Psychoterapeut Karol Pollák Pribúda kňazov, ktorí si získavajú lásku veriacich, lebo vidia, že kňazi ich nechcú komandovať

Psychoterapeut Karol Pollák sa angažuje aj v programe pre manželov v ťažkostiach v Rodinkove či programe „Učme sa spolu starnúť“ so spoločenstvom seniorov v Lukovom dvore, v ďalšej skupinovej práci s kňazmi aj laikmi.

Viem o vás, že ste veľký priaznivec pápeža Františka. Ako ste vnímali a prežívali teraz jeho smrť a príchod nového pápeža? 

Mal som veľmi rád aj Benedikta XVI., už aj preto, že to bol „pápež môjho obrátenia“. Katolíkom som sa stal v roku 2006.

Bol som vtedy ako húsatká Konrada Lorenza, nositeľa Nobelovej ceny za etológiu, známeho pojmom imprinting – „vtlačenie“. Keď sa vyliahnu z vajíčka, idú za prvým, koho vidia, ako za svojou matkou. 

Chcem tým povedať, že hoci mi Benedikt XVI. imponoval svojou múdrosťou, všestranným vzdelaním, pokorou, rozhodujúce aj podľa mojej skúsenosti bolo, že som bol otvorený prijať ho za „svojho“. Slovo sa vtláčalo, bolo prijaté do „špongie“ daru viery.

A predsa si ma pápež František získal hneď, ako v roku 2013 po zvolení vystúpil na balkón. 

Čím? 

Keby som mal povedať aspoň dve veci, ktoré ma zvlášť oslovili, bola to výzva na zakorenenosť a súčasne otvorenosť kresťanov, s čím bezprostredne súvisí výzva na synodálnu cestu.

Mnohých však synodalita vyrušuje, kritici hovoria o strate identity Katolíckej cirkvi. Čo podľa vás pápež František myslel týmto projektom?

Pri synodalite v Katolíckej cirkvi podľa mňa nejde o to, aby si laici kompenzovali nejaké svoje mindráky voči kňazom alebo aby si tykali s biskupmi či niečo podobné. 

Skôr vnímam synodalitu ako kooperáciu, otvorenosť, aby hierarchický pohľad neizoloval klerikov od laikov.

Inými slovami, vidím ju ako kráčanie zasvätených osôb a laikov spolu ku Kristovi, aby tradičná cirkevná hierarchia nebola bariérou už medzi samotnými kňazmi rôznych hodností, čo je zásadným predpokladom bezbariérových vzťahov aj medzi cirkevnou hierarchiou a laikmi.

Nejde o nejaké lacné kamarátstvo či populizmus zo strany kňazov. Pre nich samých je dôležité, aby si stále uvedomovali, že sú tiež „iba“ ľudia. Úcta k človeku by mala patriť ku kresťanským cnostiam, s rešpektom laikov ku kompetenciám, ktorú kňazi v cirkvi majú, k ich právomociam a zodpovednostiam. 

Máte pocit, že sa synodalita na Slovensku ujíma? Oficiálne sa hovorí, že sa u nás zapojilo len 40 percent farností.

Netrúfam si hodnotiť, ako a či sa synodalita uchytila v našich farnostiach. Môžem však spomenúť príklad, ktorý sa týka mojich aktivít v Rodinkove. 

S tímom manželských párov sa deväť rokov venujeme sprevádzaniu manželov v ťažkostiach. Po siedmich rokoch sme prehodnotili skúsenosti a prebudovali formát, v ktorom účastnícke páry mali pasívnejšiu úlohu. Ťažiskom boli prezentácie, psychologická osveta s cvičeniami, aj inak sme sa o účastníkov najmä starali. V súčasnosti vedieme s účastníkmi dialóg prepojený s modlitbou. Cieľom je byť dobrými kresťanmi v manželstvách a rodinách, prevziať za to sami zodpovednosť. 

Je dôležité, aby samotný kňaz demystifikoval svoju úlohu u veriacich, ktorí majú tendenciu vidieť v ňom nadpozemskú bytosť.

