Minizamyslenie Askéza na oslave

Askéza verzus radosť z plného stola. Ježiš nachytá tých, ktorí jedno aj druhé vyhlásia za bláznovstvo, aby sa k ničomu nemuseli pridať. A, trpiac akýmsi Natanaelovým syndrómom (Jn 1, 45 – 51), mohli zostať v tieni a kritizovať alebo, ehm... hodnotiť.

Ježiš povedal zástupom: „Prišiel Ján Krstiteľ, nejedol chlieb a nepil víno, a hovoríte: ‚Je posadnutý zlým duchom.‘ Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoríte: ‚Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!‘ No múdrosť ospravedlňujú všetky jej deti.“ (Lk 7, 31 – 35)

Takéto videnie je však príliš čierno-biele. Život je oveľa zložitejší. Nemožno ho jednoducho vypreparovať na nič alebo všetko, pravdu alebo lož, svätcov alebo hriešnikov. Aj uprostred bujarej oslavy môžeme zažiť chvíle smútku a nedostatku. Všetko je skúsenosťou, ktorá nás môže posunúť dopredu.

Keď cyperský biskup Epifanius sedel za stolom so starým opátom Hilariónom, priniesli im akési chutné mäso a biskup ho predložil Hilariónovi. Starec sa hneď ohradil: „Odpusť, otče, ale odvtedy, čo som si obliekol mníšske rúcho, mäso som do svojich úst ešte nevložil.“ A biskup povedal: „A ja odvtedy, čo nosím biskupské insígnie, som nikdy nedovolil, aby sa niekto odobral na odpočinok a mal v srdci voči mne hnev. A nikdy sa mi nepodarilo zaspať, kým som sa nepomeril so svojím protivníkom.“ Vtedy starec povedal: „Odpusť mi, otče. Ty si pokročil na ceste života oveľa viac ako ja.“

Vonkajšia askéza či hojnosť sú príležitosťou na vnútornú zmenu. Je jedno, čo si vyberieme, podstatné je, ako nás to premení. Dôležité však je niečo si v živote vybrať a vykročiť za tým. (Jozef Husovský)