Keď 13. marca 2013 krátko po 19. hodine vystúpil na balkón Baziliky sv. Petra kardinál Jean-Louis Tauran a oznámil, že novou hlavou Katolíckej cirkvi sa stal Jorge Mario Bergoglio, odpoveďou zhromaždeného davu nebol len potlesk, ale aj prekvapivá otázka: „Chi è? Kto je to?“

Argentínsky kardinál s talianskym priezviskom bol pre drvivú väčšinu prítomných veľkou neznámou.

No rovnako ako Karol Wojtyła v roku 1978 si nový pápež podmanil Svätopeterské námestie hneď svojimi prvými slovami a gestami.

V nasledujúcich týždňoch nadšenie neutíchalo, médiá písali o „Františkovom efekte“ a zdalo sa, že cirkvi poznačenej sexuálnymi škandálmi, finančnými kauzami a odlivom veriacich na severnej pologuli opäť raz svitá na lepšie časy. 

No uplynulo desať rokov a všetko sa javí ináč. Nadšenie opadlo, prehĺbili sa vnútorné rozpory, mnohí veriaci nevedia prísť svojmu pápežovi na meno a svet akoby čakal, kedy po zosnulom Benediktovi XVI. pribudne ďalší emeritný pápež.

Mnohí vnímajú, že čosi sa zlomilo, aj keď odpovede na otázky, kedy sa to stalo, prečo a aké to má následky, sa nehľadajú ľahko.

Začiatok so silným mandátom

Pápež František začínal svoj pontifikát so silným mandátom. Hoci sa počítalo s dlhým konkláve, „vymaľované“ bolo už na druhý deň. Kým favorit Ratzinger bol v roku 2005 zvolený vo štvrtom kole, nefavorizovaný Bergoglio o osem rokov neskôr uspel v piatom. Na zvolenie potreboval dve tretiny zo 115 hlasov, teda 77, napokon ich však získal až 90.

Viacerí kardináli priznali, že na nich silno zapôsobil Bergogliov krátky príhovor počas stretnutí pred konkláve (tzv. všeobecné kongregácie), v ktorom hovoril o cirkvi, ktorá bude s evanjelizačným zápalom vychádzať na existenciálne periférie.

Tento zámer podčiarkol aj výberom svojho mena a výzvou na budovanie cirkvi chudobnej a pre chudobných.

František sa do vykonávania pápežského úradu pustil s veľkou energiou. No kým verejnosť si viac všímala jeho vonkajšie gestá (vyplatenie hotelovej izby, v ktorej býval pred konkláve, nenasťahovanie sa do Apoštolského paláca, skromnejšie odievanie, používanie áut nižšej triedy, želanie „dobrého dňa“ a „dobrej chuti“, bozkávanie nôh ľudí na okraji a pod.), podstatnejšími boli jeho kroky smerom dovnútra cirkvi.

To, že pápež čelí vnútornej opozícii, nie je ničím výnimočným. Na čo sme však neboli zvyknutí, je hlučnosť a neraz až hrubosť hraničiaca s nenávisťou. Zdieľať

Plniac reformné zadanie, v krátkom čase zriadil niekoľko komisií, ktoré zastrešovali finančnú a administratívnu očistu Rímskej kúrie, ustanovil Pápežskú komisiu na ochranu maloletých či Radu kardinálov, s ktorou začal konzultovať dôležité rozhodnutia.

Prvým hmatateľným výsledkom „upratovania“ bolo vytvorenie centrálneho Ekonomického sekretariátu so širokými kompetenciami, ktorého vedenie zveril svojmu názorovému kritikovi Georgeovi Pellovi. Aj v tom sa ukázala veľkorysosť a zároveň prezieravosť nového pápeža.

So všeobecným uznaním boli prijaté aj prvé dva významné dokumenty: encyklika Lumen fidei o svetle viery, ktorú síce napísal ešte Benedikt XVI., ale František sa rozhodol mierne ju dopracovať a vydať (aj keď nemusel), a apoštolská exhortácia Evangelii gaudium o ohlasovaní evanjelia v súčasnom svete, ktorá bola programovým vyhlásením nového pontifika.

Prvé známky nespokojnosti

Po prvom mimoriadne úspešnom roku sa však začali prejavovať prvé známky nespokojnosti. Môže za to najmä zvolanie biskupskej „dvojsynody“ (najprv mimoriadnej v roku 2014 a rok nato riadnej) na tému Pastoračné výzvy rodiny v kontexte evanjelizácie.

V rámci širokej témy sa pozornosť takmer výhradne uprela na návrh kardinála Waltera Kaspera, aby rozvedení a znovu zosobášení katolíci mohli za istých okolností pristupovať k svätému prijímaniu.

Na oboch synodách sa o téme viedla búrlivá diskusia, pričom záverečnú bodku (alebo presnejšie povedané dvojbodku) dal pápež František posynodálnou apoštolskou exhortáciou Amoris laetitia o láske v rodine s povestnou poznámkou č. 351 pod čiarou, ktorá de facto odobrila Kasperov návrh.

Na otázky štvorice kardinálov (Brandmüller, Burke, Caffarra, Meisner), ako si to celé majú vysvetľovať, František nikdy oficiálne neodpovedal.

A tak kým časť veriacich pápežove kroky vnímala a vníma len ako nový pastoračný prístup v mantineloch doterajšieho cirkevného učenia (pozri aktuálne rozhodnutie plzenského biskupa Holuba), podľa iných sa hlava cirkvi, ktorá má byť garantom pravej náuky, pustila na scestie. A ešte pri tom ignoruje tých, ktorí ho na to upozorňujú.