Všetci si potrebujeme uvedomiť, že kresťanstvo nie je len chodenie do kostola. Členom tímu, ale aj účastníkom celého programu s manželmi je už aj kňaz. Popri obvyklej kňazskej službe je plne angažovaný na životoch účastníkov. Je tým pastierom, ktorý vstupuje do ovčinca a neváha sa v ňom „zašpiniť“, na čo pápež František kňazov ustavične vyzýval a išiel im v tom príkladom. 

Nechcem to zakríknuť, sme na začiatku zmien, ale z doterajších reakcií účastníkov sa zdá, že je to synodálna cesta, ako som jej rozumel v podaní pápeža Františka, a mohla by priniesť dobré ovocie. 

Vnímate, že pontifikát pápeža Františka stihol už ovplyvniť život cirkvi, napríklad pokiaľ ide o vzťah kňazov a laikov?

Za 19 rokov od svojho obrátenia vnímam, že pribúda kňazov, ktorí si získavajú lásku veriacich, lebo vidia, že kňazi ich nechcú komandovať, ale majú ich radi a stoja o bezbariérové vzťahy s laikmi. 

Myslím, že k výraznej zmene došlo práve počas dvanástich rokov pontifikátu pápeža Františka. Odráža sa to v ochote laikov „nebáť sa“ ponúknuť svoje dary v kresťanskej službe na veľmi rozmanitých úsekoch každodenného života. 

Ak kňaz vychádza v ústrety laikom, ako na to pápež František vyzýval, aj mnohí z nich vychádzajú z pasívneho čakania, o čo pán farár požiada. 

V modernom jazyku by sa dalo hovoriť aj o inklúzii kňazov. Obvykle máme predstavu, že klerici musia mať pastoračnú iniciatívu. Pre mňa však synodalita znamená, aby sa laici nebáli osloviť kňazov a vtiahnuť ich do oblastí života, kde ich nezastupiteľnú úlohu naozaj potrebujú. Viem, že to môže byť technický problém vzhľadom na nedostatok kňazov. No ak miesto formálnych pozvaní kňazov na niektoré „aktivity“ z akejsi úcty k autorite dôjde k spoločnému premysleniu zmysluplných projektov synodálnej spolupráce, môže sa vytvoriť potrebný časový priestor. Možno niektorí kňazi na takúto svoju inklúziu aj čakajú.

Pohľad zvonkaSynodálna cesta a paternalizmus

Karol Pollák

Viem si dokonca predstaviť, že ak by mladí ľudia vnímali, že veriaci nepotrebujú kňazov iba na vysluhovanie sviatostí, ale participujú v dôležitých oblastiach ich života, nielen v inštitucionálnych podobách (kňazi v armáde, polícii, nemocniciach), malo by to vplyv na motiváciu rozhodnúť sa pre kňazstvo. Aj veriaci mladý človek potrebuje vidieť zmysel svojho povolania, zvlášť ak je to rozhodnutie na celý život.

Spomínam si na dovolenku v Anglicku, v Oxforde som náhodou natrafil na rímskokatolícky kostol. Vošiel som, kňaz práve začínal svätú omšu, úplne sám, bol som jediný návštevník, ktorý do kostola „zablúdil“. Nemal som pocit, že by si bol kňaz môj príchod vôbec všimol, hoci som si sadol dopredu. Keď nastala chvíľa svätého prijímania, kňaz prijal Eucharistiu, napil sa vína z kalicha a začal „baliť“. Vstal som a požiadal ho o sväté prijímanie. Dal mi ho, no v tvári som mu videl rozpaky a prekvapenie. Bola to pre neho zjavne neobvyklá situácia a mne ho bolo úprimne ľúto...

Niektorí kňazi sa sťažujú na pasivitu veriacich…

… ale uniklo im, že k nej prispievajú svojím komunikačným prístupom, hrádzou, ktorú si s veriacimi laikmi vytvorili držaním si ich „od tela“. Teda nie všetci, samozrejme.

Nie je to začarovaný kruh? Veľká časť veriacich pasívne čaká a mnohí kňazi zostávajú v zabehnutom spôsobe?

Problémom je pasívny prístup v zmysle, že pán farár požiada a my to urobíme. Lenže „oddaných“ je čím ďalej, tým menej.

