoci cirkevná legislatíva sa v roku 1983 zmenila – prestal systém benefícií a nastúpil systém personálny.

Kto je vlastníkom cirkevného majetku?

Pojem „cirkevný majetok“ má v Katolíckej cirkvi presne určený obsah. Je to majetok morálnych osôb, ktorými sú celá Katolícka cirkev a Apoštolský stolec (kán. 113), a potom „majetok“ každej právnickej osoby, ktorá je verejnou podľa platného práva Katolíckej cirkvi (kán. 1257).

Nie je „cirkevným majetkom“ to, čo je vo vlastníctve fyzických cirkevných osôb. Vysvetlil by som to na príklade „farnosti“ a „farára“: hmotné dobrá farnosti sú „cirkevným majetkom“, lebo farnosť je verejnou právnickou osobou ako podľa práva Katolíckej cirkvi, tak aj podľa práva Slovenskej republiky (má svoje vlastné IČO).

Ale osobný majetok farára nie je „cirkevným majetkom“, ale osobným majetkom konkrétnej fyzickej osoby, ktorá je nositeľom úradu farára.

Ako je to v prípade diecézy a rehole?

Diecéza je tiež verejnou právnickou cirkevnou osobou (kán. 373) a majetok diecézy je „cirkevným majetkom“ (kán. 1257). Ale nie je to tak, že „cirkevný majetok diecézy“ tvorí súhrn všetkých farností, na ktoré je diecéza rozdelená.

Diecéza a farnosť sú dva samostatné právne subjekty, každý má svoje vlastné IČO. A „majetok diecézy“ nie je súhrnom majetku všetkých farností existujúcich v rámci diecézy. Majetok farnosti nie je majetkom diecézy a platí to aj naopak. Majetok farnosti je cirkevným majetkom vo vlastníctve farnosti. A majetok diecézy je tiež cirkevným majetkom, ale zase vo vlastníctve diecézy.

Aj v prípade reholí, ktoré sú podľa platného kánonického práva a aj podľa práva Slovenskej republiky právnickými osobami a vlastnia majetok, je to taktiež cirkevný majetok, ktorý sa má spravovať podľa zákonov Katolíckej cirkvi i podľa platných zákonov Slovenskej republiky. Od majetku diecézy a rehole, ktorých majetok je „cirkevným majetkom“, treba odlíšiť osobný majetok biskupa a osobný majetok člena rehole.

A kto tvorí farnosť, diecézu či rehoľu?

Definícia farnosti, diecézy a rehole je v súčasnosti personálna, čiže tvoria ich fyzické osoby. Diecéza je v súčasnosti, ak to poviem jednoducho, súhrnom fyzických osôb, ktoré majú na území diecézy trvalé alebo prechodné bydlisko a sú členmi Katolíckej cirkvi. Podobne aj farnosť tvoria fyzické osoby, ktoré majú trvalé alebo prechodné bydlisko na území farnosti (kán. 102 § 3).

Potom cirkevný majetok farnosti je majetkom farníkov?

Nie je majetkom jednotlivých farníkov ako fyzických osôb, ale je majetkom „veriacich katolíkov farnosti“ tvoriacich verejnú právnickú osobu. Každý z farníkov má svoj osobný majetok vrátane farára, avšak spolu tvoria právnickú osobu v rámci Katolíckej cirkvi a v rámci Slovenskej republiky a „cirkevný majetok farnosti“ je majetkom právnickej osoby, nie jednotlivých fyzických osôb, ktorí sú členmi farnosti.

Majú farníci vnímať, že kňaz rozhoduje o ich spoločnom majetku, ktorý je cirkevným majetkom?

Farár – ale pozor, nie každý kňaz je farárom – zastupuje farnosť vo všetkých právnych záležitostiach a cirkevné majetky farnosti má spravovať v súlade s platnými predpismi kánonického práva (kán. 532), ale aj platnými predpismi Slovenskej republiky (čl. 3 odsek 4 Základnej zmluvy medzi SR a Svätou stolicou z roku 2000).

Podobne je to aj s cirkevným majetkom diecézy, kde diecézny biskup zastupuje diecézu ako právnickú osobu vo všetkých právnych záležitostiach (kán. 393).

