Čo bude so synodalitou Ako Lev XIV. uchopil najväčší projekt svojho predchodcu

Je to už pár rokov, čo sa Katolícka cirkev zaoberá synodalitou – najväčším projektom pápeža Františka. Kým jedni sú z neho od začiatku nadšení, iní zostávajú skeptickí a ďalší kriticky varujú pred stratou katolíckej identity. 

Smrťou argentínskeho pápeža sa táto cesta neskončila, František stihol v marci tohto roku schváliť začiatok novej etapy synodálneho procesu, ktorý vyvrcholí v roku 2028 celocirkevným zhromaždením vo Vatikáne. 

Nastáva tak finálna alebo realizačná fáza projektu. Z Vatikánu prichádzajú inštrukcie pre miestne cirkvi, tie vymenúvajú synodálne tímy pre túto fázu a bodka má nastať o tri roky na spomínanom zhromaždení. No vlastne má mať celé toto úsilie nejakú bodku? Nie je to skôr o zmene nastavenia v niektorých oblastiach? 

Lev XIV.: Primárnym zameraním nie je inštitucionálna hierarchia

Od začiatku Františkovho projektu bolo zrejmé, že kľúčové bude, aký postoj k nemu zaujme jeho nástupca. Ten od začiatku pontifikátu neskrýva príslušnosť k tejto myšlienke, no až teraz, svojím rozsiahlym rozhovorom pre americkú vatikanistku Elise Ann Allenovú z portálu Crux Now, ukázal, ako o synodalite uvažuje.  

„Synodalita je postoj, otvorenosť, ochota porozumieť. V súvislosti s cirkvou to znamená, že každý člen cirkvi má svoj hlas a úlohu, ktorú môže plniť prostredníctvom modlitby a reflexie,“ povedal Lev XIV.

„Je to postoj, ktorý podľa mňa má čo dnešnému svetu povedať,“ pokračoval. „Pred chvíľou sme hovorili o polarizácii. Myslím si, že (synodalita) je akýmsi liekom. Je to spôsob, ako riešiť niektoré z najväčších výziev, ktorým dnes čelíme vo svete.“

Pápež sa vyjadril aj o tých, ktorí sú k projektu skeptickí alebo ho odmietajú.

„Niekedy môžu biskupi alebo kňazi mať pocit, že synodalita im berie autoritu,“ vravel s tým, že o tom synodalita nie je a možno je predstava takýchto biskupov či kňazov o autorite skreslená.

Pápež zasadil myšlienku synodality do hlbšieho kontextu, keď sa vyjadril, že „tento proces sa začal dávno pred poslednou synodou, aspoň v Latinskej Amerike“. Takisto prepojil túto myšlienku s Druhým vatikánskym koncilom. 

„Myslím si, že (synodalita) ponúka cirkvi veľkú príležitosť a možnosť zapojiť sa do diania vo svete,“ povedal. „Od čias Druhého vatikánskeho koncilu je to podľa mňa veľmi dôležité a je ešte veľa čo robiť.“

Dôležitá pasáž rozhovoru sa týka toho, ako má vyzerať realizácia myšlienky v živote cirkvi. 

Lev XIV. totiž naznačil, že spôsob implementácie synodality nemusí vyzerať výhradne len tak, ako sme ho poznali z nedávnej synody o synodalite, ktorá používala nástroj okrúhlych stolov, tzv. „rozhovory v Duchu“. Ale podľa Leva XIV. „existuje mnoho spôsobov, ako to dosiahnuť, prostredníctvom dialógu a vzájomného rešpektu“.

Ďalej hovoril, že synodalita je spôsob vyjadrenia toho, ako má vyzerať cirkev, že sa máme snažiť byť komunitou. Čiže cirkvou, ktorej primárnym zameraním nie je „inštitucionálna hierarchia, ale skôr pocit, že my všetci spolu tvoríme cirkev a každý človek so svojím vlastným povolaním – kňazi, ženy, biskupi, misionári, rodiny –, každý s konkrétnym povolaním, ktoré mu bolo dané, má svoju úlohu a niečo, čím môže prispieť, a spoločne hľadáme spôsob, ako rásť a kráčať spolu ako cirkev“.

