V spolupráci s augustiniánom a odborníkom na patristiku Jurajom Pigulom sme pre vás pripravili nový historicko-teologický seriál o sv. Augustínovi. Viac informácií nájdete tu, prvý diel seriálu zasa tu.

Augustín bol predovšetkým kresťanom. Navždy zostal  takto orientovaný, a to aj vtedy, keď sa zriekol katolíckej viery. Na tento fakt musí pamätať každý, kto chce pochopiť jeho vnútorný vývoj a absolútne jedinečný aspekt jeho osobnosti.   

Prostredie

Prostredie, v ktorom Augustín strávil svoje detstvo, nebolo úplne kresťanské. Pohanstvo, aj keď neúprosne zahnané do úpadku, bolo predsa len stále živé a miestami silné a bojovné. Napríklad v Madaure, kde Augustín strávil štyri študentské roky od jedenásteho do šestnásteho roku svojho veku.

V Apuleiovom rodisku boli pohania ešte vo väčšine. Bola to hrdá väčšina, ktorá svojich bohov uctievala hlučnými a neviazanými zábavami a pohŕdala kresťanmi. Zaiste aj na nich neskôr odkazoval Augustín pred svojím ľudom: „Kdekoľvek nájdu kresťana, zvyknú mu nadávať, obťažovať ho, vysmievať sa mu, zaobchádzať s ním ako s hlupákom, idiotom, človekom bez srdca, naničhodníkom.“

Kartágo v tomto nezaostávalo, práve naopak, ako veľká metropola bolo pohanské ešte viac. Keď sem Augustín ako sedemnásťročný dôjde, bude sa môcť zúčastniť – a aj sa zúčastní – na okázalej slávnosti s prostitútkami, ktorou pohania uctievali bohyňu Caelestis, ochrankyňu mesta, keď jej posvätný obraz niesli k moru na obrad očisťovania. Keď cisári nariadili zavrieť chrám tejto bohyne, pohania rozpútali povstanie.

Tagaste nebolo ani Madaurou a už vôbec nie Kartágom. Ale aj v Tagaste pohanstvo prejavovalo svoju prítomnosť. Pohania, ktorí už boli v menšine, väčšinou prešli od postoja odporu k postoju nezáujmu. Augustín mal takýto príklad vo vlastnom dome. Na rozdiel od všetkých ostatných členov rodiny jeho otec bol pohanom. Bol to inak dobrý človek, otvorený, láskavý, hoci náchylný na hnev a občas chlípny.

Oženil sa s najzbožnejšou kresťankou. Žil s ňou v pokoji a tým chcem povedať, že bez hlbokých a trvalých konfliktov (ale viac ako jeho bola to zásluha jeho cnostnej manželky). Aj keď žil v rodine pevnej katolíckej viery, nestaval sa proti kresťanskej výchove svojich detí. Ako pohan zachovával niektoré pohanské formy správania a názory. Medzi katechumenov sa dal zapísať až okolo roku 370 a krst prijal len krátko pred smrťou.

Poddajný postoj mnohých pohanov, napríklad tých z Tagaste, neznamenal, že vplyv pohanstva sa pominul. Práve v rokoch Augustínovho detstva došlo na podnet cisára Juliána k vyostreniu protikresťanských nálad.

V tomto poddajnom postoji existovala, aspoň na strane intelektuálov, nemenej nebezpečná pasca. Pasca pre toho, kto v mene nesprávne chápaného pluralizmu považoval kresťanské a pohanské náboženstvo za dve rovnako platné cesty uctievania božstva.

Toto presvedčenie nachádzame u Ammiana Marcellina, Symmacha a u niektorých pohanských súčasníkov Augustína, napríklad u Nektária z Calamy a Maxima z Madaury.

Svätý Augustín: človek, pastier, mystik Spoznajte najväčšieho syna Afriky, veľkého obrátenca a vášnivého hľadača pravdy

Juraj Pigula

Rok 2023 sa na stránkach Sveta kresťanstva bude niesť aj v duchu svätého Augustína. A to hneď z viacerých dôvodov.

