Na lenivosť sa často pozeráme len ako na ničnerobenie a prehliadame jej rôzne podoby, za ktorými sa skrýva. V ďalšom rozhovore zo seriálu o čnostiach a nerestiach však kňaz Ján Buc upozorňuje na jej rôzne tváre.

„Vorkoholici nevedia oddychovať. Idú ako rozbehnutý vlak a myslia si, že je to tak v poriadku. Za tým však môže byť v skutočnosti skryté, že sa nechcú konfrontovať sami so sebou, že sú leniví upratať si vo svojom vnútri.“

Je potrebné vstúpiť hlbšie do seba a pýtať sa, aké sú motivácie nášho konania, prípadne nekonania. Je to často bolestivý proces, do ktorého sa nám nechce. A tak prokrastinujeme aj v duchovnom živote.

„Zajtra sa začnem modliť, už od zajtra začnem čítať Sväté Písmo, zajtra pôjdem na spoveď. Potom to odložím na ďalšie ,zajtra‘ a napokon sú to mesiace a roky, čo sa k spovedi neodhodlám.“

Niekedy máme tendenciu lenivosť zľahčovať a nachádzať si ospravedlnenia, prečo to a to neurobiť.

„Leňoch vidí prekážky a hľadá dôvody, prečo to nevie, prečo to neurobí. Kto nie je lenivý, hľadá cestu,“ hovorí katolícky kňaz.

Nie nadarmo je lenivosť jedným z hlavných hriechov. To znamená, že má omnoho širší dosah na náš život i vzťahy s inými, ako si možno na prvý pohľad myslíme.     

„Ľudia niekedy prežívajú ataky v duchovnom svete, keď stratia ostražitosť. V stave lenivosti a nudy môže diabol človeka veľmi ľahko ovplyvniť, aby urobil niečo zlé.“

V rozhovore ďalej Ján Buc vysvetľuje, ako strach z prevzatia zodpovednosti za svoj život súvisí s lenivosťou, aké obrazy lenivosti nám ponúka Sväté Písmo aj čo je liekom na túto neresť.

Lenivosť nie je ťažké zadefinovať. Ale tým, že je jedným z hlavných hriechov, asi to nebude s ňou až také jednoduché. Ako sa máme pozerať na túto neresť?

Lenivosť je opak činorodosti, čiže je to nečinnosť, a to v rôznych oblastiach, v pracovnej, v osobnom rozvoji či v duchovnej oblasti. Niečo by som mal robiť, ale to nerobím.

Niektorí lenivosť ani nevnímajú ako hriech alebo je pre nich len akýsi doplnkový hriech v spovedi. Len tak mimochodom povedia, že boli leniví. A mne už vtedy bliká kontrolka a pýtam sa, že v čom konkrétne sa prejavovala tá lenivosť. Vtedy sa zvyčajne v tom celom stratia a hľadajú, čo by povedali.

Mám pocit, že sme uzavreli s lenivosťou prímerie a začali sme tolerovať, že byť lenivým nie je až také hrozné.

A je to až také hrozné, keď občas len tak „vegetíme“?   

Vieme, že lenivosť je jeden z hlavných hriechov, má dosah na náš život a na ľudí okolo nás. Keby ľudia neboli leniví, tento svet by bol iný. Preto musíme úprimne skúmať, ako sa u nás prejavuje, a objaviť a pochopiť ten svoj podiel lenivosti alebo zlyhania, že neprevezmem zodpovednosť, ktorú mám prevziať, lebo som lenivý.

Foto: Postoj/Andrej Lojan 

V dnešnej hektickej dobe sa však odporúča, aby sme sa naučili vypnúť, nič nerobiť. Nie je to trochu v rozpore?

Je potrebné, aby sme každý u seba vedeli pomenovať tú hranicu, kedy ide o únavu, čo je normálne, a kedy ide o lenivosť. Keď sme unavení, máme oddychovať. Aj v Biblii máme rôzne opisy, že po siedmich rokoch býval sabatický rok. Pán Boh nám ukazuje, že šesť dní máme pracovať, siedmy oddychovať. A prečo? Práve preto, že človek si musí vedieť odpočinúť.

Na druhej strane, keď niekto oddychuje príliš veľa, nemusí byť za tým vyčerpanosť, ale lenivosť. Nemali by sme sa báť vstúpiť hlbšie do seba a skúmať, ako to máme nastavené a aké sú naše skutočné motivácie.

Vorkoholici nevedia oddychovať. Idú ako rozbehnutý vlak. A myslia si, že je to tak v poriadku. Za tým však môže byť skryté, že nechcú byť sami so sebou, nechcú prísť do konfrontácie a hľadať motiváciu, prečo toľko robia, hoci by možno ani nemuseli. Aj toto môže byť jedna z tvárí lenivosti.

Lenivosť na sebareflexiu? 

Áno, sme leniví byť sami so sebou, byť v tichu. Vstúpiť do seba nie je niekedy jednoduché. Je to bolestivé, bojíme sa upratať sami v sebe. Ako sme leniví upratať v skrini alebo na stole, môžeme byť leniví upratať neporiadok vo svojom vnútri. Lenivosť sa teda môže skrývať aj za hyperaktivitou.

A tiež je potrebné zohľadňovať v pohľade na seba originalitu každého človeka. Spôsob, akým niekto funguje, mne nemusí vôbec vyhovovať.

Ako to súvisí s lenivosťou?  

Tak ako v nejakom konaní nerozpoznávame lenivosť, môže sa stať, že zas v určitom konaní lenivosť vidíme, hoci tam nie je. Preto hovorím, že jedinečnosť človeka je veľmi dôležitá.

My máme na seba často skreslený pohľad. Niekedy si vieme svoje prehrešky veľmi dobre ospravedlňovať, inokedy sme zas na seba príliš kritickí. Je dobré pustiť do toho tretiu osobu, spovedníka či duchovného sprievodcu, s ktorým sa môžeme o tom viac porozprávať.

Keď je niekto nočný typ, je pochopiteľné, že ráno potrebuje dlhšie spať. Keď je niekto introvert a prednáša pred ľuďmi, je pochopiteľné, že potom potrebuje „vypnúť“. Je toto lenivosť?

Celý rozhovor si môžete vypočuť v tomto podcaste: