Kňaz a básnik Pavol Ondrík Nechali sme si ukradnúť nádej. Zamenili sme ju za istoty bez radosti

Pôsobili ste na Sibíri, medzi Rómami na Spiši, zažili ste tragickú udalosť, pri ktorej blesk počas svätej omše zabil ženu... Pocítili ste niekedy v týchto situáciách beznádej?

Áno, ale nespájalo sa to so žiadnou zo spomenutých udalostí. Každý občas prechádza obdobiami, keď má pocit, že sa až po krk brodí v blate, keď ho naplní pocit nezmyselnosti života. Zažil som chvíle, keď som päsťou z celej sily bil do steny alebo som mal chuť stočiť volant v aute v plnej rýchlosti.

Aká bola príčina?

Nenaplnenie vlastných očakávaní. Bola to reakcia, akú vidíme u detí, keď nedostanú vytúženú hračku – hodia sa od zlosti s krikom na zem. No kde je napísané, že všetko musí byť práve tak, ako to chcem ja?

Boli ste vtedy už kňazom?

Bol som.

Nemal by byť kňaz tým posledným, kto prepadne beznádeji? Kto, ak nie on, bude šíriteľom nádeje?

Nie je pravdou, že len ten, kto neustále žije v nádeji, dokáže vnášať nádej. Naopak, čím viac beznádejných situácií človek prežil, no dokázal ich prekonať, neurobil ten posledný krok nad priepasťou, tým viac vie podať pomocnú ruku tomu, kto je v podobnej situácii.

Dodávať nádej neznamená verklíkovať naučené slová útechy – ako to neraz robíme aj my kňazi –, ale stáť pri človeku. To je ten najväčší prejav lásky. Nie byť tam, kde sa mi páči, ale byť tam, kde ma potrebujú. „Nebuďte nikomu nič dlžní okrem toho, aby ste sa navzájom milovali,“ píše apoštol Pavol Rimanom. Jeden druhému sme dlžníkmi lásky. Nikdy neublížiš človeku, ak ho budeš mať rád.

Kňazi často stoja pri ľuďoch ubolených, chorých, umierajúcich... Aké je to vnášať svetlo do týchto temnôt?

Priznám sa, že navštevovanie chorých pred prvým piatkom je pre mňa jednou z najťažších služieb. V domove dôchodcov, kam chodím, sú slová neraz zbytočné. Pohladenie, bozk na ruku, takto chcem dať starkým pocítiť Božiu dobrotu. Boh nemá telo, ale má naše ruky. Aj keď mne sa tam možno nechce ísť, Kristus vo mne chce zavítať medzi týchto ubiedených. „Pôjdeš?“ pýta sa ma potichučky. Povieš mu nie? Môžeš, on to prijme, ale povieš mu to? Nie, vstaneš a pôjdeš.

Musíme sa naučiť spoznávať Krista nielen v druhých – o tomto sa hovorí pomerne často –, ale aj v sebe samých. Premieňať sa v Krista, aby on mohol v nás rásť a cez nás konať. Ako píše apoštol Pavol: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.“

Preto som dal na otcov náhrobok vyryť verše, ktoré som napísal: „Tí, čo skaly hrýzli, život dali, seba z lásky rozsievali, sú vyzdvihnutí ako svätá hostia. Svet sa mení na kostol a oni sa v ňom Kristom stali.“ Ak niet Krista, niet nádeje.

To znamená, že ľudia, ktorí neveria v Ježiša Krista, sú ľudia bez nádeje?

Nie, oni sú hľadačmi nádeje. Nateraz ju nachádzajú v čiastkových veciach – dokončiť školu, založiť si rodinu, vyliečiť sa z choroby... Túžia po nádeji, po plnosti, tušia, že za všetkým tým čiastočným musí byť čosi absolútne a konečné. Pre mňa je prototypom takéhoto hľadajúceho človeka môj obľúbený ruský básnik a búrlivák Sergej Jesenin.

