Minizamyslenie Nájsť svoje meno

Len nedávno chceli Ježiša po vyjdení z „Jairovej“ synagógy zniesť zo sveta (Mk 3, 6). Ktovie, čo si o tom myslel jej šéf. Ten mal zrejme v tom čase oči len pre svoju chorú dcérku.

Keď Ježiš rozprával, pristúpil k nemu istý popredný muž, poklonil sa mu a povedal: „Pred chvíľkou mi zomrela dcéra; ale poď, vlož na ňu ruku a ožije.“ (Mt 9, 18 – 26)

Jairova dcéra. V týchto dvoch slovách je možno kľúč k pochopeniu jej diagnózy. Nemá svoje meno. Vždy bola iba dcérou predstaveného synagógy. Vedome či nevedome bola jedným z ozubených koliesok jeho náboženskej kariéry. Akákoľvek rebélia tínedžerky by mohla jeho post ohroziť.

Jairus mal možno pocit, že ju potrebuje chrániť. Neustále mal oči na stopkách. Vo vzťahu k svojej dcére prevádzkoval to, čomu dnes hovoríme „helikoptérové rodičovstvo“, teda priveľmi ochranársky prístup, aby sa jeho dieťaťu, nedajbože, nič nestalo. Akýkoľvek pokus vykročiť svojou, inou cestou bol už v zárodku eliminovaný. A tak niet divu, že dievča ochorelo.

A teraz naozaj potrebuje zomrieť. Zomrieť takémuto neslobodnému vzťahu. Potrebuje nájsť svoje meno a vykročiť svojou cestou. Aby mohlo ožiť. Preto ju Ježiš ako rytier berie za ruku a otvára jej nové možnosti. A ako vždy, keď lieči, vylieči viac ako jedného. V tomto prípade aj Jaira. Ten pochopil, že, ako konštatuje Nico ter Linden, „udržať ju môže jedine vtedy, keď jej dokáže dať slobodu“. (Jozef Husovský)