List sestry Hermany Prečo potrebujeme vzory?

Drahá Emília,

len pred pár dňami si sa ma opýtala, či je potrebné v dnešnej dobe ešte vyhlasovať svätých a blahoslavených. Že už je plné nebo a každý si môže nájsť toho svojho obľúbeného svätca. Máš aj nemáš pravdu.

Nebo určite nie je plné a už vôbec nie preplnené. Nebo je pre nás pripravené. Nie je to miesto. Je to stav duše, ktorá býva u Boha. A prečo ešte dnes potrebujeme svätcov?

Nuž, nie preto, aby sa v nebi jeden pred druhým chválili: „Pozri, ja som na zemi vyhlásený za blahoslaveného a uctieva ma tridsaťtisíc ľudí!“ „A ja som už vyhlásený za svätého a mám aj v breviári ľubovoľnú spomienku!“ „Ja som zase svätý a mám v celej pozemskej cirkvi vlastný sviatok!“

Nie, určite to takto nie je a ani to tak nefunguje. Svätí sa v istom čase vyhlasujú ako vzory pre svojich súpútnikov, „spolucestujúcich“ na ceste životom. Stali sa v niečom výnimočními, využili svoje talenty. Neznamená to, že nikdy nič zlé neurobili. Znamená to, že v tej jednej veci dosiahli mimoriadne výsledky.

Prirovnať to môžeme k športovcom. Nejakým malým, drobným spôsobom športujeme asi všetci. Aj ja denne prejdem peši asi päť kilometrov, ale to neznamená, že je zo mňa majster sveta v chôdzi do práce.

Majstrom sveta v tejto disciplíne sa stane len človek, ktorý usilovne trénuje, nevysedáva denne dlhé hodiny pred počítačom, ale prejde nejakých desať kilometrov za deň, zrieka sa rôznych dobrôt, volí si často nepohodlie, len aby sa zlepšoval a raz sa stal víťazom.

Pred nejakým časom som sledovala na sociálnych sieťach otecka, ktorý potrebuje pomoc pre svoju dcéru. Nechcel od ľudí, aby mu len tak posielali peniaze. Poprosil rôznych športovcov, aby mu poslali svoje osobné veci a tak vyhlásil aukciu. Keby tí ľudia neboli slávni, nikdy by ten ocko nezískal dostatočné množstvo peňazí pre svoju chorú dcéru.

A tak aj dnes cirkev vyhlasuje svätých a blahoslavených, aby ukázala vzory. Ľudí, ktorí sa stanú slávnymi, lebo to dotiahli ďaleko, ale zároveň ich môžeme v niečom napodobňovať.

Aj u nás na Slovensku bude o pár dní blahorečenie. Za blahoslaveného bude vyhlásený Janko Havlík, mučeník vernosti. Mal veľké sny, veľké plány, radosť zo života, ochotu urobiť niečo veľké. Bol talentovaný, silný, dobre sa učil, mal veľkú výdrž. Ale všetko, čo začal, mu bolo zakázané.

„Nemôžeš byť kňazom, lebo teraz je taká doba.“ „Nemôžeš byť misionárom v zahraničí, lebo sa to nehodí.“ „Nemôžeš sa toľko modliť, nie je to moderné.“

On sa napriek tomu modlil, študoval, bol misionárom. Napriek zákazom dosiahol všetko, aj keď inak, ako si predstavoval. Tridsiateho prvého augusta 2024 sa v Šaštíne stane vzorom pre všetkých mladých ľudí, aby nestrácali svoje sny a ostávali im verní.

Drahá Emília, aj dnes potrebujeme vzory, lebo máme stále tendenciu s niekým sa porovnávať. Keby to tak nebolo, neexistovali by žiadne súťaže a neobdivovali by sme športovcov. Chceme byť vo všetkom, čo robíme, lepší, rýchlejší, efektívnejší… Stále nás to poháňa vpred. Niekedy len stačí zastať a poobzerať sa, kto je pre nás ten vzor, ktorý napodobňujeme.

Prajem Ti, aby si mala pred očami len také vzory, ktoré Ti pomôžu stať sa dobrým a hodnotným človekom.

Vidíme sa posledný augustový deň v Šaštíne.

S láskou Tvoja krstná mama