Časť rozhovoru pápeža s vatikanistkou Allenovou o synodalite.

Sú to dôležité slová, pretože najväčším kameňom úrazu sa javí fakt, že pod synodalitou si každý predstavuje iný typ zmien v cirkvi. Už za Františka sa ukázalo, že sa nestane nástrojom na revolučné zmeny v učení cirkvi (svätenie žien či uvoľnenie povinného celibátu). Napriek tomu bolo dôležité, aby sa vyjasnilo, čo má pre cirkev tento proces priniesť.

Nový pápež v tomto smere interpretuje projekt synodality a nastavuje aj potrebné mantinely. Jeho výrok, že cirkev sa nemá primárne sústrediť na rozmer „inštitucionálnej hierarchie“, určite neznamená, že laici dostanú rozhodovacie právomoci v otázkach, kde je nevyhnutné svätenie. Levove slová však opisujú mentalitu, ktorá sa má spájať s ideou synodality.

No ešte užitočnejším ako pápežove vyjadrenia k tejto téme sú jeho kroky, ktoré možno považovať za praktickú ukážku toho, ako máme myšlienku synodality vnímať v konkrétnom živote cirkvi. 

Stretnúť sa, vypočuť a… rozhodnúť?

Lev XIV. už svojimi činmi preukázal svoj synodálny étos, napísal National Catholic Reporter. 

Americký portál pripomína, že pápež mal súkromné audiencie s dvoma postavami, ktoré symbolizujú protikladné póly amerického katolicizmu: kardinálom Raymondom Burkeom, hlasným kritikom Františka, ktorý odsúdil synodalitu ako hrozbu pre integritu cirkvi, a jezuitom Jamesom Martinom, advokátom začlenenia LGBTQ+ ľudí do cirkvi.

Začiatkom septembra prešla Svätou bránou vatikánskej baziliky púť komunity LGBTQ+, ktorú Vatikán síce neorganizoval, ale uviedol ju v oficiálnom kalendári jubilejných pútí.

O niekoľko dní neskôr organizátori tradicionalistickej púte oznámili, že pápež schválil slávenie predkoncilovej formy omše vo vatikánskej bazilike, ktorú bude celebrovať kardinál Burke. Za Františka to posledné dva roky nebolo umožnené.

Samozrejme, vypočuť si predstaviteľov rôznych názorových táborov je pekným gestom a pre pápeža Prevosta podľa všetkého aj pracovnou metódou. Dôležité však budú aj výstupy a rozhodnutia. Napríklad v prípade liturgickej otázky samotný Lev XIV. v spomínanom rozhovore naznačil, že chce po diskusii dospieť k nejakej forme dohody.

Čoskoro sa podľa vyjadrenia pápeža naskytne príležitosť „sadnúť si za stôl so skupinou ľudí, ktorí podporujú tridentský obrad“ a možno sa tento problém podarí vyriešiť „synodalitou“.

Nuncius Nicola GirasoliVždy som videl v Robertovi Prevostovi niečo výnimočné. Je pastierom, ktorý má neobyčajné vlastnosti

Imrich Gazda

V každom prípade, kým pápež možno uvažuje nad synodalitou ako pracovnou metódou, vatikánsky aparát, tzv. Generálny sekretariát synody, si plní svoju funkciu a produkuje dokumenty, v ktorých je čoraz ťažšie sa vyznať.

Na záver synody o synodalite vyšiel záverečný dokument, ktorý schválil pápež František. Nahradil tak apoštolskú posynodálnu exhortáciu, typ dokumentu typický pre záver synody na nejakú tému. Napríklad v prípade synody o rodine to bola exhortácia Amoris laetitia a podobne.