Podobné polemiky sa objavili aj neskôr počas biskupskej synody o Amazónii, kde bola vznesená otázka kňazského svätenia overených ženatých mužov (tzv. viri probati), pri pápežových vyjadreniach o nemanželskom spolužití (vrátane osôb rovnakého pohlavia) či pri rozhodnutí, aby ženy mohli slúžiť pri oltári ako lektorky a akolytky.

A s ironickými poznámkami o „slniečkarstve“ boli prijaté aj ďalšie dve encykliky: Laudato sì o starostlivosti o náš spoločný domov a Fratelli tutti o bratstve a sociálnom priateľstve.

Kritika zvonku aj zvnútra

Neprekvapuje, že hlavná vlna kritiky na adresu súčasného pápeža prichádza z tradicionalistického prostredia, ktoré počas pontifikátu Benedikta XVI. dostalo nový vietor do plachiet.

Aj keď úmyslom zosnulého pápeža určite nebolo posilňovať antikoncilové a antimodernistické nálady v cirkvi, milovníci zašlých čias, keď cirkev trónila ako nedobytný hrad na skale, si viaceré jeho rozhodnutia interpretovali práve takto.

No prišiel rok 2013 a po netradičnom a mnohými vnútorne neprijatom odchode Benedikta z pápežského stolca ich ešte viac zaskočila voľba jeho nástupcu, ktorý pred čierno-bielym vnímaním reality uprednostňuje duchovné rozlišovanie v celej jeho pestrosti.

To, že pápež čelí vnútornej opozícii, pritom nie je ničím výnimočným. Keďže cirkev nie je monolit, ide o prirodzenú súčasť výkonu pontifikátu. To, na čo sme však neboli zvyknutí, je hlučnosť a neraz až hrubosť hraničiaca s nenávisťou.

Celosvetové udalosti, akými boli a sú pandémia či vojna na Ukrajine, ktoré prehĺbili polarizáciu v celej spoločnosti, to iba znásobili.

Na druhej strane, počas uplynulých desiatich rokov vytriezveli aj tí, ktorí si do Františka projektovali svoje túžby po liberálnom až progresívnom pápežovi: potrat opakovane označil za vraždu, manželstvo za zväzok muža a ženy, rodovú ideológiu za nebezpečnú a nemeckú synodálnu cestu s požiadavkami požehnávania homozväzkov a svätenia žien za scestnú.      

Nespokojní sú tak jedni aj druhí.

Koordinovaný chaos

Pápež František jednoducho roztancoval cirkev v rytme tanga, z ktorého sa točí hlava už asi každému.

Rozbehol množstvo reforiem, no postupne akoby mu dochádzal dych. Očista vatikánskych financií aj Rímskej kúrie je síce na papieri dokončená, no v praxi sa ukazuje množstvo nedostatkov, ktoré treba krok po kroku nanovo odstraňovať.

Môže za to aj fakt, ktorý pôvodne hovoril vo Františkov prospech. Veľký reformátor – ako ho nazval vatikanista Austen Ivereigh – síce zasadol na pápežský stolec nezaťažený poprepletanými kuriálnymi vzťahmi, no neznalosť vnútorných pravidiel a z toho plynúca odkázanosť na názory nie vždy najšťastnejšie vybraných spolupracovníkov napokon skomplikovala a pribrzdila proces zmien.

Podobne to platí aj o nových pastoračných akcentoch nasmerovaných na duchovné periférie, kde uviazli rozvedení či LGBT osoby, ale rovnako aj o aktuálnej Františkovej „srdcovke“ – celosvetovom synodálnom procese.

Dianie v cirkvi niektorým pripomína vnútropolitickú situáciu na Slovensku, kde sa čaká na jediné – kedy sa to už celé skončí a budú nové voľby. Zdieľať

Nahlas otvoriť dôležitú tému, pri ktorej cirkev doteraz prestupovala na špičkách, vzbudiť veľké očakávania na jednej a obavy na druhej strane a potom tomu nechať voľný priebeh a vrhnúť sa na niečo ďalšie, to zjavne nie je najlepšia metóda práce. Práve pre takéto situácie sa používa oxymoron koordinovaný chaos.  

K nemu prispieva aj Františkova opakovaná nejednoznačnosť vo vyjadreniach, ktoré si potom každý vysvetľuje po svojom, či zvláštne personálne rozhodnutia, keď na jednej strane kritizuje nemeckú synodálnu cestu, no na druhej strane dáva stále väčší priestor tým, ktorí sa v nej vidia (Hollerich, McElroy a pod.).  

Aj preto až tak neprekvapuje, že dianie v cirkvi niektorým pripomína vnútropolitickú situáciu na Slovensku, kde sa čaká na jediné – kedy sa to už celé skončí a budú nové voľby.

No takýto pohľad by bol prikrátky. Katolíci by nemali zabúdať na to, že pápež – nie náhodou nazývaný Svätý Otec – tu nie je z vôle ľudu, ale z vôle Boha. A že aj vyvolením kardinála Bergoglia chcel niečo svojej cirkvi odkázať.

Možno aj to, že nie všetko máme vo svojich rukách a že otázky a pochybnosti sú v živote viery dôležitejšie ako istoty a odpovede.

Alebo aj to, že ľud má dôverovať svojmu pastierovi, aj keď nerozumie, kam ho vedie. Pretože napriek reptaniu na púšti mieri do zasľúbenej zeme.