Liek horší ako choroba Lev XIII. a naša populistická doba

Bolo to na konci leta 2015 a bol som u kaderníčky. Žena, ktorá ma strihala, mi povedala, že dúfa, že nasledujúci rok vyhrá voľby Trump, lebo sa jej páči jeho postoj k imigrácii. Zdalo sa mi to zábavné, a to z dvoch dôvodov.

Po prvé, podobne ako takmer každý, kto vtedy žil v hlavnom meste, som si myslel, že Trump svoju začínajúcu kandidatúru nemyslí vážne. Po druhé, žena, ktorá stála za mnou s nožničkami a vychvaľovala cnosti Trumpovho tvrdého prístupu k imigrácii, hovorila so silným zahraničným prízvukom. Podobne ako všetky ostatné ženy, ktoré v tom kaderníctve strihali vlasy, bola imigrantka.

Nezabúdajúc na nožnice, jemne som naznačil, že je v tom určitá irónia. „Vôbec nie!“ povedala. Ona imigrovala legálne, už pred niekoľkými desaťročiami. Bola hrdá na svoju novú vlasť a vďačná za príležitosti, ktoré ponúkla jej a jej rodine. A úplne jasne povedala, že masívna nelegálna imigrácia je skrátka nefér k Američanom a najmä k ľuďom (ako je ona), ktorí „dodržiavajú pravidlá“. Donald Trump sľuboval, že to zastaví, a preto si myslela, že bude dobrý prezident. Jednoduché.

Priznám sa, že som z toho kaderníctva neodchádzal presvedčený o tom, že Donald Trump bude dobrý prezident, ani len o tom, že vôbec bude niekedy prezidentom. Odišiel som však s trvalou pripomienkou, že tých, ktorí sú proti masovej imigrácii či kritizujú jej následky, nemotivuje vždy sebectvo, rovnako ako tých, ktorí sú masovej imigrácii naklonení, nie vždy poháňa altruizmus. A bol to prvý náznak z mnohých, aká široká je asi Trumpova koalícia nespokojných.

Vlna populizmu, ktorá za posledné desaťročie pretvára americkú politiku (ba aj politiku mnohých západných demokracií), má mnoho príčin a masová imigrácia sa nachádza na popredných priečkach. Všeobecnejšie povedané, vládne hlboká nespokojnosť s tým, ako za týchto posledných niekoľko desaťročí vládli politické a hospodárske „elity“ – alebo, ak chcete, „establišment“, „profesionálna manažérska trieda“ atď.

Ďalej túto nespokojnosť zhoršovalo a tým aj živilo populistické nálady povýšenectvo, s ktorým na prejavy tejto nespokojnosti reagovala spomínaná „vládnuca trieda“, za ktorej pôsobenia všetci zostali tak veľmi nespokojní. Len vyslov námietky proti statusu quo a tí, čo sú ti kultúrne „nadradení“, ťa budú milostivo informovať, že takéto námietky vyplývajú z ekonomickej nevedomosti, z rasizmu, zo xenofóbie a z nekresťanských postojov vo všeobecnosti. Žiaľ, občas sa k nadávaniu pridali aj zástupcovia Cirkvi.

No obviňovanie „elít“, „establišmentu“ či „vládnucej triedy“ veci takmer vždy príliš zjednodušuje (a nemálo zaváňa Marxom). Mojím cieľom však teraz nie je populizmus ospravedlňovať ani zatracovať. Skôr chcem zdôrazniť to, že nech už si o populizme ako o lieku na naše trápenia myslíme čokoľvek, problémy, ktoré spôsobili, že je tu, sú skutočné, naliehavé a len tak ľahko nezmiznú.

Z tohto pohľadu nie sú výzvy nášho prekrásneho nového a globalizovaného sveta až také odlišné od kríz 19. storočia, ktoré pohli Leva XIII. k tomu, aby napísal encykliku Rerum novarum. V istom zmysle sa dnešné výzvy – najmä následky a dôsledky našich technológií – veľmi líšia od výziev v roku 1891. No podobne ako dnes, ani Lev XIII. nereagoval len na hospodársku krízu, ale aj na to, ako rýchlo sa zároveň zmenil aj hospodársky, politický a spoločenský život.

Levova neúprosná kritika vtedajšieho ekonomického liberalizmu sa spájala s ostrou kritikou socialistických alternatív, ktoré sa vtedy vyhlasovali za spravodlivú reakciu na „robotnícku otázku“, i keď vtedy ešte nenadobudli formu politického štátu. Socializmus bol falošnou odpoveďou na skutočnú krízu. Ako neskôr napísal pápež Ján Pavol II., „[socialistický] liek na zlo sa ukázal horší ako samotné zlo“.

Lev chápal, že socializmus neponúka spravodlivé riešenie vtedajších veľkých otázok, ale rovnako aj neochvejne uznával nespravodlivé podmienky, ktoré na šírenie týchto socialistických myšlienok podnecovali.

V tom spočíva aj poučenie pre našu súčasnosť. Mnohí katolíci sa nie bezdôvodne obávajú, že dnešný populizmus je možno liek, ktorý sa ukáže horší ako samotné zlo podobne ako socializmus za čias Leva XIII. Ak je to tak, musia sa usilovne snažiť uznávať a naprávať reálne zlyhania vládnej moci a verejných opatrení, lebo práve ony vytvorili podmienky, v ktorých sú mnohé demokracie zrelé na populizmus. Nestačí sa len sťažovať na zmenu alebo dúfať v návrat do stavu pred ňou.

Mnohí iní katolíci nie bezdôvodne tlieskajú dnešným populistickým hnutiam či aspoň niektorým ich prvkom. Podobne ako socialisti za čias Leva XIII. uznávajú zlyhania statusu quo a úprimne sa snažia, aby boli legitímne sťažnosti po desaťročiach zanedbávania vypočuté a vykonala sa náprava. Ale aj tu je potrebná rozumnosť. Ľahšie je búrať ako stavať. Aj s dobrým úmyslom je možné poškodiť či zničiť mnoho dobrých vecí.

A všetci katolíci by si mohli spomenúť na múdrosť pápeža Leva XIII. v časoch takých podobných aj nepodobných tým našim, keď uprostred toho všetkého vytýčil cestu pre celú Cirkev.

Bez váhania vyhlasujeme, že kdekoľvek by sa odhliadalo od činnosti Cirkvi, všetky námahy by sa ukázali ako márne. Cirkev je totiž tá, ktorá z evanjelia vyvodzuje učenie schopné urovnávať alebo určite aspoň zmierňovať konflikty. Svojimi poučeniami dokáže nielen osvecovať mysle, ale i formovať život a správanie každého.

Cirkev vždy rozhodne tvrdila, že jej poslanie sa nikdy nemôže redukovať na politiku či ekonomiku. Bez nej však budú všetky naše snahy v politike, ekonomike a kultúre márne.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Stephen P. White je výkonný riaditeľ Katolíckeho projektu na Americkej Katolíckej univerzite a akademický pracovník Katolíckych štúdií v Centre pre etiku a verejnú politiku.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.