Veľký koncil byzantského pravoslávia predo dvermi

Veľký koncil byzantského pravoslávia predo dvermi

Prinášame základný prehľad o pozadí pravoslávneho koncilu: Čo všetko treba vedieť predtým, než sa začne.

Koncom januára 2016 najvyšší predstavitelia 14 autokefálnych pravoslávnych cirkví byzantskej tradície na Synaxis vo švajčiarskom Chambésy podpísali spoločné komuniké, ktorým zvolali na Krétu od 19. do 26. júna 2016 „Svätý a veľký koncil Pravoslávnej cirkvi“.

 „Prvoradým účelom a zmyslom celopravoslávneho koncilu je ukázať, že Pravoslávna cirkev je jedna, svätá, všeobecná a apoštolská,“ zdôraznil ekumenický patriarcha Bartolomej v encyklike k zvolaniu spoločného koncilu.

Pretože pravoslávne cirkvi byzantskej tradície majú spoločnú vierouku a obrad, považujú sa za jednu cirkev, Pravoslávnu cirkev, ktorá je spoločenstvom viacerých administratívne samosprávnych cirkví definovaných podľa štátnych alebo národných kritérií. Spoločný koncil bude preto ďalším výrazom ich spolupatričnosti.

Rodina pravoslávnych cirkví byzantskej tradície je dnes rozšírená v bývalej Východorímskej/Byzantskej ríši (Balkán a Orient), na jej misijnom slovanskom území (hlavne Ukrajina a Rusko) a v európskej a zámorskej diaspóre, ktorá silne narástla v 20. storočí.

Spoločná vierouka a obrad

Spoločnú vierouku pravoslávnych cirkví byzantskej tradície predstavuje učenie prvých siedmich ekumenických koncilov ešte nerozdelenej Cirkvi prvého tisícročia (Nicea 325, Konštantínopol 381, Efez 431, Chalcedón 451, Konštantínopol 553, Konštantínopol 680/1, Nicea 787).    

Zobrazenie koncilu v Efeze z roku 431 sa nachádza v chráme Notre-Dame de Fourvières v Lyone vo Francúzsku.

V protiklade k orientálnym pravoslávnym cirkvám (Koptská, Sýrska, Arménska, Malankárska, Etiópska, Eritrejská) pravoslávne cirkvi byzantskej tradície akceptujú kristologické učenie Chalcedónskeho koncilu (451). V odbornej literatúre sa preto zvyknú označovať ako „chalcedónske pravoslávie“. Vzhľadom na to Pravoslávna cirkev byzantskej tradície nie je v cirkevnom spoločenstve s orientálnymi pravoslávnymi cirkvami.

Už v ranej Cirkvi vznikli rozličné cirkevné centrá, ktorým ekumenické koncily priznali postavenie patriarchátov. Na východe Rímskej ríše to bola Alexandria, Antiochia a od 5. storočia Jeruzalem a nové ríšske hlavné mesto Konštantínopol. Z gréckych a sýrskych liturgických foriem Antiochijskej cirkvi vznikol západosýrsky  a východosýrsky obrad. Za sprostredkovania Konštantínopolskej cirkvi vznikol byzantský obrad, ku ktorému sa hlásia pravoslávne cirkvi byzantskej tradície, pretože za svoj vznik vďačia misionárom vyslaným z Konštantínopola.

Východná schizma

Konštantínopolská cirkev bola počas prvého tisícročia takmer neustále v cirkevnom spoločenstve s Rímskou cirkvou. Až do druhého tisícročia dominovali medzi kresťanským Východom a Západom priateľské kontakty. Pre dodnes trvajúci rozkol medzi východnou a západnou cirkvou sa nedá stanoviť presný dátum. Opakovane uvádzaný rok 1054 treba chápať ako symbolický dátum. Vzájomnú exkomunikáciu, ku ktorej vtedy došlo, netreba považovať za oficiálny krok Rímskej a Konštantínoplskej cirkvi, ale skôr za osobný akt zúčastnených osôb – kardinála Humberta da Silvu Candidu a patriarchu Michaela Kerullaria.

Eugene Delacroix: Príchod križiakov do Konštantínopola (olej na plátne, 1840).