Niektorí kňazi majú možno aj obavy, chýba im skúsenosť v manažmente ľudí, nenaučili sa ani komunikovať mimo svojej roly, sú zvyknutí vystupovať v pozícii autority, ktorou zakrývajú svoju uvedomovanú či neuvedomovanú neistotu.

Asi aj pod vplyvom pápeža Františka sa niektorí snažia byť otvorenejší, no opäť to u niektorých nepôsobí úplne autenticky, ale skôr ako požadovaná zmena sociálnej roly. Na budovanie vzťahov ozajstnej synodality to nemusí stačiť.

Nepochybne musí nastať aj generačná výmena. Nemožno zazlievať staršiemu kňazovi, ktorý bol desiatky rokov zvyknutý správať sa určitým spôsobom, že sa nedokáže zmeniť na „príkaz“. Ak však bude z Vatikánu naďalej zaznievať výzva na nový prístup, čo sa ukazuje, že bude, tak máme nádej, že sa vzťahy medzi kňazmi a laikmi budú prehlbovať a odstup, ktorý je prekážkou plodnej, synodálnej spolupráce, miznúť. 

Synodalita sa skrátka stane bežnou a lipnutie na starých predstavách už ani nebude mať kto uskutočňovať. Myslím, že je najvyšší čas, lebo ak vymrieme my, babky a dedkovia, čo potom? 

Navyše príde aj k veľkému zostarnutiu kňazov. Tento rok je na Slovensku historicky najmenej vysviacok od pádu totality. Silné ročníky farárov pôjdu do pätnástich či dvadsiatich rokov do dôchodku.

Iste, bude to o prežití...

V akom zmysle?

Pokiaľ nebude synodalita fungovať, keď nebudú vtiahnutí aj laici, tak cirkev bude mať vážny problém. Hoci áno, Kristus si poradí. Pápež Benedikt XVI. hovoril o tých malých stádach. Ja chcem byť optimista, lebo ľudia hľadajú duchovno, aj v liberálnom prostredí. Túžba po Bohu je silná, poznáme augustínovské Pán si nás stvoril pre seba a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v ňom.

Viem, o čom hovorím. Dostal som dar viery. Prišiel som k nemu ako hluchý k husliam. Doslova zo dňa na deň. Keby mi bol niekto deň predtým povedal, ty budeš veriaci, tak by som sa bol zasmial.

Karol Pollák. Foto: Postoj/Adam Rábara

Keď si uvedomíme, že kňazov bude zrejme ubúdať, veriacich asi tiež, zároveň nároky na kňazov sú už teraz vysoké a budú to mať len ťažšie, čo im bude oporou?

Najlepšie by bolo, keby im bol oporou Kristus, lebo keď budeme hľadať všetky útechy vo svete, tak sa staneme dosť zraniteľní a diabol to vie. No vyššie som už naznačil, že práve nekonečné možnosti, formy synodality by mohli život cirkvi prebudiť, oživiť, či ide o kňazov, alebo laikov. Vlastne nie „alebo“. Jedno od druhého nemožno oddeliť a je to práve synodálna cesta cirkvi, ktorá vytvára vzťahy medzi klérom a laikmi, ozajstné spoločenstvo v Kristovi, na ktoré nás Pán povoláva. Práve tieto vzťahy sú znakom živej cirkvi. Bariéry vo vzťahoch, žiaľ, umŕtvujú. 

Čo je teda z vášho pohľadu psychológa pre kňazov kľúčové?

Nechcel by som zužovať svoj pohľad iba na psychologický. Už len preto nie, že nemôžem nebrať do úvahy svoj dar viery, ktorý v mojom pohľade prevažuje. 

Keďže mám aj dar porovnávacej skúsenosti 33-ročnej psychologickej praxe pred obrátením, môj vtedajší pohľad na kňazov by asi spomedzi veriacich nikoho nepotešil, ani keby som sa vyjadroval „politicky korektne“. 

Ako ste ich vnímali?

