Slovo kňaza Spásna smelosť chcieť sa najesť

Srdečne ťa zdravím, pán mladší z podobenstva. Viem, si iba fiktívna postava Kristovho rozprávania, jeden prvok jedného druhu alegórie. Neexistuješ naozaj. A predsa si dosť reálny, lebo žiješ tak trochu asi v každom z nás. A možno aj trochu viac ako len trochu.

V prvom rade ti chcem povedať, že to, čo si spravil svojmu otcovi, bolo ozaj... no, neviem, aký výraz by bol vhodný a ešte by sa zmestil do slovníka nedeľného zamyslenia z pera dospelého človeka. Poviem „maximálne nevhodné“. Myslím, že si uvedomuješ, že veľa ľudí by ťa pri ošípaných videlo najradšej do konca tvojho života. Inak, tá krajina, do ktorej si odišiel premrhať majetok, to nebola tá naša, však? No, pýtam sa, lebo tu by si určite nebol trel núdzu, nikoho tu hlad netrápi. Dobre, už nebudem podpichovať. Ale určite to bolo niekde ďaleko, lebo k dobytku a ošípaným by ťa u nás teraz len tak nepustili. Úbohé zvieratá... a prejavujú voči sebe viacej súcitu ako niekedy ľudia voči sebe navzájom. Vacca vaccae vacca, homo homini lupus. Krava krave kravou, človek človeku vlkom.

Rád by som sa však vrátil k tvojmu príbehu. Mnoho ľudí, ako hovorím, by ťa najradšej odsúdilo – veď vidíš, ako zareagoval tvoj vlastný brat, keď si sa zjavil doma. No chcem ti povedať, že ja si ťa vážim. Ak mám povedať pravdu, si mi vlastne veľmi sympatický. Nie, nie pre tvoj postoj k otcovi, ale pre tvoj postoj k sebe samému. Hneď ti to vysvetlím. 

Je zjavné, že si domov neprišiel zo žiadnych vznešených pohnútok, ale preto, že si bol hladný. K otcovi ťa nepriviedlo skrúšené synovské srdce, ale prázdny žalúdok. To, že si bol úprimný sám k sebe, ti napokon zachránilo život. Stačilo nepotlačiť vlastný hlad, stačilo priznať si, že máš prázdne brucho, a hoci si v sebe nenašiel úprimnú ľútosť, našiel si v sebe kus úprimnosti k sebe samému. Pod vplyvom otcovej dobroty si sa potom isto dopracoval aj k nejakej tej ozajstnej slzičke. Nielen k takej z bolesti nad tým, čo si urobil, ale hlavne k takej z radosti, že máš otca, nech sa deje, čo sa deje. Bol to proces, viem, ale na jeho začiatku si bol úprimný k sebe samému a to ťa priviedlo domov a zachránilo.

Koľko ešte trvalo, kým sa domov vrátil tvoj starší brat? Ten neodišiel nikdy preč, to nie, ale bol riadne mimo... možno si posmelený tvojím príkladom napokon dovolil byť úprimný k sebe samému aj on, možno si dovolil priznať si, čo všetko má prázdne, a možno sa tiež nakoniec vrátil k otcovi, aj keď od neho nebol fyzicky vzdialený. Stratiť sa doma však môže byť ešte zradnejšie ako stratiť sa kdesi ďaleko.

Stratiť sa doma však môže byť ešte zradnejšie ako stratiť sa kdesi ďaleko.

Ó, šťastný prázdny žalúdok a škvŕkajúce brucho! Aj „nič“ môže byť viac než dosť, keď v srdci máš len sucho: keď oko ľútosť nezvlaží, no srdce čosi žiada, meno tomu smädu daj, veď ktosi ťa už hľadá.

A ty, človiečik, čo nie si fiktívna postava, ty si vieš dovoliť byť úprimný k sebe samému? Možno sa ti nedá vydolovať úprimnú ľútosť odkiaľsi z hĺbok vnútra. Možno ťa nedokáže k Otcovi priviesť vznešená túžba po vznešenej pravde, lebo je pre teba príliš abstraktná na to, aby mohla vstúpiť do tvojho sveta z mäsa a kostí. No možno len stačí byť úprimný k sebe samému a pomenovať, čo potrebujem.

Možno ma od válova so strukmi pre ošípané nedostane teória o tom, aký ideálny by mal byť môj život. Možno ma k Otcovi privedie môj skutočný prázdny žalúdok, moja bytostná túžba po niečom dramaticky konkrétnom – konkrétnejšom ako akási vykryštalizovaná esencia pravdy, túžba po niečom hmatateľnom, čo však nahmatať nedokážem, a preto som nespokojný. Možno ma k Bohu privedie práve to, čo nemám, keď ma ďaleko od neho dostalo to, čo mám a čoho mám priveľa až do premrhania.

Ach, vraj už tak málo ľudí hľadá Boha! Ktovie, asi by som to nepodpísal. A čo s tými, ktorí ho hľadajú, no v skutočnosti sú zronení, že ho vlastne necítia? Ktovie... Možno Boha vnímame tak málo preto, lebo málo vnímame seba, lebo nevnímame seba. Možno ťažko počujeme Boha, lebo nepočúvame seba. Možno sme príliš potlačili to, čo nás tlačí, čo nám chýba, možno sme popreli to, že vôbec po niečom túžime, a presvedčili sme seba samých, že takto to má byť, a ešte sme z toho urobili čnosť.

Lenže neuróza z potláčaného človečenstva nie je Boh a jej pestovanie nie je nasledovanie Krista. A človek, ktorý má aspoň štipku zdravej sebaúcty a prezieravosti, od toho rýchlo utečie, skôr ako by sa do takého niečoho zaplietol a skončil prikovaný bez jedla pri žliabku pre úžitkový statok. A tak teda možno napokon len stačí byť úprimný k sebe samému, príliš to nekomplikovať so všeličím vznešene abstraktným a priznať si, že mám jednoducho prázdne brucho a chcem sa najesť alebo čokoľvek iné. A táto túžba ma privedie k Otcovi a on naplní každú moju potrebu.