Dodnes pretrvávajúce prerušenie cirkevného spoločenstva medzi Rímskou a Konštantínopolskou cirkvou možno datovať najskôr do obdobia križiackych výprav. Štvrtá križiacka výprava (1204) nepriniesla očakávané oslobodenie Svätej zeme z rúk moslimských dobyvateľov, ale dobytie cisárskeho mesta. Latinský patriarcha v Konštantínopole mal pretvoriť Byzantskú cirkev a sformovať jej „zbožnosť a vieroučnú čistotu podľa zriadenia najsvätejšej Rímskej cirkvi“. Každé nasledujúce želanie obnoviť cirkevné spoločenstvo s Rímom bolo týmito udalosťami v zárodku udusené.

Kánonické cirkvi

V rámci byzantského pravoslávia treba rozlišovať: kánonické cirkvi, ktoré sú uznané za legitímne všetkými ostatnými kánonickými cirkvami; kánonicky sporné cirkvi, ktoré sú uznané za legitímne len niektorými kánonickými cirkvami; nekánonické cirkvi, ktoré neuznáva za legitímne nijaká kánonická cirkev.

Zoznam kánonických cirkví podľa ich všeobecne uznávaného poradia vrátane počtu veriacich:

Konštantínopolský ekumenický patriarchát (4 milióny)

Alexandrijský grécko-pravoslávny patriarchát (350-tisíc)

Antiochijský grécko-pravoslávny patriarchát (750-tisíc)

Jeruzalemský grécko-pravoslávny patriarchát (120-tisíc)

Pravoslávny patriarchát Moskvy a celej Rusi (120 miliónov)

Srbský pravoslávny patriarchát (9 miliónov)

Rumunský pravoslávny patriarchát (20 miliónov)

Bulharský pravoslávny patriarchát (7 miliónov)

Gruzínsky pravoslávny patriarchát (4 milióny)

Cyperská pravoslávna cirkev (600-tisíc)

Grécka pravoslávna cirkev (10 miliónov)

Poľská pravoslávna cirkev (500-tisíc)

Albánska pravoslávna cirkev (300-tisíc)

Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku (70-tisíc)

Najviac veriacich má medzi pravoslávnymi cirkvami pravoslávny patriarchát Moskvy a celej Rusi (120 miliónov).

Uvedené kánonické cirkvi sú autokefálne, t. j. sú plne nezávislé v správe svojich vnútorných záležitostí a tiež samostatne volia svojho najvyššieho hierarchu z okruhu svojich biskupov.

Okrem toho existujú autonómne kánonické pravoslávne cirkvi, ktoré taktiež môžu svoje vnútorné záležitosti spravovať nezávisle, no najvyššieho hierarchu im menuje patriarcha autokefálnej pravoslávnej cirkvi.

Do skupiny autonómnych pravoslávnych cirkví patrí Fínska pravoslávna cirkev (60-tisíc veriacich), ktorá podlieha Konštantínopolskému patriarchátu. Pravoslávna cirkev na Sinaji (900 veriacich) podlieha Jeruzalemskému patriarchátu.

Kánonicky sporné cirkvi

Ide o cirkvi, ktoré boli svojou materskou cirkvou uvoľnené do autokefálie alebo autonómie, avšak tento krok nebol uznaný za legitímny všetkými ostatnými kánonickými cirkvami:

Estónska autonómna pravoslávna cirkev podliehajúca Ekumenickému patriarchátu, proti ktorej stojí autonómna Estónska pravoslávna cirkev Moskovského patriarchátu.

Pravoslávna cirkev v Amerike, ktorú Moskva prepustila do autokefálie v roku 1970.

Pravoslávna cirkev na Ukrajine, Pravoslávna cirkev v Bielorusku, Japonská pravoslávna cirkev, Čínska pravoslávna cirkev, Kazachstanská pravoslávna cirkev a Moldavská pravoslávna cirkev, ktorým Moskva už priznala postavenie autonómnych cirkví podliehajúcich Moskovskému patriarchátu. 

Nekánonické cirkvi

Tieto cirkvi nie sú v cirkevnom spoločenstve s nijakou kánonickou cirkvou. Jednostranne sa odtrhli od svojej materskej cirkvi a samy sa vyhlásili za autokefálne: 

Cirkev starovercov v Rusku, ktorí v 17. storočí odmietli liturgické reformy patriarchu Nikona. K tomu ešte sa delia na popovcov, ktorí majú cirkevnú hierarchiu, a bezpopovcov, ktorí cirkevnú hierarchiu odmietli.

Staroverci v americkom Oregone. Holenie brady sa medzi nimi považuje za hriech.