No krásne to vyjadril aj Pavol Strauss: „Človek je schopný myslieť len v ľudských dimenziách. Preto sa prebára tento vek toľkou záplavou nepochopiteľného. A všetka nádej má eschatologické zaostrenie.“

A ak môžem ešte jednu pasáž zo Straussa: „Pravá nádej nie je metafyzicky priekupnícka sila, ktorá sa napája z predvídaného víťazstva. Pravá nádej je vrcholná forma vernosti, oddanosti a vytrvalosti. Pravá nádej je hrdinstvo. Mať nádej, i keď niet nádeje. Takto je nádej posledné, ale nevyhnutné puto so životom. Bez takejto nádeje niet života, s ňou však vydrží všetko.“

Mnohí ľudia sa dnes trápia nielen pre svoje osobné problémy, ale aj pre konflikty vo svete, ktoré sa vďaka médiám stali súčasťou našich obývačiek – vojna na Ukrajine, konflikt medzi Izraelom a Hamasom, ale tiež klimatická kríza. Ako v tom všetkom nestratiť nádej?

Musíme sa naučiť prijať realitu. Nevravím, že sa máme so všetkým odovzdane zmieriť, ale musíme prijať to, že svojimi rukami to dotiahneme len do istej obmedzenej vzdialenosti. Ďalej už nie. Nie všetky svety sú v našej moci. Keď niekto predo mnou spadne, je mojou psou povinnosťou pomôcť mu vstať. Keď niečo môžem, tak to aj musím spraviť. Taký je vnútorný imperatív.

„Dodávať nádej neznamená verklíkovať naučené slová útechy – ako to neraz robíme aj my kňazi –, ale stáť pri človeku. To je ten najväčší prejav lásky.“Zdieľať

Ale nemá zmysel trápiť sa a robiť si výčitky pre veci na druhom konci sveta, ktoré nedokážeme ovplyvniť. Monsignor Viktor Trstenský nám často opakoval: „Chlapci, rukami sa držte neba, ale nohami stojte pevne na zemi.“

Nie je tu riziko, že si budeme zamieňať prijatie reality s rezignáciou?

Ale veď v tom je predsa obrovský rozdiel. Niekoľko mesiacov po svojom zvolení pápež František na adresu utečencov prichádzajúcich na taliansky ostrov Lampedusa povedal – a teraz parafrázujem: Nemôžeme si ich všetkých vziať domov, ale nesmú nám byť ľahostajní!

Cítite ten rozdiel? Nemôžem, moje ruky tam nesiahajú, ale nie je mi to jedno. Ak si myslíš, že by tam tvoje ruky mali byť, preber zodpovednosť, zbaľ sa a choď pomôcť. Ale keď to nie je v tvojich možnostiach, tak sa prestaň utápať vo výčitkách a pocitoch viny.

Zdvihni oči od televízie alebo internetu a radšej sa pozri na to, že priamo pri tebe sú núdzni, ktorým môžeš pomôcť, a preto im aj musíš pomôcť. Že okolo teba sú hádky a „vojny“, ktoré môžeš, a preto aj musíš vyriešiť.

Nie je rizikom nádeje, že sa začneme upínať na druhý svet s tým, že veď tu na zemi to nejako pretrpíme, lebo naša vlasť je v nebesiach, tam nám už bude konečne dobre?

Nádej nikdy nie je ufňukaná ani ubolená. Skutočná nádej vnáša do života človeka radosť, a hoci žije v očakávaní budúcnosti, nezatvára si oči pred prítomnosťou. Práve naopak, žije ju naplno.

Foto: Postoj/Martina Spišiaková

Vo vašej filiálke Martinček sa nachádza krásny ranogotický kostol, ktorý sme spolu navštívili. Na freskách je tam podmanivým spôsobom vyobrazený nebeský Jeruzalem a takisto lono Abrahámovo. Zdá sa, že ľudia v minulosti sa dokázali viac dívať za horizont aktuálnych dní a sprítomňovať si budúce očakávania.

Problémom ľudí dnešnej doby je, že nádej zamenili za istoty. Ako malé deti sme pred Vianocami hľadali poskrývané vianočné darčeky. Nájsť ich bolo prejavom akéhosi hrdinstva. Pre rodičov však bolo skľučujúce, keď sme sa im smiali: „A ja viem, čo mi Ježiško prinesie!“ Oni sa tešili na radosť svojich detí pod stromčekom a zrazu bolo po všetkom. No tým, že sme súčasnú istotu vymenili za budúcu nádej, porazili sme aj samých seba – nielen rodičia, ale ani my sme sa už nemali na čo tešiť.

