Väznený disident Vladimir Kara-Murza Keď sa zlo pácha v mene celej krajiny, nemožno mlčať

Vladimir Kara-Murza mal od mladosti odpor k diktatúram. Ako mladý novinár nakrúcal dokumentárne filmy o živote sovietskych disidentov. 

Neskôr sa vo Washingtone zasadzoval za prijatie takzvaného Magnitského zákona, ktorý uvaľuje sankcie na ruských politikov a úradníkov, ak sa podieľali na porušovaní ľudských práv.

Prežil dva útoky jedom, o ktorých sa predpokladá, že ich vykonalo to isté komando FSB, ktoré údajne vykonalo aj útok na Alexeja Navaľného.

V apríli 2023 moskovský súd odsúdil Vladimira Karu-Murzu na 25 rokov väzenia za „šírenie nepravdivých informácií o ruskej armáde“, „spolupôsobenie v nežiaducej organizácii“ a „vlastizradu“.

Vladimir Kara-Murza vždy otvorene hovoril o tom, že silu a odvahu pre svoju prácu čerpá z viery. 

Kresťanský portál Mir Vsem (Pokoj všetkým) sa ho spýtal, ako môže praktizovať svoju vieru vo väzení a ako vníma rolu Ruskej pravoslávnej cirkvi v súvislosti s ruskou útočnou vojnou proti Ukrajine.

Už dva roky ste za mrežami. Ako tento čas ovplyvnil vaše sebachápanie ako kresťana a váš vzťah k viere a cirkvi?

Môj vzťah k viere a moje sebachápanie ako kresťana sa nezmenili. A to platí aj o mojom vzťahu k cirkvi. Ale, samozrejme, nestotožňujem cirkev s jej administratívnym aparátom alebo jednotlivými funkcionármi, ani s tými najvyššími. 

Toto ma naučil otec Georgi Edelstein, veľmi múdry a čestný človek a podľa môjho názoru skutočný kresťanský duchovný. Otec Georgi vždy zdôrazňuje – aj vo svojich knihách, aj v našom spoločnom filme Povinnosť nemlčať z roku 2019 –, že Kristovu cirkev neslobodno posudzovať podľa správania jednotlivých osôb, ktoré v určitom čase vystupujú v jej mene. 

Tieto osoby sa môžu správať veľmi nedôstojne, ale to sa nerovná podstate viery a cirkvi. Aj dnes sú v mojich očiach prenasledovaní kňazi, ktorí pozdvihujú svoj hlas proti vojne, krviprelievaniu a bratovražde, tými, ktorí vyjadrujú samotnú podstatu kresťanstva a pravoslávnej cirkvi – a nie cirkevní hodnostári, ktorí im zakazujú konať bohoslužby a vyháňajú ich zo služby. 

Podľa môjho názoru títo prenasledovaní duchovní, ktorí, parafrázujúc Martina Niemöllera, nie sú ochotní „na ľudský príkaz mlčať o tom, čo nám Boh prikazuje hovoriť“, dnes zachraňujú česť Ruskej pravoslávnej cirkvi.

Stáli ste pred rozhodnutím medzi svojimi princípmi, ktoré vás priviedli do opozície a nakoniec do väzenia, a pochopiteľnou túžbou vyhnúť sa tomu a ušetriť svojich blízkych od utrpenia. Bola táto voľba pre vás ťažká?

Existuje skvelá kniha od Ľudmily Ulickej. Volá sa Básnička a je venovaná pamiatke lyričky Natálie Gorbanevskej, s ktorou sa priatelila. 

V auguste 1968 sa Gorbanevská zúčastnila na Demonštrácii siedmich – siedmich ľudí [sic!], ktorí na Červenom námestí protestovali proti sovietskej invázii do Československa. Ulická o nej píše: „Nechcela spôsobiť Bohu smútok. Nebola hrdinka, nechcela sa stať mučeníčkou a robiť problémy. Jednoducho nemala inú možnosť.“ To je veľmi presné. 

V takýchto časoch, keď sa zlo pácha v mene „celého ľudu“, „celej krajiny“, nemožno mlčať, odvracať zrak, ignorovať – pretože by to znamenalo, že všetky tieto činy sa páchajú aj v mojom mene. Takže som nemal na výber – mlčanie by bolo pre mňa formou súhlasu. 

A hovoriť z bezpečnej vzdialenosti nezodpovedá mojej predstave o zodpovednosti politika, ktorý je na očiach verejnosti. Ale celkom správne sa pýtate na príbuzných. Rodiny politických väzňov nesú oveľa ťažšie bremeno než my.

Máte možnosť navštevovať väzenský chrám alebo sa porozprávať s kňazom? Ako to funguje? Pristupujete k sviatostiam?

V oboch trestných táboroch, ktoré si ma v Omsku podávajú, sú chrámy, ale ako „zlomyseľný porušovateľ pravidiel“, ktorý je zavretý vo vnútornom táborovom väzení, ich nesmiem navštevovať – rovnako ako sa vo všeobecnosti nesmiem pohybovať po areáli tábora alebo sa stýkať s ostatnými väzňami. Preto sa, žiaľ, nemôžem zúčastňovať na bohoslužbách. 

„Nemal som na výber – mlčanie by bolo pre mňa formou súhlasu.“

Ak sa chcem vyspovedať a pristúpiť k svätému prijímaniu, musím podať písomnú žiadosť vedúcemu kolónie. Potom ma navštívi kňaz v sprievode pracovníkov Federálnej väzenskej služby (FSIN) a vyslúži mi sviatosti – buď priamo v mojej cele, alebo v služobnej budove, napríklad v zdravotníckom oddelení.

