Adventné minizamyslenie Tlejúci plamienok

Už ste niekedy stretli kominára, ktorý sa bál výšok? Alebo psychológa, ktorý trpel sociálnou fóbiou? Alebo neveriaceho kňaza? Znie to paradoxne, ale stáva sa to.

Anjel mu odpovedal: „Ja som Gabriel. Stojím pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou a oznámiť ti túto radostnú zvesť. Ale onemieš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa toto stane, lebo si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia v svojom čase.“ (Lk 1, 5 – 25)

Otec Jána Krstiteľa, Zachariáš, bol kňaz. A židovský kňaz bol pilier viery. Denne sa modlil a do bodky zachovával Mojžišov zákon. Určite žil tak, že mu nebolo možné nič vytknúť. Prekvapujúca vec sa odohrala pri udalosti, o ktorej sníval každý kňaz, môcť prinášať obetu v Jeruzalemskom chráme.

Možno si to ani sám Zachariáš neuvedomil. Zistil, že každý deň prosí o potomka, a predsa tomu vlastne neverí. Hovorí o dôvere Bohu, a sám mu nedôveruje. Nelámme nad ním palicu. Podobne na tom môžeme byť všetci. Hovoria o nás, že sme hlboko veriaci, a sami môžeme zistiť, že sme plytkí neveriaci.

Ďalším prekvapením je, že Boh k Zachariášovi prišiel napriek jeho nedôvere. V Zachariášovi ešte stále tlel plamienok túžby po viere. A ten v sebe môžeme objaviť takisto všetci. Vtedy, keď chceme byť aspoň o trochu lepší, láskavejší a priniesť aspoň niečo málo ľuďom v okolí. Možno práve vtedy príde Boh. Nie preto, aby poukázal na naše limity, ale aby ponúkol svoju veľkosť.

Zachariášovo mlčanie ako Boží trest? A nebol to skôr práve úžas nad príchodom Boha aj do jeho skoro neveriaceho srdca? (Jozef Husovský)