Slovo kňaza Kým sa nechám viesť?

Ešte si pamätám ten mediálny a spoločenský ošiaľ pri korunovácii kráľa Karola v Londýne. Stámilióny ľudí nielen na britských ostrovoch, ale po celom svete sledovali jedinečný, v skutočnosti náboženský obrad, pri ktorom sa z princa stal kráľ. 

Je to zvláštne, že my, ľudia moderného demokratického sveta, sme s takým záujmom sledovali obrad, ktorý je z historického a kultúrneho hľadiska na prvý pohľad iba akýmsi reliktom či prežitkom bez reálneho vplyvu na chod spoločnosti. V západných krajinách zostalo viacero monarchií, ktoré sú len konštitučné, nie absolutistické. Králi vykonávajú ceremoniálnu a reprezentatívnu funkciu, možno majú podľa ústavy pár symbolických úloh, ale nič viac.

Napriek tomu je postava kráľa symbolická. Ak vezmeme do úvahy všetko, čo o kráľoch v západnej civilizácii vieme, tak nejde iba o odovzdávanie najvyššej moci v krajine. Tento zrod nového panovníka je zároveň náboženským obradom, pri ktorom je budúci nositeľ tohto úradu pomazaný posvätným olejom, ktorý symbolicky vtláča do duše panovníka nezmazateľný znak. 

Patrí Bohu a tento úrad vykonáva nie z ľudskej, ale z Božej vôle. Tento obrad je odkazom, že dostáva od Pána všetko, čo k vykonávaniu tohto úradu potrebuje, musí ho však vykonávať svedomite, lebo ponesie pred Bohom za všetko zodpovednosť.

V obrade uvedenia kráľa do úradu akoby sa stretávali dve veci. Reálna, v minulosti absolútna moc a zároveň túžba poddaných, aby ten, kto sa z Božej vôle stal kráľom, panoval múdro, bol vzorom pre svoj ľud.

Karolova korunovácia bola mediálnou udalosťou, ale záujem, ktorý vyvolala, nebol len zo zvedavosti. Ako občania svojich štátov si jednoducho želáme vodcov, ktorí majú nielen moc, ale aj múdrosť, sú príkladní, a ak sme veriaci, očakávame, že budú pokorní pred Pánom a požehnaní. 

Ceremónia v Londýne tento ideál na chvíľu ponúkla a my sme si podvedome priali, aby každý vodca v každej krajine mal nielen jedno, ale aj druhé. Hoci vieme, aj z vlastnej skúsenosti, že realita býva oveľa horšia.

„Veľmi si prajeme, aby ten, komu zveríme svoj osud alebo na koho radu sa spoliehame, mal nielen moc, ale bol v Božej priazni, vďaka ktorej nás nezavedie do slepej uličky.“

Byť kráľom je teda na prvom mieste spojené s mocou, takmer absolútnou. V akom protiklade k ľudským predstavám je Ježišov dialóg s Pilátom. Ježiša obvinili, že sa vydáva za kráľa. Bolo to veľmi vážne obvinenie. Ak by sa čo i len v náznaku ukázalo ako pravdivé, Pilát by ho dal bez milosti popraviť. Keď sa však tento pragmatický Riman opýtal toho úbohého dobitého väzňa, či je kráľom, Ježiš mu tajuplne odpovedal, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta.

Pilát si myslel, že zle počuje. To, čo mu Ježiš povedal, vyzeralo ako hra na kráľa tak, ako sa deti hrajú na kráľov a kráľovné, princov a princezné. Snívanie. Keď sa ho po prvej, pre neho takej naivnej odpovedi opýtal znova: „Tak predsa si kráľ?“ dostal odpoveď, ktorá ho vykoľajila.

Ježiš nielenže hovorí, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta, ale že prišiel vydať svedectvo pravde.

Ľudia z vyšších vrstiev u Rimanov boli vzdelaní, mali čosi načítané z filozofie a rečníctva, navyše boli poverčiví a obklopení panteónom nevyspytateľných božstiev toľkých národov, takže Ježišova odpoveď ho nielen prekvapila, ale aj trocha naľakala. 

Uvedomil si, že má pred sebou aj keď veľkňazmi nenávideného, ale vlastne zaujímavého človeka s istou životnou skúsenosťou a hĺbkou, ktorej on síce nerozumel, ale intuitívne ho priťahovala, lebo rozvracala jeho logiku moci a otvárala akúsi trinástu komnatu. 

Pilát však nemal odvahu ísť v rozhovore s Ježišom ďalej, nezostal nič dlžný svojej pragmatickej povahe a z mocenských, prospechárskych dôvodov ho dal preventívne ukrižovať.

Ježiš však v rozhovore odkryl, kým je. Božím Synom, v ktorom Otec chce všetko obnoviť v Pravde. Tú Pravdu Boh neponúkal nasilu, ale s najväčšou pokorou. Ako dobrý pastier, ktorý berie na plecia zranenú ovečku; ako pokorný človek, ktorý nepotrebuje koňa, ale stačí mu osliatko chudobných, aby vstúpil do svätého mesta Jeruzalema. Ako uchvatiteľ ľudských duší, ktorý si všimol poodchýlené dvere v Zachejovej duši, aby vstúpil do jeho života a zachránil ho.

Ježiš v evanjeliách ukazuje, že Pán je k človeku vždy dobrý, že ho hľadá a nikomu sa nevnucuje.

Každý máme nejakú predstavu o živote. Sme z iných prostredí, z inej kultúry, žiadne dve rodiny sa nedajú porovnať. Nemáme obuté rovnaké topánky, takže je ťažké, ba priam nemožné povedať, kto z nás je pred Pánom horší alebo lepší.

Jedno je však isté. Pri našom blúdení životom hľadáme ľudí, ktorí by mohli byť oporou. Ideálne je, ak ich nájdeme v rodine alebo medzi priateľmi. Sú to však iba ľudia plní slabostí a obmedzení. Veľmi si prajeme, aby ten, komu zveríme svoj osud alebo na koho radu sa spoliehame, mal nielen moc, ale bol v Božej priazni, vďaka ktorej nás nezavedie do slepej uličky.

Potrebujeme ľudí, o ktorých sa dá oprieť, ale ešte viac potrebujeme Boha. Vnímať jeho prítomnosť vo svojom živote a poznávať jeho vôľu.

Kristus chce panovať v našich životoch. Počúvajme jeho hlas, hľadajme pravdu o sebe, živote a vo svete, v ktorom žijeme, aby sme žili pod Kristovou vládou.

Dobrovoľne, so všetko pokorou. Ako tí, ktorí vedia, že v takejto podriadenosti voči Najvyššiemu sa rodia v ľudskom živote veľké veci: múdrosť, nádej, pokora a láska.