Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
25. 03. 2016, 16:54

Strach z kríža

Už apoštol Pavol písal kedysi kresťanom do Korintu, že kríž je pre svet bláznovstvom.
Strach z kríža

Helénska societa nebola naklonená posolstvu o spáse skrze kríž – veď to bola najpotupnejšia smrť pre otrokov a zajatcov. Dnešná znudená societa už krížu nerozumie vôbec.

Svet sa bojí kríža ako čert svätenej vody. Dokazuje to aj nezmyselná kauza pred rokmi o zákaze krížov v talianskych školách. Je pozoruhodný až panický strach pred symbolmi, ktoré nás vyrušujú. Symboly a obrazy, ktoré vytrhujú zo stereotypu a nútia nás premýšľať, to nikdy nemali jednoduché. Končili väčšinou v plameňoch, podobne ako ľudia, ktorí nám svojimi názormi nedopriali pokojný spánok.

Evanjelický teológ Ernst Käsemann si myslí, že symbol kríža sme vyprázdnili. Pozor, nie svet, my kresťania. Zbavili sme ho Ukrižovaného a prezentujeme kríž vhodný pre cintoríny, kostoly a všemožné gýče. Käsemann so znepokojením píše: „Prejavuje sa niečo diabolské v onom, v cirkevných dejinách neustále pozorovanom pokuse vždy znovu skrotiť Ježiša Nazaretského, pripraviť Golgotu o jej hrôzu, tak prenikavo vnímanú pohanmi, a potlačiť základné pohoršenie nášho posolstva spásy.“

Podľa Käsemanna narúšame samu podstatu Kristovej kérygmy (zvesti), pokiaľ riedime udalosť na Golgote do myšlienok a slov o morálke, cti a pravde, bez spomenutia utrpenia a vykúpenia. „Ak nás Ukrižovaný nestavia pred svoju tvár, totiž do zorného poľa svojej smrti na kríži, potom ho my odsúvame do svojho tieňa, a tým sami upadáme do svojho klamu a pravdu o ňom zostávame svetu dlžní.“

Bez kríža sa neudeje nič významné, bez kríža sa nezrodí vo svete nič veľkolepé, čo pretrvá veky. Keby obyvatelia Stalingradu nešli nadoraz, neprijali by svoje utrpenie i bolesť svojich blízkych, keby nevideli v nesení kríža nutnú voľbu, nikdy by blokádu svojho mesta nevydržali a vo vojne by nedošlo tak skoro k zásadnému obratu.

Keby matky a otcovia neprekonali svoju pohodlnosť a nevstávali by k svojim chorým deťom, nikdy by ich skutočne nemilovali. Keby ľudia ducha: Sokrates, Hus, Kolbe, Horáková, Toufar... a tisíce a tisíce ďalších nectili význam obety a kríža, svet by bol omnoho zvlčilejší a despotickejší. Už by pravdepodobne ani neexistoval.

Kríž nás núti brať ohľad na iných, zapierať sám seba, umenšovať svoje ego, korigovať svoje plány a predstavy, stavať hrádzu svojim bezbrehým chúťkam a nerestiam. A hlavne, kríž nás učí odovzdať sa plne do služieb lásky, pod vládu Kristovu. Patriarcha Filaret Moskovský preto vyznáva: „Otec je Láska križujúca, Syn Láska ukrižovaná, Svätý Duch je nepremožiteľná Láska kríža.“

Pred dvadsiatimi rokmi sme boli ako študenti teológie na výjazde v poľskom Sanoku navštíviť monumentálnu výstavu byzantských ikon. Vyučujúci dostal nápad neobísť ani výstavu popredného poľského maliara a architekta Zdzislawa Beksinskeho. Jeho obrazy surrealistickým obsahom aj symbolikou evokovali apokalyptické výjavy.

Zaujal ma obraz akejsi zvláštnej Golgoty. V spodnej časti bolo čierne more, tmavé ako vlny tušu. Z neho čnela do výšin temná skala a na nej sa kdesi v diaľavách týčili tri drobné kríže. Nad Golgotou panovala krvavá obloha, posadnutá agóniou strachu a úzkosti. V hornom kúte obrazu sa predieral blankytný svit neba...