Boli pre mňa „podivíni“, ale už apoštol Pavol vysvetľuje nadprirodzenú povahu kresťanského „bláznovstva“. A svätý Augustín, ktorý sám zažil obrátenie a mal teda porovnávaciu skúsenosť, vedel, že na to, aby sme naozaj porozumeli, musíme veriť.

V prvom rade mám ku kňazom, najmä rímskokatolíckym, takým, ktorých vnímam ako zrelých v ich povolaní, veľký obdiv. Keď si spomeniem, ako mnou vo veku, keď sa oni rozhodovali pre kňazstvo, „mlátili pudy“, uvedomujem si, že ich rozhodnutie pre život v celibáte vyžadovalo veľkú obetu a sebazaprenie. Ani láska ku Kristovi neznamená, že prestali byť mužmi, všetci máme svoju prirodzenosť. 

Psychológ, ktorý prekonal rozpad svojho vzťahu, sprevádza páry v krízeZažil som prípady manželov, ktorí si nevedeli prísť na meno a dnes sa majú radi

Zuzana Hanusová

Aj keď sa chcem vyhnúť vlastným projekciám, myslím si, že pre muža, ale i ženu, ktorí sa rozhodnú pre celoživotný celibát, to sotva môže byť v devätnástich rokoch ľahké. Opäť sme pritom, že všetci sme len ľudia, a myslím si, že tento fakt by vyžadoval v cirkvi oveľa väčšiu reflexiu, keďže s jej nedostatkom sa spája množstvo problémov. 

O kňazoch zrelých pre ich povolanie hovorím preto, že sú aj takí, čo sa dostali na kňazskú dráhu motivovaní asi nielen láskou k Bohu a blížnemu. To sa, žiaľ, niekedy prejaví veľmi smutnými spôsobmi. 

Práve celibát je často rozmer, cez ktorý verejnosť vníma kňazov. Nie je to však zužujúci pohľad?

Určite áno. Keď hovorím, že aj kňaz je len človek a nemožno ignorovať ľudskú prirodzenosť, netvrdím tým, že by sme mali ignorovať duchovný rozmer osoby nielen kňaza, ale každého človeka. Nie je tu na to priestor, ale po obrátení som sa stal paradoxne psychológom, ktorý pokladá za antropologickú chybu človeka iba psychologizovať, nazerať len z pohľadu vied o človeku a spoločnosti.

Vnímam, že pribúda kňazov, ktorí si získavajú lásku veriacich, lebo tí vidia, že kňazi ich nechcú komandovať.

Človek sa však navonok prejavuje sexualitou ako mocnou silou, ktorú ak nedokáže ovládať, ovládne ona jeho. Mnoho ľudí je doslova jej otrokom. 

Okrem nej je tu ešte druhá mocná sila, v istom zmysle takisto pud – túžba po moci. Teda videné iba empiricky, podľa vonkajších prejavov, nie z duchovného hľadiska. 

A existuje tajomná interakcia, že ak človek potláča a vytesňuje sexualitu, nechce o nej vedieť, môže sa to „preliať“ do neuvedomovaných mocenskoagresívnych chúťok. Ich prejavy môžu navonok pôsobiť ako sociálne, ba aj právne legitímne. Nemáme čas a miesto podrobnejšie sa tým zaoberať, ale história poskytuje veľa príkladov, na ktoré cirkev nie je hrdá.

Je toto podľa vás stále aktuálny problém?

Nereflektovaná a nezvládnutá sexualita a túžba po moci sú v prípade kňazov aj dnes veľmi nebezpečné. Majú dosah na vzťahy v cirkvi, vzťahy cirkvi so svetom, neveriacimi, ale môžu mať duchovné dôsledky pre samého kňaza. 

Tie sa už v pozemskom živote môžu negatívne prejaviť na jeho psychickom a telesnom zdraví. Takže „čistá“ láska k Bohu a blížnemu je určite niečím špecifickým, krásnym, ale aj náročným, a preto obdivuhodným u kňazov a osoby v celibáte vôbec.

Na čo by nemali kňazi zabúdať, aby zvládli všetky tie mocné sily, ako ste to nazvali?

