Jediná cesta k čistému srdcu Hriech a nezamýšľané dôsledky antikoncepčnej tabletky

Nedávno som komusi v rámci jedného rozhovoru povedal, že uvedenie antikoncepčnej tabletky do vzťahov medzi mladými mužmi a ženami zvýšilo sexuálne riziko do povážlivej výšky. Zmietli sa všetky zdravé a praktické medzikroky medzi priateľským pozdravom a nocou v posteli. Ani jedno pohlavie už nevie, čo má od druhého čakať. A ako hovorím už dlhé roky, následkom toho je osamelosť u každého, kto túto hru nehrá, a všemožný morálny a osobný rozvrat u tých, ktorí ju hrajú. A nakoniec možno ešte hlbšia osamelosť vrátane úplného odcudzenia sa opačnému pohlaviu.

Ako je možné, že sme to nečakali? Ako mohli katolíci, a najmä teológovia a filozofi, nechápať to, čo chápali pohania ako Platón, Aristoteles, stoik Zenón, Cicero a Marcus Aurelius, že keď oblečieme neresť do elegantných šiat, jej účinky sa nezmenia o nič viac, ako keď misu jedu posypeme cukrom?

Môj spoludiskutér bol prekvapený a povedal, že keby bola antikoncepčná tabletka k dispozícii štyridsať rokov predtým, vtedajší ľudia by robili to isté ako ľudia neskôr. Chcel tým naznačiť, že generácia môjho starého otca bola rovnako slabá, sebecká a prehnitá, ako bola generácia, ktorá prijala antikoncepčnú tabletku.

Odpovedal som, že ľudí nemôžeme posudzovať podľa toho, čo by podľa nás robili, ale iba podľa toho, čo urobili. Pripustil teda, že v dávnych časoch boli ľudia lepší v dvorení, ale povedal, že aj fajčili cigarety vo výťahu v prítomnosti detí. Na to som mohol odpovedať: „Prijímam tvoje fajčenie cigariet v starých časoch a zvyšujem na naše obscénnosti na verejnosti, vulgárnu zábavu a všadeprítomnú pornografiu, všetko za prítomnosti detí, a v prípade prvých dvoch deti k účasti na nich aj povzbudzujeme.“

Musíme rozlišovať. Ľudská prirodzenosť sa nemení. Nemci, ktorí sa stali nacistami, by možno boli oporami spoločnosti, keby sa narodili na inom mieste a v inom čase; alebo by sa nacistom mohol stať ktokoľvek z nás, najmä tí medzi nami, ktorí majú radi idealistické hnutia a hľadanie obetného baránka, čo je u ľudstva dosť bežné.

Na istejšej pôde sa však azda nachádzame vtedy, keď povieme, že tento myšlienkový experiment nedáva veľký zmysel. Možno je to podobné, ako zamýšľať sa nad tým, aký by bol niekto, keby sa narodil ako príslušník opačného pohlavia. Znamenalo by to, že by mal úplne iné telo: nejestvuje však žiadne „ja“ voľne sa vznášajúce mimo tela.

Viem si predstaviť alebo tipnúť, čo by možno urobil už jestvujúci človek, ktorým som ja, keby som si na Princetone nezvolil istý kurz, ktorý mi zmenil život, alebo by som nespoznal svoju manželku Debru, ale aj v tomto prípade mám pocit, že sa pohybujem na tenkom ľade. Keď tipujeme, čo by sme za určitých okolností urobili my sami, možno svoj tip zakladáme na tom, čo sme už za podobných okolností naozaj urobili.

Napríklad ľudia, ktorí sa práve teraz vyžívajú v ohováraní iných alebo v stavaní ich slov a skutkov do najhoršieho svetla, by vtedy boli vynikajúci informátori; alebo, aby sme sa pozreli na vec z lepšej strany, ľudia, ktorí si práve teraz myslia, že sex je tu pre oddaný a exkluzívny vzťah nasmerovaný k permanencii (akokoľvek sú možno pomýlení v tom, čo robia), by vtedy zostali pred manželstvom čistí alebo zdržanliví.

I tak však robíme to, čo robíme, a naše skutky utvárajú to, kým sme. John C. Calhoun sa správal k svojim otrokom láskavo, ale i tak bol majiteľom otrokov, čo znamenalo viac, než že mu to iba zanechalo škvrnu na duši. Tento hriech sa mu zažral do duše a pretvoril ju na svoj obraz, a to až do takej intímnej hĺbky, že keď bol Calhoun starec, necítil už žiadnu hanbu za to, že vlastnil otrokov, ale vnímal to ako skutočné dobro.

Nevynášam rozsudok, pokiaľ ide o jeho večný stav. Sudcom je Boh. Môžeme však povedať to, čo vidíme. Hriech deformuje, a keď človek hreší s pocitom, že má čisté svedomie (čo bol, zdá sa, aj Calhounov prípad), deformuje ešte viac. Preto bola prostitútka, ktorá plakala pred Ježišom, zdravšia ako Šimon Malomocný, ktorý vo svojej pýche hrešil, ale svedomie mal čisté ako ľalia.

Hriech je pre dušu tým, čím je pre telo choroba, ale so zásadným rozdielom, ktorý spôsobuje, že hriech je zákernejší. Telo dokáže chorobu poraziť vlastnými silami. Duša hriech takto poraziť nedokáže. Znovu, je to preto, že hriech je viac než iba votrelec. „Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti?“ volá svätý Pavol a opisuje tak biedu človeka, ktorý vie, čo je dobré, a dokonca sa aj chce dobre rozhodovať, ale namiesto toho sa rozhoduje zle.

Ešte horšia je bieda človeka, ktorý už dobro nerozoznáva. Malo by byť jasné, že duši už nedokáže pomôcť žiadne úsilie, lebo troska hriechu sa úplne premiešala s rudou. Niet miesta, z ktorého môže ruda trosku vypudiť; rozumejme v duši, v ktorej sú premiešané. Pomôcť môže iba pôsobenie milosti s Božím slovom, ktoré preniká medzi špik a kĺby.

Z toho vyplýva aj naliehavá potreba hlásať pravdu. Nebolo nám povedané, že Boh bude súdiť naše fiktívne ja za iných, imaginárnych okolností. Nebolo nám povedané, že musí zachrániť rovnaké percento strážcov v nacistických táboroch ako amišských tesárov. Všetci sme hriešnici a chýba nám Božia sláva.

Musíme sa obrátiť k Bohu a povedať: „Stvor vo mne srdce čisté,“ čo je smelá prosba, lebo opätovné stvorenie jednej duše je väčší zázrak, ako bolo stvorenie sveta. Nesmieme hovoriť: „Súď to, čím by som mohol byť,“ ale: „Odpusť mi, kým som, a obnov ma.“

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Anthony Esolen je vysokoškolský učiteľ, prekladateľ a spisovateľ. Medzi jeho knihy patria Out of the Ashes: Rebuilding American Culture (Povstať z popola: ako znovu vybudovať americkú kultúru), Nostalgia: Going Home in a Homeless World (Nostalgia: Návrat domov vo svete bez domova) a najnovšie The Hundredfold: Songs for the Lord (Stonásobne. Piesne pre Pána). Vyučuje a píše na Magdalen College of Liberal Arts v mestečku Warner v štáte New Hampshire. Určite navštívte jeho stránku Word and Song.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.