Nezlomný Ján Havlík Štyri veci, ktorými nás môže inšpirovať nový blahoslavený

Byť verný svojmu povolaniu

O Jánovi Havlíkovi sa hovorí najmä ako o mučeníkovi vernosti. Keď v mladom veku – v tom čase mal len 15 rokov (!) – rozpoznal Božiu vôľu, rozhodol sa vstúpiť do Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul a stať sa kňazom misionárom, nevzdal sa tohto zámeru napriek nepriaznivým dejinným okolnostiam.

Keď mu po rozpustení kláštorov v roku 1950 ponúkali novú, ľahšiu cestu – oženiť sa alebo prestúpiť na štátom kontrolovanú teologickú fakultu –, odpovedal jasným „nie“. Hoci vedel, že ho to bude stáť mučenie a možno aj život.

Keď sme sa pred časom rozprávali s bratom Filipom o tom, čo charakterizuje dnešných mladých ľudí, odpovedal, že sú to slová „Ja ešte neviem“.

Pestrá paleta možností, ktoré ponúka život v slobodnej spoločnosti, nás akoby zmiatla a paralyzovala. Ani tridsiatnici dnes neraz netušia, čo vlastne v živote chcú. A keď sa človek konečne rozhodne, po niekoľkých mesiacoch či rokoch pri prvom poryve vetra dospeje k presvedčeniu, že sa rozhodol nesprávne, a proces hľadania začína opäť odznova. Niektorí sú takýmto neúspešným hľadaním schopní premárniť celý svoj život.

„Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo,“ povedal Ježiš (Lk 9,62) a Ján Havlík bol živým dôkazom toho, že byť verným svojej prvej láske, svojmu prvotnému rozhodnutiu, sa naozaj dá.

V širšom celospoločenskom meradle to pomenoval František Mikloško: „Ak niekto zostal verný svojmu presvedčeniu viac ako desať rokov vo väzení, potom nezatrpkol a až do smrti rozdával porozumenie a lásku, tak prešiel v živote veľkou skúškou ako víťaz. Najväčšou slabinou našich príbehov na Slovensku je, že často nevieme vydržať vo svojom príbehu a presvedčení až do konca.“

Vedieť znášať bolesť

Ešte raz sa vrátim k rozhovoru s bratom Filipom. „U dnešných mladých často prevláda obraz sveta, do ktorého ešte nevstúpila bolesť, ktorú treba uniesť. Na jednej strane to je pozitívne, lebo idú mladosťou sviežim krokom. No na druhej strane keď príde zádrh, ukáže sa, že prah ich vnímavosti na bolesť je veľmi znížený. V tomto zmysle mi pripadajú ako zmľandravená generácia,“ povedal nám počas živej (a miestami aj živelnej) debaty vo františkánskom kláštore vo Fiľakove.

„Za výzvu považujem naučiť ich, že pri osobnej bolesti nejde len o nejaké tupé živočíšne utrpenie, ale že my ľudia mu dokážeme dať zmysel. Presvedčiť ich, že aj oni sa môžu naučiť odvahe niesť a uniesť svoj kríž,“ dodal brat Filip.

Zaujímavé, že podobne to vníma aj vicepostulátor procesu blahorečenia Jána Havlíka páter Emil Hoffman. „Veľa mladých ľudí je dnes vnútorne rozbitých a nedokážu byť sami so sebou,“ povedal pre denník Postoj s tým, že mladý rehoľník môže byť v tomto (nielen) pre mladých autentickým príkladom. „On sám musel vydržať samotu v cele, kde sa nemohol ani narovnať, a prežil to práve vďaka vnútornému duchovnému životu.“

Boli sme v rodisku nového blahoslavenéhoŽivot Jána Havlíka nebol bombastický a z ľudského pohľadu bol neúspešný. Prečo bude blahorečený?

Pavol Hudák

Žiť kňazstvo naplno

Nový blahoslavený sa svojej životnej méty – večných rehoľných sľubov a kňazskej vysviacky – nikdy nedočkal.

Avšak namiesto pasívneho vyčkávania a prázdneho snenia žil naplno svoje kňazstvo „hic et nunc“, tu a teraz, v čase a podmienkach, v akých sa ocitol. Tajne sa vzdelával, vo väzení potajomky roznášal Eucharistiu, takže mu prischla prezývka Kňaz, až nakoniec položil svoj život ako obetu na paténu lásky.

Svoje všeobecné kňazstvo tak prežil plodnejšie, ako mnohí vysvätení prežívajú svoje služobné kňazstvo.

Keď pápež František opakovane hovorí o klerikalizácii, nemyslí len na odtrhnutosť pastierov od svojich oviec, ale aj na „hranie sa“ laikov na klerikov. „Je veľa klerikalizovaných laikov, veľa tých, čo hovoria: ,Patrím do toho a toho združenia, sme tam z tej farnosti, sme...‘ ,Vyvolení‘, klerikalizovaní laici sú veľkým pokušením,“ povedal pred dvoma rokmi účastníkom sympózia o fundamentálnej teológii kňazstva.

Ján Havlík, ktorý zomrel len niekoľko dní po zavŕšení Druhého vatikánskeho koncilu, je mementom, že v Božom ľude nie sú jedni nad druhými, ale kňazi aj laici majú rovnakú hodnotu a poslanie. Jedni potrebujú druhých a nie byť ako druhí.

Neúspech v Božích očiach neexistuje

Keď sa kolega Pavol Hudák prednedávnom vybral po stopách nového blahoslaveného, zhrnul svoje pocity takto: „Môže sa zdať, že jeho život bol neúspešný. Kňazom sa nestal, v reholi stihol zložiť iba dočasné sľuby, vo väznici mu zničili zdravie, a tak bol odkázaný na starostlivosť rodičov, nebol schopný žiadnej fyzickej práce a ešte aj zomrel niekde na ulici v najlepších rokoch života.“

Z pohľadu sveta to bol premárnený, možno až zbytočný život. Lenže Božia matematika je iná. Prví budú poslednými a poslední budú prvými. Hladní budú nakŕmení dobrotami, kým bohatí budú prepustení naprázdno.

A blahorečení budú tí, ktorí umreli s podlomeným zdravím v zime na popolnici, kým oligarchovia obliekajúci sa do purpuru a kmentu, ktorí deň čo deň prepychovo hodovali, budú raz z miesta múk volať, ako hrozne sa trápia v tomto neuhasiteľnom ohni.

Lebo konečný výsledok našich životov nezávisí od toho, kým sme boli, ale s akým úmyslom sme ho prežili a čím sme ho naplnili.