Slovo kňaza Beda osamelým

V poslednom čase sa veľa píše o mladých ľuďoch, ktorí veľmi ublížili sebe alebo druhým a zanechali za sebou mnoho bolesti. Psychológovia hovoria, že za takýmito skratmi, ktoré majú často trestnoprávnu dohru, je nešťastný jednotlivec, ktorý si vo svojom mladom veku nevie sám pomôcť a okolie mu nevenuje dostatok pozornosti. Takíto ľudia sú často osamelí so svojimi myšlienkami a zápasmi. Ak sa u nich rozvíja nejaké psychické ochorenie a navyše žijú vo virtuálnom svete počítačových hier a sociálnych sietí, môže to vyústiť do veľkého nešťastia.

Človek by mal vedieť byť sám so sebou, lebo v samote poznávame seba. V modlitbe Boh vo svedomí nastavuje zrkadlo. Je to paradox dnešnej doby. Ľudia nevedia byť sami so sebou a pritom mnohí zostávajú takí osamelí. Nedávno bol sviatok zamilovaných. Istý mladý človek sa mi zveril, ako zúfalo hľadá niekoho, s kým by tento deň strávil, lebo sa cítil veľmi opustený. Neviem, či sa mu to podarilo. Osamelých ľudí, ktorí sa nemajú s kým podeliť o svoje prežívanie; ktorí sa nemajú s kým rozprávať, je oveľa viac ako kedysi. Je to daň za individualistický životný štýl, ktorý v posledných desaťročiach dominuje v celom vyspelom svete.

Štatistiky ukazujú, že pribúda ľudí, ktorí žijú sami. Je možné, že niektorým to takto vyhovuje. Som si istý, že s vekom samota prekáža viac. Predsa len, človek je spoločenský tvor a s pribúdajúcim vekom potrebujeme ľudí, ktorí pomôžu. Každý chce, aby sa mal kto o neho postarať. Chceme mať človeka, ktorému môžeme v prípade núdze zavolať.

Chceme, ale realita je často iná. Zažívame epidémiu osamelosti. Dospelí ju zvládajú ťažko, najmä ak trvá dlho. O čo viac mladí ľudia a deti.

Keď Ježiš predstavil blahoslavenstvá, čiže krátke ponaučenia, v ktorých hovorí, kedy je človek skutočne šťastný, tak vzbudil veľkú pozornosť. Ježiš sa prihovára trpiacim, čiže každému jednému z nás. Nie je chyba v programe, ak si myslíme, že v túto chvíľu sa nás to netýka. Nie sme dokonalí, spravili sme a stále robíme mnohé chyby a zlé rozhodnutia. Ak si to uvedomíme a vieme, čo sme pokazili, cítime sa frustrovaní a prežívame bolesť. Telesnému utrpeniu sa takisto nedokážeme vyhnúť. S vekom chodíme častejšie k lekárom, užívame viac liekov a mávame všelijaké problémy. Ježiš sa prihovára trpiacim, teda nám.

Hovorí, že sme blahoslavení nie preto, že trpíme, ale že v tejto životnej núdzi a osamelosti voláme k nemu o pomoc a uvedomujeme si, že sme od neho závislí a potrebujeme ho. Bolesť má silný vnútorný rozmer, hlboko sa dotýka „celého človeka“. Ovplyvňuje naše správanie, postoje, rozhodnutia. Jej prežívanie je čosi medzi nebom a zemou. Keď človek trpí, zostáva v napätí, má v hlave zmätok a dúfa v dobrý koniec, hoci nemá istotu, či to všetko unesie. O bolesti môžeme hovoriť s blízkymi, ale nakoniec ju každý človek musí prežiť sám.

Ježiš sa trpiacim prihovára a hovorí, že keď sa k nemu utiekame, už nie sme osamelí. Môžeme byť šťastní, lebo máme jeho. Lebo si uvedomujeme, že nemáme iný kľúč k prežívaniu života ako ten, ktorým je On sám.

Hovorí, že sme blahoslavení nie preto, že trpíme, ale že v tejto životnej núdzi a osamelosti voláme k nemu o pomoc a uvedomujeme si, že sme od neho závislí. 

Hovorí o blahoslavených, ale vraví aj „beda“ tým, ktorí si myslia, že ho nepotrebujú, že si vystačia sami. Je pravdou, že v bolesti sa človek môže niekedy do seba úplne uzavrieť. Tí, ktorí sa rozhodnú kráčať vlastnou cestou a odvrátia sa od Boha, stávajú sa osamelými. Je ťažké žiť, keď sa nemáte o koho oprieť. Ľudia môžu pomôcť, ale nemajú odpovede na všetky otázky, nikdy nám nebudú úplne rozumieť. Nie preto, žeby nechceli, ale pre vlastné obmedzenia a limity.

Človek nachádza úplné porozumenie iba u Boha. On nás stvoril a pozná lepšie ako my seba samých. On je prítomný v ľudskom srdci, keď prežíva dobré i zlé. Samota patrí k životu a často je prospešná. Bez samoty by sme sa nedokázali dívať na seba, na svoje zmýšľanie a konanie z nadhľadu. Samota vytvára priestor pre sebareflexiu, keď môžeme vnímať v duši Božiu prítomnosť.

Osamelosť je zlá, lebo nás necháva samých so svojimi bolesťami a zápasmi, ktoré nedokážeme vždy uniesť. Osamelosť vedie k zúfalým a nepremysleným činom, ktoré môžu ublížiť a rozmnožiť bolesť. Ak platí „beda osamelým“ z pohľadu psychického zdravia a socializácie, platí to aj v duchovnom živote.

Môžeme sa báť konfrontácie s Pánom v modlitbe, lebo sa bojíme pravdy o sebe. Môže nás prenikať hrôza. Na druhej strane, rozhodnúť sa pre vlastnú cestu, ktorá je pri našich prirodzených limitoch slepou uličkou, nie je dobrým rozhodnutím, ale prehlbovaním osamelosti, nepokoja a zúfalstva. Končí sa živorením a pocitom prázdna.

Východisko jestvuje. Nech v našom živote znie, že sme blahoslavení, nie „beda“ pre život vo svojvoľnosti a v uzavretosti. Boh sa prihovára, lebo nás pozná. Vieme, že v ňom nachádzame seba; oporný bod, aby sme vládali žiť a prekonávať prekážky. Majme dostatok dobrej vôle a odvahy otvoriť mu srdce, aby mohol zmeniť, čo my nedokážeme.