Hoci pohanstvo neprehováralo z chrámov, predsa len sa prihováralo z pomníkov, kníh, divadiel. Napríklad na námestí v Madaure nájde Augustín „dve sochy boha Marsa (jednu nahú a druhú ozbrojenú) a pred nimi sochu človeka s tromi vystretými prstami na zmiernenie ich veľmi zhubnej moci pre mesto“.

Klasické učebnice boli nabité mytologickými bájkami, ktoré „prenášali ľudské vlastnosti na bohov“, ako vysvetľoval Cicero, alebo, ako koriguje Augustín, „božské vlastnosti na nerestných ľudí, aby sa dosiahlo, že neresti sa nebudú považovať za neresti, a aby si každý, kto sa im oddá, mohol myslieť, že napodobňuje nebeských bohov, a nie skazených ľudí“.

Hippskému biskupovi bolo veľmi ľúto, že „vyvolené a cenné nádoby“, ktoré ukrýva literatúra, boli plné ničotných a nemorálnych vecí. Ako príklad uvádza scénu z jednej komédie svojho krajana Terencia.

Boli tu ďalej „rozličné necudnosti divadiel, šialenstvo arény a krutosti amfiteátra“, kde sa konkretizoval pohanský ideál a odrážal sa v deji komédií, v bojoch gladiátorov, v behoch, v stávkach.

Stávky plodili spory a smrteľné potýčky. Ako to posúdil už biskup Augustín, mohlo sa stávkovať „na skazených ľudí, akými boli klauni, komedianti, mímovia, jazdci, strelci“. Avšak aj Augustín ako mládenec bol obeťou prostredia, ktoré ho obklopovalo.

Aj napriek tomuto prostrediu bola Augustínova kresťanská formácia úprimná, hlboká a nezmazateľná. Mal múdru učiteľku, svoju matku.

Monika

Monika bola výnimočná žena. Oplývala brilantnou prirodzenou inteligenciou, pevným charakterom, hlbokou vnímavosťou. Narodila sa v roku 331 v Tagaste, v starobylej kresťanskej rodine. V škole starej domácej slúžky sa učila uctievať Boha, milovať ľudí, rešpektovať autority, ovládať svoje pocity a prirodzené sklony.

Výchovný cieľ prísnej a múdrej slúžky, ktorej Moniku zverili do osobitnej starostlivosti, bol veľmi vznešený a podaril sa. Totiž nemalo sa jej stať príjemným to, čo nie je čestné. Tento hrdý zmysel pre česť jej pomohol, aby sa po nespravodlivom a urážlivom pokarhaní od jednej slúžky razom zbavila zvyku potajme si vypiť niekoľko dúškov vína.

Nevieme, kedy sa Monika vydala. Vieme, že mala 23 rokov, keď sa jej narodil Augustín, podľa všetkého jej prvorodené dieťaťa. Bola ideálnou manželkou. Dobrotou, trpezlivosťou, hlbokou úctou si získala „úctivú a obdivnú lásku“ manžela cholerickej povahy. Trpezlivo znášala jeho občasnú neveru a získala ho pre vieru. V lone rodiny udržiavala pokoj, vedela sa povzniesť nad podozrenia svokry a klebety služobníctva. 

Jej hlavnou starosťou bola kresťanská výchova svojich detí. „Už ako chlapec som počúval o večnom živote, ktorý nám bol prisľúbený prostredníctvom pokory Pána nášho Boha, ktorý zostúpil až k našej pýche. A už som bol označený znakom jeho kríža, už som bol ochutený jeho soľou odo dňa, keď som vyšiel z lona mojej matky, ktorá v teba veľmi dúfala.“

Tieto Augustínove slová nám pripomínajú začiatok výchovného pôsobenia svätej Moniky. Ide o pôsobenie, ktorá zapustilo hlboké korene v Augustínovom srdci, pretože bolo potvrdené príkladom života naplneného vierou, oddanosťou, milosrdenstvom.