Podľa trestného zákonníka majú väzni právo požiadať o návštevu duchovného podľa vlastného výberu, aby aj vo väzení mali možnosť zostať v kontakte so svojím dušpastierom. To je veľmi dôležité, ale doteraz som túto možnosť nemohol využiť. 

V moskovskom väzení ma pravidelne navštevoval otec Alexej Uminský a v zime sa rozbehlo vybavovanie potrebných administratívnych opatrení, aby mohol prísť aj sem. Ale okolo Vianoc ho pre jeho protivojnový postoj suspendovali a ja som dostal zamietnutie zo strany okresnej správy FSIN. 

Rada a podpora dušpastiera sú pre mňa veľmi dôležité už aj v normálnom každodennom živote a o to viac vo väzení.

Môžete sa modliť v cele? A ako na to reagujú spoluväzni?

Modlím sa každý deň, zvyčajne ráno a v noci. Všetky modlitby sa tu modlím potichu pre seba a len vo svojej cele. Od môjho preloženia na Sibír začiatkom jesene minulého roka som natrvalo na samotke, takže otázka o spoluväzňoch nemá opodstatnenie.

Väznený disident Vladimir Kara-MurzaV jadre kresťanstva je odmietanie násilia

Vladimir Kara-Murza

Často počúvame a čítame, že sloboda je niečo vnútorné, že aj vo väzení sa môžeme cítiť slobodní. Znie to dobre, no je to pravda?

V istom zmysle je to skutočne pravda. Ako som sa dopočul – alebo, lepšie povedané, dočítal v jednom liste –, nedávno vyšla antológia posledných slov politických väzňov. Boli uväznení za to, že verejne vystupovali proti vojne v Rusku (predmetný zväzok sa volá Golosa rossijskogo soprotivlenija, čiže Hlasy ruského odporu, pozn. red.). 

Mnohí ľudia si všimli, že tí, ktorí sú vo väzení, sa vyjadrujú oveľa slobodnejšie a otvorenejšie než tí, ktorí sú zatiaľ na slobode. Tak to bolo aj za sovietskych čias. Disidenti hovorili na súde veci, za ktoré by všetci ostatní išli rovno do väzenia, pretože disidenti tam už v podstate boli. 

Táto vnútorná sloboda, sloboda povedať, čo si myslíte, je nesmierne dôležitá a nikto nám ju nemôže odňať. Ale fyzická nesloboda v priestore a čase, to, že nemáte slobodu byť so svojou rodinou, je niečo, čo tu pociťujete každú minútu. A to je veľmi náročné.

Prežívate túto neslobodu ako skúšku svojej viery?

Bolo by nečestné, keby som to úplne poprel. Celkovo vzaté nie. Ale moje myšlienky a pocity sa za posledné približne dva roky zmenili. Viem, že všetko je Božia vôľa, ako sa píše v Knihe proroka Jeremiáša (29, 11), a len Pán vie, čo má v úmysle s každým z nás, a malomyseľnosť je pre kresťana hriechom. 

A predsa nie vždy je ľahké bojovať s čisto ľudskými pocitmi nespravodlivosti, zúfalstva a melanchólie. Najmä vtedy, keď je človek po celý čas úplne sám. A nie vždy znáša svoje skúšky s takou pokorou, akú si tieto skúšky zaslúžia.

Kňaz a mučeník Vasilij Sokolov napísal v roku 1922 z väzenia svojim príbuzným: „Každé utrpenie je dobré pre človeka a jeho nesmrteľnú dušu.“ Veríte, že to, čím práve prechádzate, je dobré pre vašu dušu?

Často som sa s touto myšlienkou stretol u ľudí, ktorí zažili väznenie. Alexander Solženicyn v Súostroví Gulag napísal, že vo väzení „vychoval svoju dušu“, a ďakoval za to, že bolo v jeho živote. V tejto chvíli vám nedokážem odpovedať: „Áno, tak to cítim.“ Rád by som chcel veriť, že všetko, čo sa nám v živote deje, má svoj zmysel.

Máte prístup ku kresťanskej literatúre? Čo práve čítate, čo ste čítali za uplynulé dva roky?

Na svoju hanbu musím priznať, že keď som bol na slobode, čítal som veľmi málo zo Svätého písma. Počas svojho väznenia som však prečítal všetkých päť Mojžišových kníh, štyri evanjeliá, Skutky apoštolov a niekoľko ďalších biblických kníh zo Starého a z Nového zákona. 

Opakovane som prečítal Kázeň na vrchu, ktorá je pre mňa jadrom kresťanstva. Kresťanom som sa stal v siedmich rokoch. Vtedy som poprosil svoju matku, aby ma dala pokrstiť. Bolo to koncom 80. rokov minulého storočia, v časoch Sovietskeho zväzu. 

Odvtedy viera zohráva veľkú rolu v mojom živote. A je pre mňa dôležité, aby som teraz, v piatom desaťročí svojho života, vedome a premýšľavo čítal Bibliu a potvrdzoval rozhodnutie, ktoré som urobil vo veku siedmich rokov.

V ruskom väzení platí pravidlo: Never, neboj sa, o nič nepros. Hodí sa to k veriacemu človeku?

Samozrejme, že vo vzťahu k Bohu nie, v žiadnom z týchto troch bodov. Ale toto pravidlo sa nevzťahuje na duchovný život väzňov. Ako praktická rada na prežitie vo väzení nestratilo nič zo svojej aktuálnosti.

Pôvodne publikované na dekoder.org. Preložil o. Ján Krupa.