Radosť z Vianoc nám neraz chýba práve preto, že sme si ju nechali vopred ukradnúť. Na sviatky sme sa nepripravili, a tak sme ich potom ani poriadne neprežili. Nie nadarmo sa vraví: aký bude tvoj Advent, také budú aj tvoje Vianoce. Rovnako to platí aj o pôste a Veľkej noci.     

Rozum nám našepkáva, že načo sa trápiť sebazáporom, načo si niečo odriekať, keď to môžem mať tu a teraz. No len ak máš všetko v prítomnosti – to sú tie istoty, nemáš sa na čo tešiť v budúcnosti. Sami sme sa tak pripravili o nádej. Podľahli sme pokušeniu stať sa bohmi. Áno, skutočný Boh už nádej nepotrebuje, on má istoty. Lenže my ním nie sme, je to len naša falošná predstava.

Je nádej bodka alebo trojbodka na konci vety?

Ani jedno, ani druhé. Nádej je cesta. Keď dôjde k jej naplneniu, prestáva existovať. Kedysi rodičia pri očakávaní prírastku hovorievali: „Sme v nádeji.“ Keď sa dieťatko narodilo, nádej vystriedalo naplnenie, nazeranie na novú prítomnosť. Práve vo chvíľach zrodenia života si môžeme vždy nanovo uvedomiť, že na svete niet zbytočného človeka. Nikto nie je Božím omylom, každý jeden je Bohom chcený a milovaný.

Kým sme živí, máme nádej. A žiť na tomto svete hoc aj najťažší život, aký si len dokážeme predstaviť, je neporovnateľne viac ako nežiť. Spočíva to v ontologickej hodnote života ako takého. Každý chce žiť. Aj ten, čo vraví, že nechce. On sa totiž len nechce trápiť, ale chce žiť.

Vytvorili sme normy kvality života a všetkých do nich nasilu natláčame

Imrich Gazda

Čím sú Cigáni v osade horší od nás ostatných, pýta sa katolícky kňaz Pavol Ondrík, ktorý pôsobil na misiách v Rusku aj medzi Rómami na Spiši.

Ste veľkým milovníkom a znalcom Pavla Országha Hviezdoslava. Prečo ste sa upli práve naňho?

Neupol som sa, to on ma chytil. Získal si ma svojou jasnosťou, presnosťou, pravdivosťou... On nepíše taľafatky. Ako kedysi napísal Svetozár Hurban Vajanský, „ak si nepovšimne národ takého jasného, prenikajúceho, sonórneho hlasu, veruže nám nastanú ťažké časy suchôt a všeobecného duchovného úpadku“.

Možno v Hviezdoslavovom diele nájsť motív nádeje?

A nie raz. Spočítal som, že toto slovo sa uňho nachádza vyše 350-krát. Napríklad v Hájnikovej žene: „Len les, les vyšej smrečinový, jak raz sa v plášť svoj odeje, ten nemení sa, nemení, bol, je i bude zelený: on obraz večnej nádeje!“

Plná nádeje je aj báseň Advent z roku 1891. Aj keď slovo nádej sa v nej priamo nespomína, je nádejou preplnená. Tu je jej záver:

„Príď... Aj ver´ príde ona, požehnaná
spasenia doba! Prudko priletí,
prv, než sa nazdá rákoš v podsvetí,
než vzkypí mu z úst nová kliatba, hana.

Ó, netrať mysle, nerúť do zúfania
sa, kŕdle verných! Viď, rán zánety
ti vlastných planú, planú v ústrety
– sťa zore – zorám velikého rána!

Závora pukne brány u východu,
z nej vlnot šľahne jasný, bohatý
a oblečie svet do novoty žitia...
Až prikryje Boh tedy, pozve k hodu:
bedlite, proste, pejúc roráty:
nech rosí z nebies milosť úrečitá!“