O svojej matke, ktorá zostala vdovou, Augustín píše: „Cudná a striedma, neúnavná pri almužne, oddaná a podriadená tvojim svätým. Nenechala uplynúť deň bez prinesenia obety na tvojom oltári. Dvakrát cez deň, ráno a večer, bez opomenutia navštevovala tvoj chrám, no nie aby viedla prázdne reči a klebetila ako iné stareny, ale aby počúvala tvoje slová a prednášala ti svoje modlitby.“   

Keď objavil nedostatočnosť manicheizmu, pýtal sa, na akú cestu by mal zamerať svoje kroky. Ukázala sa mu možnosť pripojiť sa k nejakej filozofickej škole. Ale filozofi neponúkali Kristovo meno. Zdieľať

Monikin život predtým, ako jej zomrel manžel, nemusel byť odlišný. Dodržiavala pôstnu prax, takže v Miláne si kládla za povinnosť opýtať sa Ambróza, či by sa mala postiť podľa zvyku v Tagaste alebo podľa zvyku milánskej cirkvi. Monika prejavovala striedmosť a mala veľkú záľubu vo zvyku, ktorý existoval v Tagaste a bol veľmi rozšírený v Afrike, prinášať pokrmy na hroby mučeníkov.

Bola vytrvalá v modlitbe a bez výhrad prijímala autoritu biskupa. Augustín žasol na tým, ako sa Monika v Miláne ochotne prispôsobila Ambrózovmu názoru vo veci pôstu a jeho zákazu sláviť hostiny na hroboch mučeníkov.

Jej syn nám zanechal vo Vyznaniach a Dialógoch z Cassiciaca obdivnú biografiu matky. Vyčíta jej iba dve veci. To, že mu oddialila krst, a to, že ho v období jeho prepuknutej puberty nedopravila do prístavu manželstva.

Augustín hľadá a nachádza vysvetlenie pre tieto fakty v obave pred „vlnami pokušení“, ktoré sa na neho hrozivo valili po detstve. Preto „moja matka, tá matka, radšej uprednostnila vystaviť riziku v búrlivom mori zem, z ktorej som bol potom vyformovaný (totiž starého človeka), než ihneď dokončenú postavu (totiž nového človeka)“.

Augustín už ako biskup nepovažuje toto vysvetlenie za uspokojivé. Môžeme dodať, že Monikine obavy zaiste ešte zosilňovala prítomnosť a príklad Patrícia, ktorý ešte bol pohanom. Koniec koncov, v africkej cirkvi bolo bežným zvykom odsúvať krst do dospelosti.

Augustín verí, že vysvetlenie druhého faktu spočíva v matkinej túžbe a v plnom súlade s otcom, aby dokončil štúdiá. Monika bola presvedčená (a tento detail nám zjavuje výnimočný aspekt jej osobnosti), že solídna kultúrna formácia by nielenže neuškodila, ale poslúžila by privedeniu jej syna bližšie k Bohu. Z tohto dôvodu nechcela, aby predčasné manželstvo zmarilo ďalšie štúdium.

Cirkev v Tagaste

V kresťanskej formácii Augustína sa k Monikinmu pôsobeniu pripája pôsobenie tagastskej cirkvi, živého a horlivého cirkevného spoločenstva, ktoré bolo zjednotené okolo svojho biskupa. Augustínovým návratom z Itálie sa tu rozšíril mníšsky život.

V roku 394 pozdravil Pavlín z Noly priateľov, ktorí sa v Tagaste zasväcovali modlitbe, asketizmu a štúdiu. V roku 410 sa v Tagaste usadila Melánia Mladšia, ktorá tu zostala sedem rokov pod Alípiovým duchovným vedením a založila tu dva kláštory: jeden pre mníšky a druhý pre mníchov, pričom rehoľníčok bolo až 130 a rehoľníkov až 80.

