Modlitba žalmov počas pôstu Na každý účel či na každú príležitosť jestvuje nejaký žalm

Už dlhší čas sa v tomto období osobitne usilujem – dôslednejšie, než sa mi to darí po zvyšok roka – modliť sa liturgiu hodín.

Posvätné ofícium je osobitne prospešné pre každého, kto sa snaží štruktúrovať si deň okolo modlitby – a nestačí mu iba vopchať si modlitbu tam, kde mu to dovolí rušný deň. Modliť sa túto modlitbu znamená pripojiť sa ku kňazom a rehoľníkom (a k čoraz väčšiemu počtu laikov), ktorým modlitba posvätného ofícia stanovuje rytmus každodenného života počas celého roka. Je to privilegovaný spôsob ustavičnej modlitby, na ktorú vyzýval svätý Pavol.

Druhý vatikánsky koncil to spomína v konštitúcii Sacrosanctum concilium: „Keď sa tento obdivuhodný chválospev [posvätné ofícium] náležite prednáša…, vtedy je to naozaj hlas samej nevesty, ktorá sa prihovára Ženíchovi, ba je to aj modlitba, ktorú Kristus spolu s jeho mystickým telom prednáša Otcovi.“

Srdcom ofícia sú žalmy, ktoré sú hymnami Božieho ľudu už od čias Starej zmluvy. Samozrejme, z Knihy žalmov spievame aj na každej omši, no krásu a silu žalmov som docenil až vtedy, keď som sa naučil modliť liturgiu hodín. Na recitovaní a znovurecitovaní žalmov čosi je. Už dlho sa mi zdá, že oveľa viac vedie k modlitbe a rozjímaniu, než keď iba počúvam kantora či spievam len responzórium ako pri omši.

A keď už o tom hovoríme, žalmy sa majú spievať. Keď sa dôstojne spievajú, či už na jednom tóne, alebo s vhodnou melódiou, nadobúdajú celkom iný rozmer. Pochopí to každý, kto počul nezabudnuteľné polyfonické zhudobnenie 51. žalmu.

Možno viac než ktorákoľvek iná kniha v Biblii sa majú Žalmy modliť alebo spievať, nielen počúvať. Pri obhajobe modlenia sa žalmov bol osobitne výrečný svätý Atanáz, alexandrijský biskup zo 4. storočia a veľký protivník arianizmu. Jeho List Marcelínovi o žalmoch je prehliadaná klasika. „Celé Sväté písmo je učiteľom čnosti a pravej viery,“ píše Atanáz, „ale Žaltár ponúka obraz duchovného života.“

Na každý účel či na každú príležitosť jestvuje nejaký žalm, poznamenáva svätý Atanáz. „Na iných miestach nás Biblia vyzýva na to, aby sme velebili a uznávali Pána: tu, v žalmoch, sa nám ukazuje spôsob, ako to robiť a akými slovami môžeme vhodne uctievať jeho vznešenosť. Vlastne vo všetkých životných situáciách zistíme, že nám tieto božské piesne idú samy do úst a na každom kroku spĺňajú potreby našej duše.“

V tomto spočíva aj iná osobitná krása žalmov. Nielenže jestvuje žalm na každú príležitosť – od radosti až po trápenie –, ale tieto inšpirované hymny sú tie isté, ktoré spieval izraelský národ, Mojžiš a Šalamún, kráľ Dávid, ba aj samotný Pán Ježiš. Keď sa modlíme žalmy, ich slová sa stávajú aj našimi a naše modlitby sa stávajú akoby ich modlitbami.

Keď sa modlíme alebo spievame žalmy, spievame a modlíme sa vlastnými ústami, z vlastného pohľadu. V tomto zmysle sú žalmy Písmom v prvej osobe. V tom spočíva ohromná sila. Tento bod rozvíja aj svätý Atanáz:

V ostatných knihách Písma čítame alebo počúvame slová svätých mužov ako také, ktoré patria len tým, ktorí ich vyslovili, a vôbec nie tak, akoby boli naše vlastné; a rovnakým spôsobom sú pre nás činy, o ktorých sa tam rozpráva, predmetom údivu a príkladom hodným nasledovania, no v žiadnom zmysle čímsi, čo sme vykonali my sami. V tejto knihe síce takýmto spôsobom s úctou a bázňou čítame proroctvá o Spasiteľovi, no pri všetkých ostatných žalmoch čítame akoby svoje vlastné slová; a kto ich počúva, je pohnutý pri srdci, akoby vyslovovali jeho najhlbšie myšlienky.
 

Určite nie je náhoda, že Atanáz, veľký obhajca vtelenia pred ariánskymi herézami svojich čias, nachádzal takúto inšpiráciu práve v žalmoch – v týchto hymnoch, ktoré nám plynú z úst rovnako ľahko ako z úst vteleného Slova. Tieto veľké hymny, napísané pod vplyvom inšpirácie Ducha Svätého a spievané ľuďmi, sa znovu modlí Boh, ktorý sa stal človekom, a opäť sa vracajú k Otcovi s celou, úplnou a trpiacou prirodzenosťou jednorodeného Božieho Syna: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

Týmito slovami Ježiš nielen cituje Písmo, ale aj odrieka modlitbu svojho ľudu. Keď sa modlíme tieto isté žalmy – či už pri liturgii hodín, pri svätej omši, alebo v rámci pôstnych pobožností –, nielenže nasledujeme Ježiša, ale pripájame sa k jeho modlitbe ako bratia a sestry toho istého Otca.

„Preto aj ty, Marcelínus,“ uzatvára Atanáz, „keď budeš uvažovať nad žalmami a pod vedením Ducha ich rozumne čítať, podarí sa ti pochopiť význam každého jedného z nich, ako po tom túžiš. A budeš sa tiež snažiť napodobňovať život svätých, ktorí nám priniesli Boha a modlili sa ich ako prví.“

Táto rada je nepochybne rovnako dobrá dnes pre každého jedného z nás, ako bola vtedy, keď ju dal Atanáz po prvýkrát Marcelínovi. Kedy je vhodnejší čas vziať si túto radu k srdcu než počas tohto pôstneho obdobia? A aj keď sa toto kajúce obdobie skončí, môžeme si zachovať nejakú lepšiu pravidelnú duchovnú činnosť?

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Stephen P. White je výkonný riaditeľ Katolíckeho projektu na Americkej Katolíckej univerzite a akademický pracovník Katolíckych štúdií v Centre pre etiku a verejnú politiku vo Washingtone.