Slovo kňaza Mária, Karmel a kríza

Spomienka na Pannu Máriu Karmelskú tento rok v liturgickom kalendári vypadla (nuž nejako takto sa to skončí, keď spomienka padne na nedeľu), ale na Máriu a Karmel si v tomto formáte, pri zamyslení nad nedeľným evanjeliom, pokojne spomenúť môžeme.

Zdá sa mi ľahko úsmevné a zároveň neúsmevne tragické, ako zidealizovane sa dá chápať správa evanjelistu Matúša o tom, čo sa dialo pred Kristovým narodením a ako to bolo s Máriou a Jozefom po zásnubách: „Skôr ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého.“

Dovolím si tvrdiť, že to, že Mária počala, sa veru ukázalo, ale to, že to bolo z Ducha Svätého, veľmi zjavné nebolo. Márii išlo o život, lebo byť tak trochu tehotná pred spoločným bývaním manželov sa mohlo v tej dobe a kultúre rovnať ukameňovaniu.

V Jozefovi sa muselo búriť ozaj hocičo. Ak sa rozhodol, že nechá Máriu odísť s tým, s kým čaká dieťa, tak bez horkosti, sĺz a znechutenia to nebolo. Neviem si predstaviť, ako by v ňom také rozhodnutie mohlo dozrieť bez ťažkého vnútorného boja plného emócií. To by mu Mária musela byť načisto ľahostajná, aby ním v takej situácii nezalomcovalo.

Matúš píše, že Jozef dostal v súvislosti s Máriiným tehotenstvom vysvetlenie od anjela. Človek sa však môže právom pýtať, ako a či slovám o počatí z Ducha Svätého Jozef rozumel. Veď v Skutkoch apoštolov sa dočítame, že apoštol Pavol v Efeze našiel učeníkov pokrstených Jánovým krstom a tí ani nepočuli, že je Duch Svätý.

Jozef z rozprávania otcov vedel, že Boh robí divy a že počali aj staré a neplodné páry, ale doteraz panna ešte nepočala a že by sa to malo stať práve teraz... Povedzme si na rovinu – stále chcelo veľkú dávku viery a dôvery z Jozefovej strany prijať vysvetlenie, ktoré v konečnom dôsledku vysvetľovalo tak málo.

„Možno nezvládnem odstrániť všetky skaly z pôdy alebo vyplieť všetko tŕnie naraz, ale životaschopné a mocné Božie slovo prinesie úrodu aj na kúsočku dobrej zeme.“Zdieľať

V 13. storočí prechádzala duchovná rodina pustovníkov na hore Karmel v Palestíne a karmelitánske spoločenstvo, ktoré sa rozšírilo aj do iných tichých miest a kláštorov vo Svätej zemi, istou formou krízy.

Po neúspešných križiackych výpravách boli niektoré ich domy zničené moslimami, iné zostali opustené, pustovnícky život na Karmele bol ohrozený a v karmelitánoch pod náporom týchto okolností dozrelo rozhodnutie odísť, respektíve ujsť do Európy. Tu bolo treba hľadať, ako karmelitánsku charizmu žiť v nových podmienkach. Nad vlastnou identitou po toľkých vnútorných a vonkajších tlakoch visel ďalší otáznik.

Mária a Jozef prešli náročným obdobím. Naozaj si nedovolím povedať nič bližšie o jeho trvaní. Niekto by možno povedal, že všetko sa predsa vyjasnilo intervenciou anjela. Ktovie. Neviem, či som realistický alebo len akosi negatívne ladený, ale mne sa taká predstava vidí lacno jednoduchá, lebo nemá veľa spoločné s ľudským životom.

Už len preto, čo som načrtol vyššie, sa mi zdá, že to všetko bolo trošku namáhavejšie: Mária aj Jozef, obaja museli veľmi dôverovať – Bohu, ale aj sebe navzájom. Ich životmi poriadne otriaslo a Márii išlo v určitej fáze aj o fyzický život. A potom museli dôverovať znova a znova Bohu, ale aj sebe navzájom.

Karmelitánom na úteku a v novom prostredí tiež nebolo všetko jedno. Prečo museli zanechať ticho Karmela, ako sa prispôsobiť úplne inému životu v Európe, prečo bojovať o existenciu v rámci cirkvi?

Ich životmi poriadne otriasalo, no zvládli to naozaj pekne a napriek všetkým krízam a vnútorným bojom máme Karmel. So všetkými jeho svätými, medzi ktorými sú Ján od Kríža, Terézia od Ježiša, Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre, Terézia Benedikta od Kríža, Alžbeta od Najsvätejšej Trojice. 

S ťahom na to esenciálne je Karmel a jeho miesto v západnej spiritualite nenahraditeľný.

Slovo kňaza Zmieriť sa so životom

Anton Ziolkovský

Ježiš žiada niečo, čo sám prijal. Prijal kríž a zomrel za nás, lebo chcel.

Niekedy nám ide o krk, lebo do života zasiahne Boh a takmer to nerozchodíme, inokedy nám ide o krk, lebo do života zasiahnu nepriaznivé okolnosti a rovnako to takmer nerozchodíme.

Mária a Karmel sú ukážkou, že krízami, nech by ich pôvodom bolo čokoľvek, sa azda dá prejsť, aj keď to v jednotlivých fázach vyzerá kadejako a ide o život – doslova alebo prenesene, no nie menej dramaticky.

Možno vtedy treba len zápasiť o to, aby sme si napriek všetkému podržali slovo z Pánových úst, aby srdce pre zrno božského Rozsievača zostalo dobrou pôdou.

Slovo je dobré, jeho kvalitou sa trápiť nemusíme. V dobrej pôde určite vzrastie, urobí, čo treba. Celá otázka úrody spočíva v tom, aká je pôda, a tou pôdou som ja a moje srdce.

V krízach možno ide o to, aby sme si nedali vziať dôveru, nenechali ju udusiť pod ťarchou starostí a nezanechali slovo pre vnútorné alebo vonkajšie pnutia.

Možno nezvládnem odstrániť všetky skaly z pôdy alebo vyplieť všetko tŕnie naraz, pravdepodobne si neporadím so všetkými svojimi pochybnosťami, tiesňami a starosťami v jednej chvíli, ale životaschopné a mocné Božie slovo prinesie úrodu aj na kúsočku dobrej zeme a ja môžem v opracovávaní pôdy svojho srdca pracovať ďalej.

Kríza je všeľudská skúsenosť. Mária sa stala novou svätou zemou, priniesla dobrú úrodu. Z Karmela je požehnaná pôda, ktorá prináša peknú úrodu.

Aj moje srdce je pôda, ktorá má potenciál priniesť úrodu a ešte nevídané ovocie Božích slov.