Cirkev a peniaze: dajme Bohu, čo patrí Bohu

Cirkev a peniaze – téma, ktorá vyvoláva reakcie vo vnútri cirkví i mimo nich. Duchovní o nej zväčša neradi hovoria a medzi veriacimi tiež nepatrí medzi najpopulárnejšie, najmä ak sú nabádaní k väčšej štedrosti. V mediálnych diskusiách sa, naopak, o téme hovorí často: kritické hlasy poukazujú, že cirkvi by nemali byť financované zo štátneho rozpočtu, ale výhradne z príspevkov svojich veriacich.

Dajme teraz bokom myriadu dôležitých, s financiami spojených otázok, ktoré spadajú pod oblasť vzťahov štátu a cirkví, vieroučných zásad rôznych kresťanských denominácií alebo finančného správcovstva jednotlivých cirkevných spoločenstiev a pozrime sa na tému z perspektívy individuálneho kresťana hľadajúceho múdrosť pre život v biblickom zjavení.

Biblia o majetku

Aj pri kurzorickom čítaní Biblie si rýchlo uvedomíme, že je od Genezis po Zjavenie plná explicitných alebo implicitných odkazov na tému majetku a vlastníctva tak v kontexte sociálneho, ako aj náboženského života. V Biblii nachádzame prikázanie „nepokradneš!“ (Ex 20:15), varovanie „neprijmi úplatok, lebo úplatok zaslepuje aj tých, čo majú otvorené oči“ (Ex 23:8) či modlitbu „Nedávaj mi chudobu ani bohatstvo, udeľ mi toľko chleba, koľko potrebujem“ (Prís 30:8). Dozvedáme sa v nej, že človek nemôže „slúžiť Bohu i mamone“ (Mt 6:24), že „koreňom všetkého zla je láska k peniazom“ (1Tim 6:10) alebo že „ochotného darcu miluje Boh“ (2K 6:7). A takto by sme mohli pokračovať.

Komplexnejšie porozumenie diskutovanej problematiky, prirodzene, nemožno založiť na niekoľkých izolovaných biblických veršoch a úlohou biblistov a teológov je tieto verše jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti interpretovať v ich pôvodnom kontexte a následne predostrieť ich praktickú aplikáciu pre súčasnosť. Faktom ale zostáva, že mnohé biblické exortácie sú pre čitateľa dostatočne zrozumiteľné aj bez pomoci učencov. Väčšina z nás nemá problém s porozumením ich významu, ale s poslušnosťou ich zavedenia do života.

„V Božej ekonomike je hodnota daru určená nie výškou sumy, ale veľkosťou obety. Dar, v ktorom má Boh obzvlášť zaľúbenie, je taký, ktorý človeka niečo stojí.“Zdieľať

V minulosti som kdesi započul aforizmus, že „kresťanom sa človek stáva vtedy, keď je pokrstená jeho peňaženka“. Doslovne je tento výrok z teologickej perspektívy, samozrejme, heretický, no napriek tomu poukazuje na dôležitú biblickú pravdu: autentické kresťanstvo vedie k štedrému dávaniu (aj) finančných prostriedkov. S týmto princípom sa biblicky informovaný kresťan dokáže stotožniť – otázky sa objavujú pri jeho aplikácii do konkrétneho života každého z nás.

Ježiš raz povedal svojim učeníkom, „Čo je cisárovo, dajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu!“ (Mt 22:21). Z pohľadu kresťanskej viery Bohu ako Stvoriteľovi všetkého aj všetko patrí. Ľudia sú správcami toho, čo im Boh zveril, a časť zvereného dávajú Bohu naspäť. V Biblii je možné identifikovať viacero princípov dávania Bohu, pričom chcem zamerať pozornosť na dva z nich: obetavosť a proporcionalitu.

Jedným z najznámejších biblických naratívov o dávaní je príbeh o dare chudobnej vdovy (Mk 12:41-44). V štyroch krátkych veršoch vidíme najmenej tri dôležité ponaučenia: dávanie je neoddeliteľnou súčasťou uctievania Boha; zdanlivo insignifikantný skutok neunikne Božej pozornosti; v Božej ekonomike je hodnota daru určená nie výškou sumy, ale veľkosťou obety. Dar, v ktorom má Boh obzvlášť zaľúbenie, je taký, ktorý človeka niečo stojí.

Dávanie ako svedectvo veriaceho človeka

V súvislosti s diskutovanou problematikou sa kresťania často pýtajú, či by mali dávať Bohu desiatok. Na otázku neexistuje jednoznačná odpoveď, avšak proporcionalita v dávaní je bezpochyby užitočný princíp – nezávisle od výšky percent. Mnohí kresťania ochotne dávajú na Božie dielo okolo desať percent svojich príjmov, ďalší praktizujú tzv. odstupňovaný desiatok (graduated tithe) a nájdu sa aj takí, ktorí žijú z polovice zarobených príjmov a druhú polovicu dávajú na podporu miestneho cirkevného spoločenstva, kresťanských organizácií a charitatívne účely. Známy americký pastor Rick Warren praktizuje tzv. obrátený desiatok (reverse tithe) – daruje deväťdesiat percent svojich celkových príjmov. A malá časť kresťanov sa zrieka súkromného majetku úplne.

Prečítajte si aj
Verejné angažovanie sa kresťanov: Ponaučenia od Jean Bethke ElshtainovejZdieľať

Ak by Ježiš v nedeľu ráno navštívil slovenské kostoly a „sadol si oproti chrámovej pokladnici a pozoroval, ako do nej ľudia hádžu peniaze“ (Mk 12:41), bol by asi znepokojený pri pohľade na to, koľkí návštevníci do nej nevhodia vôbec nič a koľkí do nej vhodia sumu, ktorej výška sa ani zďaleka nepodobá daru či obeti. A určite by bol sklamaný zo stavu srdca sprevádzajúceho skutok dávania. Jedným zo zreteľných indikátorov toho, či je Slovensko „kresťanská krajina“, respektíve aký je stav slovenského kresťanstva, je výška nedeľnej zbierky zo všetkých našich kostolov.

Dôvodov, prečo mnohí, ktorí sa formálne hlásia ku kresťanstvu, nepatria k obetavým darcom, je viacero. Niektorí nepoznajú biblické učenie o dávaní, iní si myslia, že cirkev ich finančnú podporu nepotrebuje a ďalší tvrdia, že im to ich finančná situácia nedovoľuje. A možno sa aj na Slovensku nájde niekto, kto sa za svojho kňaza či pastora modlí: „Bože, Ty sa postaraj, aby zostal pokorný a my sa postaráme, aby zostal chudobný.“ Ale žarty nabok.

Štedré a obetavé dávanie finančných prostriedkov pod vedením Ducha múdrosti by malo byť integrálnou súčasťou života každého človeka, ktorý uveril posolstvu evanjelia. Je viditeľným prejavom ľudského opätovania Božej lásky, prostriedkom k zabezpečeniu potrieb a k napĺňaniu poslania cirkvi, svedectvom pre neveriacich a hľadajúcich a v neposlednom rade – v kontexte materializmu a konzumerizmu doby – aj ochranou pred stratou vlastnej duše.