Bieloruskí gréckokatolíci: Kedy už konečne dostaneme biskupa?

Bieloruskí gréckokatolíci: Kedy už konečne dostaneme biskupa?

Geopolitika im priala ešte zriedkavejšie ako ukrajinským gréckokatolíkom a aj Vatikán stále ešte odkladá vymenovanie biskupa pre cirkev, ktorá je už vyše 20 rokov spravovaná apoštolským vizitátorom bez biskupskej vysviacky.

Bieloruská gréckokatolícka cirkev sa považuje, tak ako jej sesterská Ukrajinská gréckokatolícka cirkev, za priamu dedičku Brestskej únie – cirkevnej dohody, ktorou ruténska (ukrajinsko-bieloruská) hierarchia Kyjevskej metropolie v Poľsko-litovskom štáte v roku 1596 obnovila jednotu s Rímskou cirkvou. Podľa historika Anatola Tarasa v roku 1795 gréckokatolíci predstavovali 80 percent obyvateľstva na bieloruskom území.

Po troch deleniach Poľsko-litovského štátu v rokoch 1772, 1793 a 1795 sa však bieloruské územie stalo súčasťou Ruského impéria. Vo februári 1839 gréckokatolícky biskup litovskej diecézy Jozef Semaško a jeho stúpenci – na diktát zo strany cárskych úradov – vyhlásili na „synode“ v Polocku „opätovné zjednotenie“ gréckokatolíckej cirkvi na bieloruskom území s pravoslávnou cirkvou Ruského impéria. Dňa 25. marca 1839 cár Mikuláš I. a Posvätná synoda Ruskej pravoslávnej cirkvi potvrdili likvidáciu (zrušenie) gréckokatolíckej cirkvi. Patriarchát Moskvy a celej Rusi sa vtedy rozrástol o 1,6 milióna nových veriacich. 

Obraz Waleryho Eljasz-Radzikowského: Pratulinskí muži.

Krátkodobé medzivojnové oživenie

Až po prvej svetovej vojne sa podarilo oživiť činnosť východnej katolíckej cirkvi byzantsko-slovanského obradu v tej časti Bieloruska, ktorá zostala pod vládou Poľska. Počas krátkeho mierového obdobia medzi dvoma svetovými vojnami sa tu podarilo zorganizovať okolo 30 gréckokatolíckych farností s celkovo 30-tisíc veriacimi, boli však pod jurisdikciou miestnych latinských biskupov.

Jozef Semaško.

V roku 1931 pre nich Svätá stolica vymenovala apoštolského vizitátora a v roku 1940 apoštolského exarchu Antona Niemanceviča, ktorého však o tri roky neskôr zavraždili nacisti. Po druhej svetovej vojne bola gréckokatolícka cirkev v Bieloruskej sovietskej socialistickej republike opäť zakázaná a  integrovaná do Ruskej pravoslávnej cirkvi. Bieloruskí katolíci východného obradu boli počas vlády komunistov brutálne prenasledovaní. 

Po ústupe komunistov a osamostatnení Bieloruska

Záver 80. rokov 20. storočia sa v Bielorusku vyznačoval rastúcim záujmom o gréckokatolícku cirkev medzi univerzitnými študentmi a intelektuálmi v Minsku a ďalších mestách Bieloruska. Hnutie za „obnovenie“ gréckokatolíckej cirkvi zosilnelo v roku 1990, keď do Minska zavítal apoštolský vizitátor pre bieloruských gréckokatolíkov v zahraničí Alexander Nadson. Jedenásty marec 1990, keď v bieloruskom hlavnom meste slávil božskú liturgiu, možno považovať za dátum obnovenia pastoračných aktivít gréckokatolíckych farností v Bielorusku.

V roku 1992 v Bielorusku pôsobili traja gréckokatolícki kňazi a dvaja diakoni. Na rozdiel od väčšiny svojich rímskokatolíckych a pravoslávnych kolegov od počiatku slávili bohoslužby v bieloruštine. V jeseni 1993 bol vyslaný do Bieloruska ako vizitátor Kongregácie pre východné cirkvi archimandrita Ján Sergej Gajek M. I. C., aby spoznal situáciu bieloruských gréckokatolíkov. Na počiatku roku 1994 bol menovaný za apoštolského vizitátora ad nutum Sanctae Sedis pre veriacich byzantského obradu v Bielorusku a Bieloruská gréckokatolícka cirkev bola podriadená priamo Kongregácii pre východné cirkvi. Malo to byť provizórne riešenie.