Po návrate som ešte dlho premýšľal nad výjavom majstra Beksinskeho. Obyčajne býva Golgota zobrazovaná naopak. Búria sa nebeské živly a svet je zahalený tmou neba. Tu však Golgota vyrastá z temných vĺn tejto planéty, nášho sveta. Z bažín zla a nenávistí, vojen a brutality, strachu a biedy. Beksinski podčiarkuje, že kvôli beznádeji a nánosom ľudskej existencie prišiel Syn Boží na Zem, aby očistil naše srdcia a usušil naše slzy. Golgota musela povstať z toho najtemnejšieho, čo tento svet predstavuje. Preto vyvrhla Logos, čisté a nestvorené Svetlo Boha, na kríž. Kristov kríž bol vztýčený nad špinavými vlnami bytia. Kristov kríž zmaril zlo Zeme aj smútok neba a do bezbrehého ľudského utrpenia vlial opätovnú myšlienku spásy.

Kresťanstvu sa vyčíta, že je príliš mortálne. Ale neopodstatnene. Kríž totiž nie je len obeta a utrpenie, ale hlavne spása a víťazstvo. Obeta sama osebe nemá význam, jedine ak ústi do lásky. Kristova smrť na kríži bola prostriedkom, nie cieľom. Kríž je cesta k láske, lásku vytvára a v láske sa napĺňa. Z temnoty Golgoty vedie cesta priamo do podivuhodného svetla Kristovho vzkriesenia. Preto púštny otec Efrém Sýrsky učil svojich žiakov: „Kríž je vzkriesením mŕtvych. Kríž je útechou biednych. Kríž je uzdou pre bohatých a radcom pre spravodlivých. Kríž je svetlom pre všetkých, ktorí sedia v tme.“

Jeden starec kľačal pod krížom pri ceste a modlil sa. Išla okolo skupinka turistov, zastala tam a ich sprievodca im vysvetľoval: „Ten kríž je veľmi vzácny artefakt, má vyše tisíc rokov. Drevo je z orientu a figúra na ňom znázorňuje človeka, ktorý založil jedno zo svetových náboženstiev. Hlásal vieru v nádej, v spásu a vo večný život.“

„Zvláštne,“ šumelo v dave. „To je pozoruhodné...“

Po chvíli si však pár ľudí zo skupinky všimlo aj starca, ktorý pod krížom kľačal. Čo tu ten človek robí, premýšľali. Je pri zmysloch, o čo mu asi ide?

„Človeče,“ oslovili ho, „čo tu robíte?“

Starec sa chvíľu neozýval. Došepkal akési slová, potom sa obrátil a povedal: „Kľačím. Putoval som na toto miesto mnoho dní, aby som tu chvíľu zotrval.“

Ľudia sa začali smiať: „Čože? Putovali ste sem zďaleka? Ale aký to má zmysel? Prešli ste stovky míľ len preto, aby ste sa tu váľali po zemi?“

Starec sa nad ich rečou pousmial a povedal: „Vy ste turisti a ste ochotní prejsť stovky míľ, aby ste si odfotili cudzinca, ktorému nerozumiete. Nepýtam sa vás, aký to má zmysel. Ja som prešiel stovky míľ, aby som navštívil svojho Priateľa a pozhováral sa s ním.“

Starec z príbehu miluje Krista. Je ochotný putovať za ním mnoho dní a nocí a spávať pod holým nebom. Používa tajomný výraz, oslovuje ho dôverným menom „Priateľ“. Je zrejmé, že v tomto prípade priateľ znamená omnoho viac: milovaný Učiteľ, Pán a Spasiteľ.

Krížov pri cestách je mnoho. Nájdime si ten svoj. Potom stačí len ísť pod kríž a mlčať. Sedieť alebo kľačať, na tom nezáleží. Ale hlavne hľadieť Kristovi do tváre, milovať ho a ďakovať mu za veľkonočné dielo spásy, ktoré svet oživuje, lieči a privádza k večnému vykúpeniu.

Foto: wikimedia

Odporúčame