Lev XIV. Pápež zmierenia?

Potom sa ukázal on, Lev XIV., Robert Francis Prevost.

Z jeho zjavu bolo zrejmé, že to nie je južan plný emócií. Neprišiel ako jeho predchodca pápež František, aby sa pozdravil „Dobrý večer“, ale začal biblickým prianím pokoja a toto slovo, ktoré môžeme prekladať aj ako „mier“, sa v jeho krátkom príhovore ešte niekoľkokrát zopakovalo.

Mal pápežské oblečenie, neprišiel iba v bielej sutane, a štólu, ktorá mi pripomenula pápeža Benedikta XVI. Potom sa prihovoril.

Nie sme zvyknutí, aby novozvolený pápež mal napísané poznámky k prejavu. Väčšinou každý tak trocha improvizuje. Je to spontánne a prebúdza u ľudí sympatie. Nový pápež však tie poznámky mal. Možno preto, lebo ako sám povedal v nedávnom rozhovore, sociálne siete sú fajn, ale treba vážiť slová, aby neboli zdrojom nedorozumenia a hádok.

Keď som si prečítal jeho životopis, prvé, čo mi napadlo, bola otázka. Čo môžeme hľadať za voľbou človeka, ktorý v čase predchádzajúceho konkláve ešte ani nebol biskupom a jeho cirkevná kariéra v univerzálnej cirkvi raketovo stúpala najmä v posledných dvoch rokoch, keď sa stal prefektom dikastéria pre biskupov a kardinálom?

Duch Svätý vanie, kam chce, a veríme v jeho asistenciu pri tejto voľbe. Je však dobré a správne všimnúť si rozličné ľudské aspekty tejto voľby a života nového pápeža. Hoci je 69-ročný Prevost rodeným Američanom z Chicaga, má v rodokmeni silné francúzsko-taliansko-španielske korene.

Američania sú vo všeobecnosti vnímaní ako žoviálni a často arogantní ľudia. Prezident Trump zosobňuje všetky tieto stereotypy. Prevost je však iný.

Nie nadarmo sa o ňom hovorilo, že je najmenej „americký“ zo súčasných amerických kardinálov či biskupov. Možno je to tým, že desaťročia žil doslova na periférii. Byť biskupom v peruánskej diecéze na hraniciach s Ekvádorom, v chudobnej krajine, ktorá potrebovala neustálu podporou zo strany veľkých, asi nie je žiadne výslnie.

Žiť uprostred takýchto podmienok vyžaduje silnú vieru, veľa dobrej vôle a dávku pokory. Prevost toto všetko mal a musel byť obľúbený v miestnom episkopáte, lebo sa stal podpredsedom Peruánskej biskupskej konferencie.

Jeho život v Peru určite súvisí s jeho rozhodnutím pre zasvätený život v augustiniánskej reholi. Ak som dobre čítal, v týchto končinách nebol jediným biskupom s týmto spirituálnym pozadím. Okrem naozaj hlbokého duchovného života, bez ktorého by sa v ťažkých podmienkach ako človek, kňaz a rehoľník nepohol, mu však v živote nechýbal ani akademický a manažérsky rozmer. Študoval matematiku a získal doktorát z kánonického práva na Pápežskej univerzite sv. Tomáša Akvinského, právo dokonca prednášal.

Z jeho prvého verejného vystúpenia v role pápeža bolo vidieť, že je to sympatický človek, ktorý pôsobí zmierlivo a uhladene. Novinári sa spontánnych vyjadrení ako za pápeža Františka, ktoré boli v niektorých chvíľach zdrojom nedorozumení, asi nedočkajú.

Ak ho v jeho vlastnej reholi dvakrát zvolili za generálneho predstaveného, musí mať nielen schopnosť riadenia, ale aj istú charizmu, pre ktorú ho ľudia prijímajú a radi sa s ním stretávajú.

Trocha zostáva záhadou, ako ho z tej vidieckej diecézy na konci sveta vytiahol do vedenia univerzálnej cirkvi pápež František. V každom prípade boli medzi nimi veľké sympatie a v mnohom podobné pohľady na budúcnosť cirkvi, lebo za jeho éry sa stal biskupom, prefektom dikastéria aj kardinálom.

Pred konkláve bolo zrejmé, že vnútorné debaty medzi voliteľmi prebiehali už od februára, keď pápež František vážne ochorel a takmer zomrel. Prevost nebol mediálne považovaný za favorita, určite ho však všetci poznali, či už ako generálneho predstaveného augustiniánskej rehole, ktorý veľa cestoval, a najmä ako prefekta dikastéria pre biskupov. Môžeme sa len domnievať, že práca dikastéria a návrhy nominácií na biskupov, ktoré predkladal pápežovi, boli vnímané pápežom aj biskupskými konferenciami viac-menej pozitívne.