„Vraciame sa čoraz viac do situácie spred roka 1949. Možno zaniknú farnosti, ktoré si nedokážu farára ekonomicky udržať.“ Zdieľať

Z toho, čo tu bolo uvedené, by niekto mohol vyvodiť záver, že farníci alebo diecézania aj tak nemôžu nič v majetkovej oblasti farnosti ovplyvniť. Platné kánonické právo obsahuje presné záruky, aby sa správa cirkevného majetku nekonala podľa svojvôle farára či diecézneho biskupa. Tieto záruky sú tak „zdola“, ako aj „zhora“.

Zárukou zdola sú ekonomické rady farnosti, ktoré sú zo zákona povinné, a zárukou zhora je „dohľad diecézneho biskupa“ podľa noriem práva. Tak je to aj na úrovni diecézy, kde záruky zdola sú dve inštitúcie: ekonomická rada diecézy a kolégium konzultorov. Zárukou zhora je zase dohľad Apoštolského stolca nad hospodárením cirkevného majetku biskupstva. Ale niekedy sa stáva, že nad správou cirkevného majetku sa tiahne tieň minulosti.

Ako to bolo v minulosti?

Do roku 1983 platil vo veci vlastníctva cirkevného majetku systém benefícií. Prakticky to znamená, že aby diecézny biskup zriadil nejakú farnosť, museli budúci farníci alebo niekto iný (napríklad zemepán) postaviť kostol, faru, hospodárske budovy a zložiť aj určitú biskupom určenú finančnú základinu ako živobytie pre farára.

Majetok však nepatril ani farárovi, ani biskupstvu, ale „právnickou osobou“, ktorá to vlastnila, bolo „farské benefícium“ a výnosy z benefícia patrili farárovi ako živobytie.

Podobne to bolo aj pri zriadení biskupstva. Keď cisárovná Mária Terézia zriadila banskobystrické, spišské a rožňavské biskupstvo v roku 1776, každému biskupstvu pridelila primeraný majetok ako „biskupské benefícium“ na živobytie a pastoračné pôsobenie biskupa.

Výnosy z farského alebo biskupského benefícia patrili nositeľovi cirkevného úradu, čiže farárovi a biskupovi. Systém benefícií sa na Slovensku „rozsypal“ zákonom o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženskej spoločnosti v roku 1949, keď štát cirkevné majetky znárodnil a začal cirkvám vyplácať určité mzdy.

Inzercia

Foto: Postoj/Martin Buzna

Keď sa po roku 1989 niektoré cirkevné majetky vrátili biskupstvám a farnostiam alebo iným cirkevným subjektom, ich správcovia sa pri ich hospodárení správali, ako keby išlo o benefícium, hoci cirkevná legislatíva sa v roku 1983 zmenila: prestal systém benefícií a nastúpil systém personálny.

Spomínané garancie kontroly „zhora“ i „zdola“ sa presadzujú často neľahko a „správcovia“ cirkevných dobier sa nezriedka správajú, ako keby boli ich vlastníkmi. Premeniť zmýšľanie ľudí niekedy trvá generácie.

Ale je potrebná zmena zmýšľania aj u farníkov a diecézanov. Niektorí si stále myslia, že „cirkevný majetok“ patrí cirkvi a že ich sa to netýka. Bývalý brnenský biskup Cikrle v čase, keď v Českej republike vrátili cirkvi majetok, na otázku, či preto nedošlo k sporom medzi biskupmi, povedal: „To viete, kde je majetok a peniaze, tam je aj isté napätie.“

Aj keď zriadenie hospodárskych rád vo farnosti je povinné, jej odporúčania sú pre farára iba poradenstvom, nie povinnosťou. Aká je vaša skúsenosť a akú prax vnímate u svojich kolegov farárov?

V kontexte vyššie povedaného, ak teda viem, že „zastupujem farnosť vo všetkých právnych záležitostiach vrátane majetkových“ (kán. 532) a tu podčiarkujem, že „iba zastupujem farnosť“ a vlastníkom cirkevného majetku nie som ja, ale „komunita veriacich farnosti“, tak je logické, že rozhodnutia svojej hospodárskej rady musím brať vážne.

Keď sa zriaďovala hospodárska rada v mojej farnosti, verejne som povedal, že nikdy nebudem konať v rozpore s jej rozhodnutím. V čom potrebuje farár od svojej hospodárskej rady súhlas a v čom iba odporúčanie či mienku, stanovuje Štatút hospodárskej rady. A ten často býva naklonený viac farárovi. Avšak z logiky veci vyplýva, že ak farár „zastupuje farnosť“, nemôže konať svojvoľne. Svojvoľne môže konať iba vtedy, ak ide o jeho osobný majetok, nie ak ide o majetok farnosti.