V priebehu niekoľkých rokov tento mužský kláštor dal africkému episkopátu, na veľký úžitok miestnych cirkví a univerzálnej cirkvi, štyroch svojich synov: Alípia vlastnému mestu Tagaste, Augustína mestu Hippo, Evodia mestu Uzalis, Severa mestu Milevi. Boli to štyria priatelia, všetci vyšli z Augustínovej prvej komunity. V priebehu niekoľkých desaťročí sa títo štyria svätci, neskôr oficiálne uctievaní Katolíckou cirkvou, modlili spolu s veriacimi v bazilike v Tagaste: Monika, Augustín, Alípius, Melánia Mladšia.

Svätý Augustín: človek, pastier, mystik Riman kultúrou a rečou

Agostino Trapè

Keď sa v Tagaste 13. novembra 354 narodil Augustín, mesto existovalo už 300 rokov a jeho sláva spela k zániku.

Spred Augustínovho návratu do rodného mesta sú historické správy, ako som už povedal, veľmi skromné. Jedna z nich je predsa len vzácna. Tagastská cirkev, ktorá v určitom okamihu prešla úplne na donatizmus, sa neskôr v dôsledku cisárskych zákonov vrátila do katolíckej jednoty. Odvtedy bolo Tagaste baštou katolicizmu. Donatistickú schizmu totiž nenávidelo tak silno, „že vzbudzovalo dojem, akoby k nej nikdy nepatrilo“.

V roku 411 bola táto katolícka jednota už „starobylá“ a biskup Alípius na konferencii v Kartágu v tom istom roku ju mohol uviesť ako príklad a prianie. V Tagaste už neboli (čo bol ojedinelý prípad) donatisti. Katolícky biskup nemal rivalov a stádo veriacich sa radovalo z pokoja jednoty a z katolíckeho spoločenstva.

Mauríni (benediktínski mnísi) tento návrat spoločenstva cirkvi v Tagaste do katolíckej cirkvi datujú do obdobia okolo roku 349, pri príležitosti Konštancovho ediktu a v období Makáriovho komisariátu. To znamená, že sa to udialo len niekoľko rokov pred narodením Augustína, veľkého apoštola jednoty. Takže Augustína ako dieťa prijali (ako katechumena) do cirkevného spoločenstva zjednoteného vo viere a v láske, v ktorom neboli rozpory a ktoré nepoznalo konflikty.

Táto skutočnosť blahodarne vplývala na Augustínovo zmýšľanie, pričom potvrdzovala a prehlbovala matkino pôsobenie. On, ktorý uvoľnil slučky jazyka v modlitbe, sa modlil spolu s cirkvou, ktorá sa modlila, a veril spolu s cirkvou, ktorá verila. Nepoznal to smutné rozdelenie kresťanov, na ktorého liečenie neskôr vynaloží tak veľa času a toľko energie. Kresťanská viera sa v ňom zakorenila natoľko hlboko, že určovala smer a vývoj celého jeho života.         

Plody kresťanskej výchovy

Augustín nielenže stále veril v Boha, v Prozreteľnosť, vo večný život, v posledný súd, ale vždy mal v srdci Ježišovo meno, ktoré nasával, ako sám píše, „už s materským mliekom“.

Na trýznivej ceste jeho života, ktorá sa tiahne od devätnásteho do tridsiateho tretieho roku jeho veku, možno rozlíšiť štyri podstatné okamihy: čítanie Hortenzia, pripojenie sa k manicheizmu, sklamanie z manicheizmu, objavenie novoplatonikov. No v každom z týchto momentov je jasná prítomnosť Kristovho mena, no nie, aby o ňom diskutoval alebo ho odmietol, ale aby na jeho základe prijal alebo odmietol iné riešenia.