Aj keď nie je šťastné deliť voliteľov pápeža na liberálov a konzervatívcov, úplne sa tomu zabrániť nedá. Predsa len, každý mal nejaký názor na priebeh pontifikátu pápeža Františka, ktorý možno pre viacerých postupoval v ťažkých témach prirýchlo, niektorí by možno povedali, že nešťastne.

Pri Levovi XIV. sa z prvej rešerše zdá, že sa takmer nevyjadroval verejne k etickým otázkam. Kdesi som zaznamenal, že ešte v Peru sa postavil proti rodovej ideológii, ale to bola skôr výnimka. Zato ešte nedávno kritizoval Trumpa a Vancea za migračnú politiku.

Možno práve preto, že ako občan USA nebol príliš „americký“, tak vlastne uspel. Konzervatívci v USA asi nebudú spokojní s nedostatkom razancie pri zdôrazňovaní katolíckej morálky a budú mu vyčítať jeho prístup k migrantom; liberálom sa bude zdať malo otvorený a inkluzívny.

Viem si predstaviť, akí boli sklamaní, keď ho na balkóne videli v tradičnom pápežskom odeve a počuli jeho prejav, ktorý nebol civilný a v pravom slova zmysle politický, ale najmä teologický a náboženský.

Ak by sme chceli ľudsky vysvetliť jeho voľbu, možno by sme konštatovali, že ak nemalo pri voľbe prevahu ani jedno vyhranené krídlo, mohla prísť jeho chvíľa. Paradoxne jeho výhodou je, že sa verbálne hlási k odkazu pápeža Františka, keď hovorí o synodalite, chudobných a perifériách, ale navonok svojím zovňajškom a prejavom dáva najavo, že bude dbať na stabilitu a jasnosť v prezentovaní náuky aj v komunikácii.

Keďže je v kúrii krátko, s nadsadením povedané, tak týždeň aj s cestou, pravdepodobne nemal ešte vytvorené také vzťahy a väzby, ktoré by ho úplne zaškatuľkovali a vyrobili mu oponentov, preto uspel.

Ak by sme chceli ľudsky vysvetliť jeho voľbu, možno by sme konštatovali, že ak nemalo pri voľbe prevahu ani jedno vyhranené krídlo, mohla prísť jeho chvíľa.

Výber mena je zaujímavý. Jeho posledný nositeľ v 19. storočí, Lev XIII., bol reformným pápežom a považuje sa za zakladateľa sociálnej náuky cirkvi. Samotné meno „Lev“ sa traduje od pápeža Leva Veľkého ešte z prvých storočí. Pápež s týmto menom bol obrancom Ríma pred Attilom.

Lev XIII. bol iniciátorom angažovanosti katolíkov vo verejnom živote, keď ich vyzval, aby sa organizovali napríklad v kresťanskodemokratických stranách a vnášali katolícke ideály do verejného života. Uvidíme, čo z toho si osvojí súčasný pápež.

Jeho voľba je dobrým znamením pre Slovensko. Fotografia z roku 2005, ktorá obletela internet, na ktorej sa núka chlebom a soľou a pripíja si slivovicou, ho predstavila ako normálneho človeka, ktorý si ako generálny predstavený rehole nenárokoval žiadne privilégiá, bol oblečený ako bežný kňaz a nebránil sa atmosfére porozumenia a prijatia. V tomto roku mal zavítať do Košíc, Levoče či Nitry.

Pri rýchlej voľbe Leva XIV. sa núka ešte jedna, nie príjemná paralela s minulosťou. Najrýchlejšie konkláve v 20. storočí bolo v predvečer druhej svetovej vojny pri voľbe Pia XII. Možno otcovia kardináli cítia, že katolícka cirkev v týchto ťažkých časoch potrebuje na čele človeka, ktorý nebude prehlbovať jestvujúce vnútorné spory a zároveň bude hlásateľom pokoja vo svete.

Možno je to naozaj tak, že ideme do zlých časov, keď ideologické spory musia ísť bokom. Slová pápeža z prvého príhovoru, že zlo nepreváži a v našich srdciach je prítomná moc Zmŕtvychvstalého Krista, majú byť pre nás uistením, útechou a výzvou, aby sme budovali v našich komunitách a spoločnosti mosty a stávali sa tvorcami pokoja.

Nech dobrý Boh žehná Svätého Otca Leva XIV.