Otec Alexander Nadson.

„Bieloruská gréckokatolícka cirkev je v Pápežskej ročenke uvedená ako samostatná cirkev (,sui iurisʻ) byzantskej tradície, to znamená, že je uznaná Svätou stolicou. Táto cirkev v súčasnej dobe, žiaľ, nemá biskupa. Moc riadiť túto cirkev bola zverená archimandritovi. Toto určite nie je normálna situácia,“ posťažoval sa archimadrita Gajek vo svojom príspevku, ktorý predniesol na medzinárodnom sympóziu „Poslanie východných katolíckych cirkví v rámci univerzálnej cirkvi a v modernom svete“ v marci 2009 v rakúskom Gamingu. Provizórna situácia sa však nezmenila ani dodnes.

Aktuálna situácia gréckokatolíkov v Bielorusku

súčasnosti je Bieloruská gréckokatolícka cirkev rozdelená na dva protopresbyteráty (dekanáty): centrálno-západný a východný. Má 9 seminaristov, ktorí sa pripravujú na kňazstvo na Ukrajine, v Poľsku či Ríme, a 16 kňazov, ktorí pastoračne pôsobia v 18 mestských farnostiach roztrúsených po celom území Bieloruska. Pastoračnou aktivitou sa im podarilo zachytiť okolo 6000 osôb. Minimálne rovnaký počet treba ešte pastoračne pokryť. Trikrát do roka vydávajú časopis „Carkva“ a spravujú vlastné internetové stránky.

„Osobitným problémom bieloruskej gréckokatolíckej cirkvi je pastoračná starostlivosť o východných kresťanov, ktorí vstupujú do plného spoločenstva (ad plenam communionem) s Katolíckou cirkvou,“ vyzdvihol archimandrita Gajek v spomenutom príspevku a vysvetlil, že „podľa Kódexu kánonov východných cirkví by si mali uchovať svoj vlastný obrad, v tomto prípade byzantský. V praxi sú však začleňovaní do štruktúr latinských farností. My nemáme právo nepovažovať ich za gréckokatolíkov, aj keď zostávajú v pastoračnej starostlivosti – dúfame, že len prechodne – farností latinského obradu.“ Apoštolský vizitátor bieloruských gréckokatolíkov síce nepozná ich počet, je však presvedčený, že určite ide o tisíce. V tejto súvislosti tiež spomenul, že niektoré necirkevné pramene hovoria o 25- až 30-tisíc gréckokatolíkoch v Bielorusku.

Výhradne po bielorusky

Okolo 2-tisíc bieloruských gréckokatolíkov v zahraničí mal dlhé roky na starosti apoštolský vizitátor Alexander Nadson (†2015). Sídlil v Bieloruskej misii v Londýne, ktorá sa pod jeho vedením veľmi zaslúžila o preklad liturgických kníh do modernej bieloruštiny. V posledných rokoch sa podarilo vybudovať bieloruskú gréckokatolícku farnosť v belgických Antverpách.

Dnešný Minsk.

V Bielorusku je popri bieloruštine ako úradný jazyk uznaná aj ruština, ktorá dominuje vo všetkých sférach spoločenského života. Ako vo svojom príspevku ďalej povedal apoštolský vizitátor Gajek, „Bieloruská gréckokatolícka cirkev vidí svoju dôležitú misiu aj v podpore bieloruskej kresťanskej kultúry. Bohoslužby v bieloruskom jazyku sú pre nás dôležité nielen filologicky, ale pri evanjelizácii na teritóriu, kde ľudová reč a kultúra boli z veľkej časti zničené, sú realizáciou nevyhnutnej symbiózy medzi evanjeliom a kultúrou. Inkulturácia evanjelia a evanjelizácia kultúry sú uskutočňované v mnohých oblastiach pastoračnej služby Bieloruskej gréckokatolíckej cirkvi v Bielorusku i v zahraničí.“ 

Foto: wikimedia, flicr

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo