Cesta do krajiny viery Spoveď – otvorenosť bez obáv

Jeden môj priateľ raz kázal na príbeh O márnotratnom synovi v jednom nápravno-výchovnom zariadení pre mládež. Pýtal sa svojich poslucháčov: „Predstavte si: prepadli ste desať automatov, ale len jedno vlámanie vám môžu dokázať. Priznali by ste sa pred súdom aj k tým ďalším deviatim vlámaniam?“

Všetci sa škerili a krútili hlavami: „Taký hlúpy by som predsa nebol,“ povedali, „veď trest by bol oveľa vyšší.“ „Presne,“ povedal môj priateľ, „ja by som to tiež neurobil. Ale teraz si predstavte: začína sa prvý deň súdneho pojednávania. Ešte žiadny svedok nepredstúpil. Sudca sa na začiatku pojednávania postaví a na prekvapenie všetkých povie: V mene ľudu! Obžalovaný, ste oslobodený! Týmto otváram pojednávanie.“

Vtom sa postavil jeden mladý trestanec a nahlas zvolal na celú miestnosť: „Potom by som konečne mohol všetko povedať!“

Cesta do radosti

V podstate je to naše súkromné prianie: konečne smieť všetko povedať, smieť zrazu všetko vysloviť. Ale neodvážime sa. Kde môžeme byť úprimní bez toho, aby sme museli mať strach, že nás niekto „potopí“? Pri Bohu môžeme. Dobrota, s ktorou nám kráča oproti, nás oslobodzuje práve k tomu, aby sme konečne mohli byť bez strachu úprimní.

Byť úprimný, vážne bez strachu – na to má teologický slovník jeden pojem: spoveď. Možno ste teraz v šoku. Veď slovo spoveď neznie vôbec dobre. Aké asociácie sa vám pri tomto slove vybavia?

Väčšina ľudí vníma spoveď ako antikatolícky povinný akt pochádzajúci zo stredoveku, ktorý sa skutočne nedá porovnať s novodobým životným pocitom alebo so známou „protestantskou slobodou“.

Aká škoda, že tak mnoho ľudí vníma neaktuálnu, temnú a nepriateľskú stránku spovede! Spoveď je však predsa niečo úplne iné. Spoveď je Božím pozvaním pre nás, aby sme okúsili jeho dobrotu. Nie je o kľačaní pred cirkevným autoritárskym diktátom ani o skľúčenosti. Je to cesta do radosti.

Spoveď je to miesto, kde život dostáva krídla radosti. V spovedi vstupuje človek do miestnosti, kde nieto strachu. Spovedať vôbec neznamená: zaliečavou zbožnosťou usilovať sa o Božiu dobrotu – v neistote, či ju vôbec dostanem.

Spovedať sa znamená oveľa viac – znamená to, že Boh ma zavinie do svojho plášťa (tak ako otec vzal do náručia svojho márnotratného syna). A práve to ma oslobodí, aby som konečne mohol byť úprimný – bez strachu, že pri tom ťahám za kratší koniec.

Plášť Božej dobroty

Kresťania sa nemusia spovedať preto, aby im Boh bol milostivý. Kresťania sa smú spovedať, pretože Boh im je milostivý. Najprv Boh kráča oproti mne s otvorenou náručou. S rukami, ktoré premostia priepasti môjho života – a až potom mu ich môžem začať ukazovať. Len do priepasti, ktorá je už premostená, je možné pozerať bez toho, aby mal človek závraty.

Spovedať sa znamená vyrozprávať sa pred Bohom. Povedať mu o svojej nedôvere a následkoch, ktoré to malo v mojom živote. Keď parlament vysloví nedôveru premiérovi, je to jeho koniec. Keď sa však my Bohu zdôveríme so svojou nedôverou, začína sa náš príbeh úplne nanovo.

A možno práve vtedy sa skutočne začne. Božie odpustenie nie je žiadny abstraktný kresťanský „princíp“, ale je to vždy len konkrétna, živá skúsenosť s priznaním si viny a s odpustením.

Kresťania sa nemusia spovedať preto, aby im Boh bol milostivý. Kresťania sa smú spovedať, pretože Boh im je milostivý.Zdieľať

Mali ste aj vy niekedy túto skúsenosť „naživo“? Alebo doteraz žijete zo zvetranej konzervy takzvaného „kresťanského západu“, kde je „Božou prácou“ odpúšťať, a to tým, ktorí ho o to vôbec neprosili? Zažili ste už „spoveď“ v akejkoľvek forme?

Z vlastnej skúsenosti viem, aké oslobodzujúce je, keď je človek napr. v prítomnosti iného kresťana úprimný k Bohu. Keď si nechá cez plecia prevesiť plášť Božej dobroty a počuje: „Tvoj hriech je ti odpustený. Všetko je opäť dobré!“

Smiem sa vás opýtať: Prečo si to z času na čas nedožičíte?

Psychológ C. G. Jung raz na otázku jedného teológa, prečo dnes človek so svojimi vnútornými nedostatkami ide skôr k psychoterapeutom ako k farárom, odpovedal: „Pretože oni vám nevyslovujú odpustenie.“ To je však cieľom spovede: oslobodenie spod obvinenia. Vykúpenie z moci minulosti. Zrušenie osudovej rovnice: „Som to, čo som urobil.“ Je to šanca na nový začiatok.

Boh nám veľmi túži dopriať, aby sme okúsili jeho uvoľňujúce slová. Potláčanie viny nie je žiadnou skutočnou alternatívou. Naša duša nevydrží dlhodobo hrať s nami túto zbabelú hru. „Ak hovoríme, že nemáme hriech, sami seba klameme a nie je v nás pravda. Ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od všetkej neprávosti“ (1Jn 1, 8). 

Úryvok z knihy Cesta do krajiny viery, ktorú preložil a vydal Východný dištrikt ECAV.