Adventné minizamyslenie Hlas volajúci na púšti

Už aj v Jeruzaleme detegovali zvýšený pohyb v okolí Jordánu. Náležité orgány zavetrili možnosť nekalej náboženskej činnosti. Inšpekcia z hlavného mesta na seba nenechala dlho čakať.

Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“ (...) Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“ Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: ‚Vyrovnajte cestu Pánovi‘.“ (Jn 1, 6 – 8. 19 – 28)

Otázky sa sypú ako pri krížovom výsluchu. Ján má jedinečnú možnosť povedať, že je Mesiášom. Rady čakajúce na krst vycítili príchod sviežeho vánku. Iste mu dajú za pravdu. Ale Ján odpovie: „Nie som.“

Dejiny aj súčasnosť poznajú mnohých, ktorí podľahli podozreniu, že sa majú stať mesiášmi a zachrániť svoj národ, náboženskú skupinu či rodinu. Spoločným znakom drvivej väčšiny „mesiášov“ je to, že sortírujú ľudí – na pravoverných a tých, proti ktorým treba bojovať. Neraz sa časom v tejto matematike tak zapletú, že v znamení tohto boja sú schopní spojiť sa aj so svojimi nepriateľmi.

Ján Krstiteľ hovorí, že je „hlasom volajúcim na púšti“. Podľa jeho menovca teológa a sociológa Jana Jandourka by mala byť jeho odpoveď odpoveďou celej cirkvi: „Sme hlas volajúci na púšti. (...) Sme ľudia s ústami zahltenými pieskom prinášaným z pustatiny a napriek tomu stále voláme.“

Jánov hlas nerozdeľuje. Pripomína, že každý má svoj hlas, svoj pohľad, svoje kríže a riešenia. A ako taký by mal byť (vy)počutý. Už tým sa Ján veľmi približuje k naozajstnému Mesiášovi, ktorý všetky hlasy volajúce po láske spája v harmónii s Bohom.

Ján naznačuje, že nie sme pozvaní, aby sme samozvane zachraňovali svet. Ale k tomu, aby sme žili tak, že vytvoríme priestor na dennodenný príchod naozajstného Mesiáša. V tvári iného človeka, v životných výzvach, v tom, čo treba urobiť a čo dáva zmysel.

To dokážu len naozaj pokorní ľudia. (Jozef Husovský)