Cirkev prívržencov juliánskeho kalendára, ktorí sa v roku 1924 odštiepili od Gréckej pravoslávnej cirkvi, pretože táto zaviedla gregoriánsky kalendár, pričom prívrženci starého kalendára sa teraz označujú za „Pravú pravoslávnu cirkev“.

Cirkev prívržencov juliánskeho kalendára v Rumunsku, ktorá je v cirkevnom spoločenstve s „Pravou pravoslávnou cirkvou“ a vznikla v rovnakom čase ako táto odštiepením od Rumunského pravoslávneho patriarchátu.

Macedónska pravoslávna cirkev, ktorá sa v roku 1967 jednostranne vyhlásila za autokefálnu, čo dodnes neuznala nijaká iná pravoslávna cirkev.

Ukrajinská autokefálna pravoslávna cirkev a Ukrajinská pravoslávna cirkev Kyjevského patriarchátu, ktoré sa po rozpade Sovietskeho zväzu odtrhli od Moskovského patriarchátu, aby etablovali národné pravoslávie. Stoja proti kánonicky spornej autonómnej Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi podliehajúcej Pravoslávnemu patriarchátu Moskvy a celej Rusi.

Čiernohorská pravoslávna cirkev, ktorá sa v priebehu úsilia Čiernej Hory o štátnu nezávislosť v roku 1993 odtrhla od Srbského pravoslávneho patriarchátu.

Prvý medzi rovnými

Konštantínopolský ekumenický patriarchát je v zozname pravoslávnych cirkví byzantskej tradície na prvom mieste. Táto čestná prednosť Konštantínopolskej cirkvi sa zakladá na postavení Konštantínopola ako hlavného mesta Byzantskej ríše, v ktorej pravoslávne kresťanstvo zohrávalo podstatnú kultúrno-spoločenskú rolu. Aj počas stáročnej nadvlády Osmanov (1453 – 1923) zostalo zachované prednostné postavenie Ekumenického patriarchátu, hoci jeho bezprostredné jurisdikčné územie sa postupne zmenšovalo v dôsledku vzniku samosprávnych (autokefálnych) národných cirkví v 19. storočí. 

Dlho pripravovaný spoločný koncil

Pravoslávna cirkev je spoločenstvom samosprávnych miestnych cirkví.  Ekumenický patriarcha nemá kompetencie „pápeža“, ale iba ako „prvý medzi rovnými“ koordinuje celopravoslávnu činnosť, ktorej dôležitejším výrazom je práve spoločný koncil slúžiaci na dosahovanie/uchovávanie jednoty v cirkevných záležitostiach medzi samosprávnymi cirkvami.

V súvislosti s úpadkom Osmanskej ríše a vznikom nových národných štátov na Balkáne vedúci predstavitelia byzantského pravoslávia rozpoznali nebezpečenstvo rastúceho nacionalizmu vo vnútri Pravoslávnej cirkvi. V roku 1872 ekumenický patriarcha Anthimos VI. zvolal synodu, na ktorej bola ostro kritizovaná rivalita medzi jednotlivými národnými cirkvami. V roku 1902 ekumenický patriarcha Joachim III. okružným listom vyzval autokefálne cirkvi k väčšej spolupráci. Pozitívne ohlasy naň ho priviedli k myšlienke zriadiť celopravoslávny kongres teológov, ktorý by zasadal každé tri roky a prerokoval aktuálne cirkevné otázky. No zostalo len pri plánoch.

Grécka propagandistická pohľadnica z Prvej balkánskej vojny z roku 1912.

V nasledujúcich rokoch celopravoslávnym stretnutiam bránili Balkánske vojny (1912/13), Prvá svetová vojna (1914 – 18), Ruská revolúcia (1917) a Grécko-turecká vojna (1919/20). Domovské krajiny jednotlivých cirkví boli neraz proti sebe vo vojne alebo v dôsledku komunistického prenasledovania neboli schopné rokovania.

Celopravoslávny kongres

V roku 1923 ekumenický patriarcha Meletios IV. pozval najvyšších predstaviteľov pravoslávnych cirkví byzantskej tradície na kongres do Istanbulu. Prišlo päť z deviatich pozvaných cirkví. Hovorilo sa o niektorých dôležitých cirkevných témach, čím sa len ozrejmila potreba uskutočniť celopravoslávny koncil, ktorý by vydal záväzné rozhodnutia pre celé byzantské pravoslávie. V roku 1925 ekumenický patriarcha Gregorios II. síce zvolal takýto koncil do Konštantínopola, ale pre silné napätia medzi národnými cirkvami ho napokon musel odvolať. Nasledovali neformálne stretnutie zástupcov pravoslávnych cirkví na Athose (1932) a kongres teológov v Aténach (1936).