Čítanie Hortenzia zmení radikálne jeho vnútorný postoj; napriek tomu Cicero si ho nezíska úplne: „Na stránkach tej knihy nebolo Ježišovo meno.“ A vysvetľuje: „Nijaké dielo, v ktorom chýbalo toto meno, hoc aj bolo učené, vycibrené a pravdivé, nezískalo si ma úplne.“

Pripojil sa k manicheizmu; ale hlavným dôvodom bolo to, že manichejci sa vyhlasovali za Kristových nasledovníkov, dokonca tvrdili, že na rozdiel od katolíkov žijú duchovné a čisté kresťanstvo. „Tak som skončil medzi pyšnými a blúznivými, zmyselnými a urečnenými ľuďmi. V ich ústach sa skrývali diablove slučky a balený lep zmiešaný zo slabík tvojho mena so slabikami mena Pána Ježiša Krista a Parakléta, Ducha Svätého nášho Utešiteľa. Tieto mená mali vždy na svojich perách.“

Tento dôvod, ako uvidíme, nebol jediný, ale bol rozhodujúci. Bez neho by ostatné nemali účinnosť.

Zatiaľ čo Kristovo meno bolo „lepom“ na pripojenie sa k manicheizmu, zároveň bolo „brzdou“ pre pripojenie sa k filozofom. Keď objavil nedostatočnosť manicheizmu, pýtal sa, na akú cestu by mal zamerať svoje kroky. Ukázala sa mu možnosť pripojiť sa k nejakej filozofickej škole. Už prečítal mnohé knihy filozofov a dobre si ich zapamätal. Ale filozofi neponúkali Kristovo meno. „Usúdil som, že nemusím zostať v sekte, ktorú som už kládol na nižšiu úroveň než mnohých filozofov, aj keď som sa zdráhal zveriť úplne do ich starostlivosti slabosť mojej duše, pretože ignorovali Kristovo meno.“

Vtedy sa začala namáhavá cesta návratu, počas ktorej došlo k objaveniu novoplatónskej náuky. Nadšenie z tohto objavu bolo neuveriteľné. No ešte raz muselo nadšenie prepustiť miesto sklamaniu. A ešte raz nezostávalo nič iné ako uchýliť sa ku Kristovi, aby prekonal sklamanie. „Vrhol som sa teda s maximálnou dychtivosťou na ctihodné písmo tvojho Ducha a predovšetkým na apoštola Pavla.“

Slová Vyznaní sa zhodujú so slovami Dialógov: „Takto medzi rozpakmi, nadšením a neistotami som začal čítať apoštola Pavla. (...) Prečítal som ho celého veľmi pozorne a s veľkým záujmom.“

Krátko pred citovanými slovami Augustín spomína na svoje obrátenie. Píše: „Obrátil som sa na náboženstvo, ktoré mi vštepili v detstve a preniklo ma až do špiku.“ Týmito slovami len pripomína trvalé účinky prijatej výchovy. A keď sebe samému načrtáva program hľadania múdrosti, tvrdí, že sa nikdy nechce vzdialiť od Kristovej autority: „Stanovil som si, že sa absolútne nikdy nevzdialim od Kristovej autority, pretože nenachádzam silnejšiu autoritu.“ Opakuje si teda predsavzatie, ktoré bolo svetlom jeho života a bude ním až do smrti.

Hlboká Augustínova kríza, ktorou prechádzal, keď mal 19 rokov, a ktorú práve ju opisujeme, bola krízou ekleziologickou (týkajúcou sa príslušnosti k cirkvi), a nie kristologickou (týkajúcou sa viery v Krista). Augustín sa vedome vzdialil od katolíckej cirkvi, no nikdy nezamýšľal vzdialiť sa, ani len na chvíľu, od Krista.

Ešte predtým ako budeme hovoriť o tejto hlbokej kríze, je potrebné čitateľa poinformovať o niektorých argumentoch, ktoré by si zaiste želal poznať. Týkajú sa fyzickej zdatnosti, ktorú dostal Augustín od prírody, ďalej povahy, ktorú mal, a predovšetkým jeho skúsenosti s hriechom.   

Z publikácie Agostino Trapè: Agostino, l’uomo, il pastore, il mistico (Città Nuova, 2006) preložil o. Juraj Pigula, OSA.