Slovo kňaza Prirodzené je predpokladom nadprirodzeného

Už ste isto počuli či vyslovili slová: „O mŕtvych len dobre“ alebo v inej podobe: „Mŕtveho už len Božiemu milosrdenstvu.“ Takto niekedy reagujeme, ak počujeme od iných o niekom, koho druhí kritizujú. A ak ich chceme umlčať či ak si nechceme zbytočne „vyrábať ďalšie hriechy“, takticky ostaneme pri zbožnom konštatovaní. No nie všetkých to zastaví. 

Aj dnešná doba má ľudí plných „odvahy“ a prostorekosti, ktorí „per huba“ takmer otvorene pomenúvajú veci a udalosti, interpretujúc ich podľa seba sťaby meradlo všetkej múdrosti a rigidnej („tradičnej“) katolíckej zbožnosti, neboja sa komentovať a kritizovať všetkých. Za života i po smrti. Živých i mŕtvych.

Putujúca cirkev je siedmy deň bez Kristovho námestníka, Svätého Otca. Pápež František odišiel do domu Otca na Veľkonočný pondelok. Pre Slovensko nie známy kardinál Jorge Mario Bergoglio sa stal pre niektorých už svojimi prvými slovami hodný kritizovania. A neostalo len pri prvých slovách.

Pamätáte si na deň zvolenia pápeža a jeho prvé slová? Tie slová – „Buona sera“ – sa zdali niektorým málo zbožné, málo cirkevné, málo hodné úradu pápeža. Príliš svetácke a pamätám sa, ako ktosi povedal: takto by sa nemal pozdraviť ani kňaz, ani rehoľná sestra, nie to pápež. 

No nielen jeho slová „schytali“ kritiku. Isto si pamätáme na jeho umývanie nôh vo väznici či imigrantom, keď nohy nielen umyl, ale ešte i pobozkal. No neslýchané. Takto sa skloniť a ponížiť. Takto znížiť latku „majestátnosti úradu pontifika“. 

Alebo ako objal slepého chlapca, ako mu venoval pozornosť. Toľká strata času. A ešte namiesto toho, aby sa venoval teologickým úvahám a písaniu dogmatických kníh, vyzýval ľudí, tých, ktorí ho počúvali, aby boli pohostinní, mysleli na druhých, aj na utečencov, imigrantov, biednych a utláčaných, chudobných na ulici či ľudí, ktorí trpia vojnou. Asi na žiadnej zo svojich ciest na toto nezabudol. A pritom podľa niektorých mohol radšej hovoriť o svätosti, majestátnosti a nepochopiteľnosti Boha. 

A ďalšie svetské či až svetácke veci robil pápež František. Usmieval sa. Nenosil červené topánky. Dovolil, aby si dieťa sadlo na „jeho“ pápežský stolec. Nebýval v paláci. Nechcel luxusné autá. Koľko len chýb by sme na ňom našli.

V tomto týždni ma zaujal jeden komentár od talianskeho novinára, spisovateľa a filozofa Marcella Venezianiho, ktorý horekuje, že pápež František bol až príliš ľudským, že urobil z ľudskosti zmysel a horizont svojho pontifikátu, že poľudštil božské, zosvetštil vieru, zosocializoval kresťanstvo a lásku zmenil na filantropiu, že nebol Svätým Otcom, ale bratom, a mnoho ďalšieho. 

A ďalšie svetské či až svetácke veci robil pápež František. Usmieval sa. Nenosil červené topánky. Dovolil, aby si dieťa sadlo na „jeho“ pápežský stolec. Nebýval v paláci. Nechcel luxusné autá. Koľko len chýb by sme na ňom našli.

Asi chcel týmto povedať, že „zastávať úrad pápeža“ by mal po pápežovi Františkovi niekto, kto si takéto veci nedovolí. Asi. Ja som tie jeho slová pochopil takto. Chudák svätý Peter, keď toto viac ako dvanásť rokov sledoval. A čo len svätý Peter, ale čo taký Pán Ježiš. Ale naozaj?

Slávime dnes Nedeľu Božieho milosrdenstva, v ktorú zaznieva na slávení Eucharistie evanjelium od Jána, v ktorom Ježiš pozdraví svojich slovami: „Pokoj vám!“ Neprichádza a nevolá: „Klaňajte sa, vstal som z mŕtvych“, ale pokojne, prinášajúc pokoj do ľudských sŕdc, povie: „Pokoj vám!“ Skoro až tak svetsky. A keď sa stretáva s apoštolom Tomášom, ale i ďalšími, ukazuje im nie svoju slávu a svätožiaru, ale ruky a bok. Tie ruky, ktorými objímal, dvíhal zo zeme hriešnicu či ktorými uzdravoval. Aj slepých. 

A počkať, pozor, ešte čosi dôležité – nečakal na svojom pozemskom stolci, lebo žiaden nemal, ale chodil za ľuďmi. Dokonca aj po zmŕtvychvstaní šiel za ľuďmi on, nie oni k nemu. A chcel od apoštolov, aby dali zástupom chlieb. Dokonca sa, ako to zachytil evanjelista Lukáš, pýta, či náhodou nemajú niečo na jedenie. Pane Ježišu, to naozaj? Ty takto ľudsky myslíš? Aj hovoríš? Aj konáš?

Evanjelium na Nedeľu Božieho milosrdenstva nám ukazuje Ježiša, ktorý skrze ľudskosť ukazuje cestu k svätosti a večnosti, k viere a väčšej viere, lebo prirodzené je predpokladom nadprirodzeného. Veď aj v prvom čítaní zo Skutkov apoštolov sme počuli, že rukami apoštolov sa dialo množstvo znamení a divov, v druhom zase apoštol Ján o sebe píše ako o bratovi a spoločníkovi. 

Rozmer ľudskosti v našom živote v kontexte Krista. Preto nekritizujme ľudskosť. Radšej ju žime. Alebo ju kritizujeme preto, lebo máme výčitku, že ľudskí byť nevieme?