Aké možnosti majú farníci podľa kánonického práva, ak sa nestotožňujú so spôsobom, akým farár hospodári s majetkom farnosti?

Môžu od farára požadovať transparentnosť či žiadať náhradu spôsobenej škody. Ak to nejde dosiahnuť po dobrom, majú sa obrátiť na diecézneho biskupa, aby nariadil vo farnosti kontrolu v oblasti hospodárenia a s výsledkami kontroly nech oboznámi farníkov.

Najradikálnejším riešením by bolo podanie „trestného oznámenia zo sprenevery cirkevného majetku farnosti“, čo sa tiež predkladá diecéznemu biskupovi v zmysle trestného kánonického práva. Ale chcem zdôrazniť pokojné riešenia sporov vo farnosti. Nepokoj a spory neprispievajú k dobru ohlasovania Kristovej náuky spásy.

Majú podľa vás kňazi dostatočné vzdelanie v tejto oblasti? Nebolo by vhodné, aby sa ekonomické zručnosti prehlbovali v rámci formácie v seminári?

Vzdelanie kňaza je teologické, nie ekonomické. A tak to má aj ostať. Jeho prvoradou úlohou je ohlasovanie evanjelia a vysluhovanie sviatosti, nie ekonomické záležitosti. V ekonomických záležitostiach mu radi pomôžu farníci a veď na toto sú práve hospodárske rady farnosti.

Čítajte tiež

Farnosť nie je podnikom, ktorý má vykazovať zisk. Jeho cieľom je vykonávať božský kult, diela apoštolátu a dobročinnej lásky a slušné materiálne zabezpečenie služobníkov (kán. 222).

V prípade diecéz, kde je vyšší obrat finančných prostriedkov či majetkových transakcií, sú garancie „zdola“ zabezpečené tak ekonomicky (ekonomickou radou zloženou z právnikov a ekonómov), ako aj sakrálne (kolégiom konzultorov, ktoré tvoria kňazi).

Závery synodálneho procesu na Slovensku poukázali na značné rezervy v oblasti ekonomických rád farností. Predpokladáte, že synoda môže prispieť k zlepšeniu tejto oblasti? Respektíve čo by podľa vás prispelo k tomu, aby farári na jednej strane a veriaci na druhej strane urobili v tejto téme pokrok?

Značné rezervy sú nielen v oblasti ekonomických rád farností, ale aj v oblasti ekonomických rád diecéz a kolégií konzultorov, čiže aj na úrovni diecéz.

Pravdupovediac neviem, či to synoda dokáže zmeniť, respektíve vykonať posun k lepšiemu. Máme nádej, že áno. Napriek tomu si myslím, že vývoj na Slovensku aj tak ide správnym smerom. Inflácia je vysoká, rastú ceny energií a tovarov, rastie výška minimálnej mzdy, ale nerastie (alebo ak rastie, tak nie postačujúco) príspevok štátu pre cirkvi a náboženské spoločnosti.

Ak to tak pôjde ďalej, diecéza nedokáže farárov zaplatiť zo štátneho príspevku. Farári a farnosti budú čoraz viac závislé od príspevkov veriacich farníkov a podobne na tom budú biskupstvá.

Skrátka, vraciame sa čoraz viac do situácie spred roka 1949. Možno zaniknú farnosti, ktoré si nedokážu farára ekonomicky udržať a stanú sa filiálkami. A farári budú musieť byť voči svojim farníkom ústretovými a obetavo im slúžiť. A to sú pomery, ktoré sú prirodzené, normálne a v súlade s princípom apoštola Pavla: „Tí, čo slúžia oltáru, z oltára majú podiel. Tak nariadil Pán tým, čo zvestujú evanjelium, aby z evanjelia žili.“ (1Kor 9,13-14).

Platí aj to prirodzené, že „čí chlieb jedávaš, tomu slúžiš“. Pri správe cirkevného majetku farností to znamená posun k tomu, aby farníci boli do toho viac zainteresovaní a cirkevné inštitúcie viac transparentné. Ale cirkev za súčasnú situáciu nenesie plnú zodpovednosť, lebo to zmenil bývalý režim v roku 1949 znárodnením cirkevného majetku a zákonom o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.