Kňaz by si mal uvedomovať, že je v prvom rade človek. Mal by mať túžbu byť dobrým človekom, túžbu milovať nielen Boha, čo môže byť túžba veľmi abstraktná, ale skrze Krista, s Kristom a v Kristovi aj blížneho, ba aj „nepriateľa“.

Samotná sviatosť kňazstva nechráni kňaza pred hriechom. Cirkev vie, že tí, čo sa snažia žiť svätým životom, bývajú často vystavení väčším pokušeniam a útokom zlého ako ten, čo sa o Boha nestará.

Menej sa v cirkvi hovorí, alebo to niektorí kňazi nevedia, že prekážky Božej milosti nespočívajú iba v úmyselne páchaných hriechoch. Veľa zla môže spraviť donucovacia „kresťanská“ výchova bez lásky, traumatické zážitky a skúsenosti z minulosti, najmä z raného detstva.

Je tiež dôležité, aby samotný kňaz demystifikoval svoju úlohu u veriacich, ktorí majú tendenciu vidieť v ňom nadpozemskú bytosť, nebál sa vhodným, prirodzeným spôsobom dávať najavo, že je len človek.

Karol Pollák. Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako vnímate výber do kňazských seminárov?

Nedovolím si zvonka posudzovať, ako je dnes cirkev pripravená na výberové konania. Neviem, nakoľko odoláva pokušeniu privrieť v niektorých prípadoch pri výbere oči, ak nie je dostatok záujemcov o kňazské povolanie. Určite by som pred akoukoľvek benevolenciou dôrazne varoval. Skôr či neskôr sa nečakaným spôsobom vypomstí. 

Vôbec si nemyslím, že by mali výber robiť psychológovia, ktorí nemajú žiadnu skúsenosť s kňazským životom. Tí môžu byť prípadne prizvaní ako konzultanti na pozorovanie a diskusiu.

Psychológovia vstupujú do procesu ako externí poradcovia, robia o kandidátoch posudky, no o prijatí alebo neprijatí do seminára aj na základe výsledkov rozhodujú predstavení seminára, respektíve diecézny biskup.

V poriadku. Všeobecne platí, že najväčším expertom na život nie je odborník, ale ten, kto ho dobre zvládol a môže to o sebe povedať nielen on sám, ale aj iní. Expertom na kňazský život môže byť len kňaz. Viem si predstaviť, že kňaz po prekročení päťdesiatky, s atribútmi kňazskej zrelosti, môže byť veľmi platným členom výberovej komisie adeptov do kňazského seminára.

Novokňazi a trendyTento rok je najslabší od pádu totality, najväčšie výzvy prídu so starnutím kléru

Pavol Hudák

Výber je, samozrejme, len prvý krok, po ktorom nasleduje šesťročná formácia adeptov na kňazstvo spojená s ich pozorovaním, bdelosťou a modlitbou.

Verím, že ani tu cirkev rady zvonka nepotrebuje, má dostatok skúsených kňazov, ktorí sú šťastní, že sa pre svoje povolanie rozhodli, robia mu česť, sú si zmienených i ďalších nástrah vedomí a všetko si ustrážia už pri výbere mladých záujemcov o kňazstvo a pri ich formácii.

Zároveň diskusia cirkevnej hierarchie s veriacimi odborníkmi laikmi, ktorí vidia kňazov „zvonka“, nemôže reflexii v cirkvi ublížiť. A opäť sme pri synodalite. (Úsmev.)

Synodalitu často spomína aj nový pápež Lev XIV. Ako sa vám zatiaľ javí? 

Myslím si, že aj pre neveriacich môže byť nový pápež inšpiráciou. Ovláda viacero jazykov, je neuveriteľne vzdelaný. Mal ísť študovať na Harvard matematiku, ale dal prednosť tomu, že sa bude venovať Indiánom. Naučil sa ešte aj ich jazyk. 

Po celý život, podobne ako pred ním pápež František i ďalší predchodcovia na Petrovom stolci, podáva svetu svedectvo o autentickej viere. Takých kňazov, pravdivých a milujúcich, potrebujeme. Samozrejme, nie každý mu uverí, ale problém nie je v pápežovi. Veď ani Ježišovi všetci neuverili...