Slovo kňaza Kto postaví hniezdo slepému vtáčikovi?

Učiteľka na prvom stupni prichádza domov a už od dverí kričí svojmu stokilovému manželovi: „Mirko, už si papal?“ V postoji pedagogičky sa prekrývajú dva prvky jej identity – „ja“ a „moja rola“. Ak sa príliš spoja, vidíme vojaka, ktorý velí celej rodine, alebo matku, ktorá na úrade vychováva pani za okienkom. 

Kto sa príliš stotožňuje so svojou úlohou, je na dobrej ceste, aby vyhorel. To sú tí nenahraditeľní ľudia, bez ktorých to vo firme nejde. Až kým neležia v nemocnici a svet spokojne beží ďalej, už bez nich...

„Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma,“ vyruší apoštolov Učiteľ. Ježiš tým akoby prevzal na seba novú rolu. Práve vtedy, keď sa apoštoli chcú upevniť vo svojej privilegovanej úlohe.

Diskutovali o tom, kto z nich je väčší, aby sa takto prezentovali aj pred ľuďmi, zatiaľ čo Ježiš hovorí, že bude vydaný do rúk ľudí. Oni to nechápali, tak ako pani učiteľka, ktorá je nadšená zo svojej pozície v škole, kde deti hltajú každé jej slovo.  

Ak Ježiš vzal do rúk dieťa, nie preto, aby v ľuďoch vzbudzoval nejaký súcit. Vtedy nebolo toľko dospelých na jedno dieťa, ako to vidíme dnes v rodinách. Ježiš to nerobí kvôli sentimentalizmu. Postavil ho medzi nich, lebo ono sa nevie brániť. Ani známosťami, ani rozumom, ani peniazmi. Nemá žiadneho ochrancu.

Dieťa vie jedno robiť skvele: meniť svoje roly. Preto deti majú rady dramatizáciu v škole aj vianočné pásma, kde raz hrajú pastierov, inokedy kráľov alebo Ježišových rodičov. Ježiš sám bude takým dieťaťom, keď sa vydá do rúk ľudí. 

Vtedy ho nebude chrániť nikto, iba Otec. Ako hovorí jedno príslovie, slepému vtáčikovi postaví hniezdo sám Boh. Jánova teológia nám pripomína, že Ježiš a Otec si radi urobia domov u každého človeka, ktorý ich víta. Preto by náš kristocentrizmus nebol úplný, keby sme hovorili o Kristovi bez Otca.  

„Takto prijímajú nechráneného, aby aj oni skúsili bezbrannosť, v ktorej začínajú rátať s pomocou Otca.“

Ak si spomenieme na rozdiel medzi logikou sveta a logikou viery, nedajú sa zmiešať. Ak je naša miera veľkosti svetská, budeme sa zaujímať o tri slová, ktoré sa v angličtine začínajú rovnakým písmenom: self, sex, security. 

Koľkí mali v minulosti povesť svätosti a dnes sa odhaľujú ich zlyhania? Vytvárali pred ľuďmi falošnú auru, keď krúžili okolo ega, mali radi svoje pohodlie a istotu hľadali v mediálnej mienke.

Kto je veľký v Božích očiach? Kto vstupuje do tohto sveta odovzdaný, nechránený. Ľudia a krajiny si radi chránia to svoje, preto radi skupujú pozemky. Keď sa pozrieme na svet, málokde nájdeme kúsok pôdy bez majiteľa. Všetko je rozobraté. Ježiš preto nežiada nič pre seba. Ľudia by mu to nedali.

Použije logiku dieťaťa. Vstupuje do sveta ako bezbranný a odovzdáva sa ľuďom do rúk. Takto prijímajú nechráneného, aby aj oni skúsili bezbrannosť, v ktorej začínajú rátať s pomocou Otca. 

Spomeňme si na františkánske hnutie, ktoré už osemsto rokov pestuje túto odovzdanosť, preto je Assisi jediným miestom, kde sa môžu zísť všetky náboženstvá sveta bez bojov a obviňovaní.

Spomeňme si na rímske ulice, kde nevíťazia veľké autá, ale obyčajné, maličké motorky. Kým nafúknuté SUV, offroad či limuzíny stoja v zápche, Rimania na vespách sa dostanú všade.