Všetky vyhliadky na skorý celopravoslávny koncil odsunula do nedohľadnej budúcnosti Druhá svetová vojna (1939 – 1945), potom Studená vojna a rozdelenie Európy na dva mocenské tábory (1947 – 1991). 

Ekumenický patriarcha Athenagoras I.

Hnacou silou v procese prípravy celopravoslávneho koncilu sa stal ekumenický patriarcha Athenagoras I. (1948 – 1972). Zaiste nie náhodou sa v roku 1961 na ostrove Rodos konala prvá celopravoslávna prípravná konferencia. Pápež Ján XXIII. v tom čase už ohlásil Druhý vatikánsky koncil (1962 – 65). Paralelne s katolíckym koncilom sa konali aj ďalšie dve celopravoslávne konferencie na Rodose (1963, 1964). Nasledovali konferencie v Chambésy (1968, 1976, 1982), na ktorých sa vykryštalizovali témy, z ktorých niektoré napokon budú predmetom rokovania celopravoslávneho koncilu predo dvermi.  

Celopravoslávny koncil najskôr v Istanbule

Zatiaľ čo až do pádu Sovietskeho zväzu (1991) bránili zvolaniu celopravoslávneho koncilu politické dôvody, následne vypukli spory vo vnútri pravoslávia. Príčinou bolo úsilie osamostatnených štátov dosiahnuť aj cirkevnú nezávislosť od Moskvy. Dodnes najproblematickejšia je situácia na Ukrajine. Svoje zohráva aj rivalita medzi ekumenickým a moskovským patriarchom a jurisdikčné nezhody medzi ďalšími cirkvami.

Bola to preto veľmi prekvapujúca správa, keď najvyšší predstavitelia autokefálnych pravoslávnych cirkví v závere Synaxis v marci 2014 v Istanbule oznámili zvolanie celopravoslávneho koncilu na jún 2016 do Istanbulu.

Celopravoslávny koncil sa mal pôvodne konať v Istanbule, po vzniku rusko-tureckého napätia však bolo miesto zmenené na Krétu. Na obrázku interiér chrámu sv. múdrosti.

„Svätý a veľký koncil Pravoslávnej cirkvi“ sa mal pôvodne konať v istanbulskom chráme sv. Ireny, ktorý patrí ku komplexu paláca Topkapi. Keďže patriarcha Bartolomej stále nemal súhlas štátnych orgánov a Rusi Istanbul ako miesto konania odmietli, najvyšší predstavitelia autokefálnych pravoslávnych cirkví na Synaxis v Chambésy v januári 2016 rozhodli o zvolaní koncilu na Krétu.

Spoločný koncil slávnostne otvoria na sviatok Zostúpenia Svätého Ducha podľa juliánskeho kalendára (19. 6.) v katedrále svätého Mínu v krétskom hlavnom meste Heraklione. Koncilové zasadania sa budú odohrávať v Pravoslávnej akadémii v Kolymbari na severozápade ostrova.

Princíp jednomyseľnosti

Koncil bude viesť ekumenický patriarcha, pretože jemu prináleží koordinovať celopravoslávnu činnosť. Každá cirkev vyšle delegáciu najviac 24 biskupov. Do akej miery sa bude na koncile diskutovať o kontroverzných otázkach medzi cirkvami, to ukážu až samotné rokovania. Každá cirkev však bude mať pri hlasovaní iba jeden hlas. Pri hlasovaní o zmenách v koncilových predlohách sa bude uplatňovať princíp jednomyseľnosti. Čo nebude prijaté všetkými delegáciami, bude sa považovať za odmietnuté.

Koncilové témy

Pravoslávni biskupi sa budú na Kréte venovať šiestim tematickým okruhom: autonómia miestnej cirkvi a jej uskutočnenie; predpisy o pôste; manželstvo a manželské prekážky; aktuálne sociálno-etické výzvy; ekumenizmus a organizácia pravoslávnych cirkví v nie tradičných pravoslávnych krajinách (diaspóre). Na týchto témach sa dohodli najvyšší predstavitelia autokefálnych kánonických cirkví v januári 2016 v Chambésy.

 

Foto: flickr.com, wikimedia

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo