Slovo kňaza Milosrdenstvo „slovenské“ a žiadne iné? Teda len pre Boha a nikoho iného?

Dnešné evanjelium reflektuje udalosti, ktoré asi boli dosť dobre známe ľuďom Ježišovej doby, ak ich spomína. Pripomína poslucháčom udalosti, ktoré pravdepodobne dosť otriasli vtedajšou dobou a spoločnosťou. Tou prvou bolo preliatie krvi – teda zabíjanie – v chráme, ktoré vykonali rímski vojaci na povel krvavého Piláta. Tou druhou pád veže pri rybníku v Siloe, pri ktorom zahynulo nešťastných 18 ľudí.

Môže sa nám zdať, akoby jeho poslucháči mali jednoduché vysvetlenie toho, čo sa stalo: boli to ľudia hriešni, ktovie, čo všetko vykonali, a tak si zaslúžili trest, zaslúžili si zomrieť. Alebo jednoducho a stroho – až bezcitne –, to Boh ich potrestal. I my niekedy takto jednoducho konštatujeme. Trest pre iných je v poriadku, veď oni už vedia, čím si to zaslúžili. A ak náhodou nevedia, o to horšie pre nich. Nech sa zamyslia, nech sa potrápia.

Ježišovo vysvetlenie je však iné. Nie je to trest, nie je to démonizácia udalostí. Nie je to ani poverčivosť. Nie je to kauzalita – za hriech prichádza Boží trest. Prečo? Pretože Boh nepostupuje takto. On neposiela na nás ľudí trest preto, aby potrestal naše hriechy. Ježiš priamo hovorí: „Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli?“ a „... myslíte, že tí osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema?“

Ježiš poukazuje na čosi, čo je oveľa dôležitejšie. Hovorí, že všetci zahynieme, ak sa neobrátime. Že všetci zahynieme, ak nebudeme konať pokánie. Ježiš hovorí, že všetci sme hriešni, no pre každého má Boh Otec svoju láskavú náruč a objatie plné milosrdenstva. Pod podmienkou, že sa obrátime. Teda ak si priznáme svoj hriech a budeme čosi v živote meniť.

Tento obraz nám prináša druhá časť evanjelia – obraz majiteľa vinohradu a vinohradníka, ktorí sa stretávajú pri figovníku, ktorý neprinášal ovocie. Majiteľ vinohradu žiada ovocie, no to neprichádza. A tak nad ním vynáša ortieľ. Smrť pre figovník! Tento majiteľ však nepredstavuje Boha. Boh je zobrazený v osobe vinohradníka, ktorý oroduje, dáva šancu figovníku. Je ochotný doň investovať, pomôcť mu, dalo by sa povedať – podať pomocnú ruku –, len aby ožil. Len aby žil. To je Boh. Boh, ktorý prichádza v oblačnom stĺpe a vedie svoj ľud, aby nezomrel cestou po púšti. Boh, ktorý prehovára k Mojžišovi, podobne ako k Abrahámovi, a ukazuje cestu. Boh, ktorý vidí utrpenie, bolesť a nechce trestať svoj ľud, chce ho chrániť. Boh, o ktorom sme dnes v žalme spievali, že je „milostivý a milosrdný!“

Avšak práve tento náš milosrdný Boh nám nastavuje zrkadlo – ak som ja milostivý, ak sa ja dokážem zľutovať, ako to, že ty to nedokážeš? Ako to, že ty namiesto ľútosti posudzuješ? Ako to, že namiesto objatia chladnokrvne povieš – nech len zomrú!? Ako to, že tam, kde Boh dáva odpustenie, človek závidí? Ako je toto možné? No, možno aj preto, že si myslíme, že my za svoje hriechy pokánie robiť nepotrebujeme.

Bezcitnosť nebola v spoločnosti prítomná len pred desaťročiami či stáročiami. Bezcitnosť vidíme i my dnes, okolo seba a možno aj vo svojom živote. A možno sa dokonca bezcitne správame. A možno aj denne.

Práve tento náš milosrdný Boh nám nastavuje zrkadlo – ak som ja milostivý, ak sa ja dokážem zľutovať, ako to, že ty to nedokážeš? Ako to, že ty namiesto ľútosti posudzuješ? Ako to, že namiesto objatia chladnokrvne povieš – nech len zomrú!? 

Keď som pôsobil v Nitre, pracoval som medzi Rómami v osade, ktorá patrila pod našu farnosť. Potrebovali sme na prácu s nimi spolupracovníkov a bolo ťažké ich nájsť. Ale nebolo ťažké nájsť ľudí, ktorí by ich hneď v tretej vete odsúdili a všetkých zatratili. Vieme pomenovať ich hriech, no nevieme im prísť na meno. My, kresťania!

Keď na Slovensko prišli v roku 2015 moji priatelia, utečenci z Iraku, časť Slovenska bola na nohách a niektorí politici ich chceli skoro až ukameňovať – no len do chvíle, keď si uvedomili, že si na nich môžu urobiť skvelé PR a možno aj vyhrať voľby. Lebo moslimovia, lebo teroristi. Nebolo ich veľa a boli to kresťania. No medzi nami to spôsobilo vlny nenávisti. A vari človek, ak aj pochádza z iného kúta sveta, nemá právo na život, ak uteká pred hrôzami vojny? Podľa veľkej časti Slovákov nie. Aj takíto sme my kresťania.

Keď nám komplikovala život korona, koľko klamstiev, nezmyslov sa vymyslelo? Koľko aj nás, kresťanov, katolíkov, praktizujúcich sviatostný život, im uverilo a šírilo? A stále, neustále šíri? Koľkí z nás svojimi slovami a nezmyslenými statusmi vyvolávali hnev a zlosť u druhých a povzbudzovali ich k nenávisti voči politikom, zdravotníkom či iným ľuďom, ktorí sa starali o naše zdravie a životy? Choroba je zlá, ale nie je rovnako zlá i naša chorobná zúrivosť a nenávisť, nás kresťanov, aj v internetovom priestore?

Keď sa pred viac ako troma rokmi začala vojna na východe Európy, keď Rusko zbabelo, a klamúc celý svet, napadlo Ukrajinu, časť aj našej „hrdej kresťanskej“ spoločnosti tvrdila, že to nie je pravda, ďalší sa sťažovali na rastúce ceny a ďalší zase, že tu máme nejako veľa cudzincov. Akoby nám blahoslavenstvá, úcta k životu i pravda samotná nič nevraveli. Asi sme ozaj otupeli. A denne otupievame, ako spomenul ten, ktorý svojimi proruskými vyhláseniami, hrdiac sa, že je kresťan, odopiera spravodlivosť nevinným. Na to sa dá reagovať len známou replikou: „Velebnosti, jdu blejt!“

Liturgické čítania dnešnej nedele nám ukazujú Boha milosrdného. A tento Boh sa ma pýta – akú podobu má tvoje milosrdenstvo? Tak teda, akú má?