Tento rok vydal Generálny sekretariát synody ešte implementačnú správu (v slovenskom preklade tu), ktorá má byť akýmsi návodom pre miestne cirkvi, ako zapracovať závery zo záverečného dokumentu do praxe. 

Bol stanovený aj harmonogram: 

jún 2025 – december 2026: procesy implementácie v miestnych cirkvách a ich zoskupeniach; 
prvý polrok 2027: hodnotiace zhromaždenia v diecézach a eparchiách; 
druhý polrok 2027: hodnotiace zhromaždenia v národných a medzinárodných biskupských konferenciách, východných hierarchických štruktúrach a iných zoskupeniach cirkví; 
prvý štvrťrok 2028: kontinentálne hodnotiace zhromaždenia; 
október 2028: celocirkevné zhromaždenie vo Vatikáne.

Okrem toho platí, že do konca tohto roka fungujú pracovné, študijné skupiny, ktorým František zveril citlivejšie témy, ktoré neboli predmetom debaty za okrúhlymi stolmi počas hlavných zasadaní synody. Veľká pozornosť sa sústredí na výsledky skupiny číslo päť, ktorá sa má zaoberať aj otázkou možného diakonátu žien.

Pápež Lev XIV. tieto skupiny nezrušil, vzhľadom na konkláve a zmenu pápeža im predĺžil mandát do konca roka a dokonca ešte pridal dve nové študijné skupiny – konkrétne na témy Liturgia v synodálnej perspektíve a Status biskupských konferencií, cirkevných zhromaždení a partikulárnych koncilov. 

V akých oblastiach sa majú udiať zmeny

Implementačná správa k záverom synody uvádza, v akých oblastiach sa majú miestne cirkvi poobzerať po zmenách. Ide o: 

podporu synodálnej spirituality; 
skutočný prístup nevysvätených žien a mužov, laikov i laičiek, zasvätených žien i mužov k zodpovedným funkciám a vedúcim úlohám, ktoré si nevyžadujú sviatosť vysviacky; 
vyskúšanie takých foriem služieb a ministérií, ktoré zodpovedajú pastoračným potrebám v rôznych kontextoch; 
prax cirkevného rozlišovania; 
zavedenie rozhodovacích procesov v synodálnom štýle; 
skúšanie vhodných foriem transparentnosti, zodpovedania sa a hodnotenia; 
záväzné vytvorenie participatívnych orgánov v diecézach a vo farnostiach, ktoré stanovuje právo, a obnovenie spôsobov ich fungovania v synodálnom duchu;
pravidelné konanie miestnych a regionálnych cirkevných zhromaždení;
docenenie diecéznej synody a eparchiálneho zhromaždenia; 
obnovu farností v misijnom synodálnom duchu;
preskúmanie synodálneho charakteru ciest kresťanskej iniciácie a vo všeobecnosti formačných programov a nimi poverených inštitúcií.

Úžas z mnohonárodnosti a zopár znepokojeníNiekoľko zamyslení po návrate z druhého zasadnutia synody

Robert Barron

Ak má čitateľ z posledných odsekov tohto textu pocit komplikácie až byrokratickosti, môže to byť presne ten dojem, na ktorý upozorňoval americký biskup Robert Barron. Ten nepatrí medzi iniciatívnych nadšencov synody o synodalite (ako kardináli Hollerich či Grech), ale ani jej neústupčivých odporcov (ako Burke).

Keď sa biskup Barron vrátil z Ríma domov po druhom synodálnom zhromaždení na jeseň 2024, napísal text, kde niektoré veci vyzdvihuje ako pozitívne, no okrem iného varuje pred upadnutím do akejsi cirkevnej paralýzy.

„Takže aj keď uznávame legitímnosť niektorých synodálnych postupov a štruktúr, nemohli by sme si osvojiť zdravú ratzingerovskú podozrievavosť voči byrokracii, ktorá by nám mohla prerásť cez hlavu a znefunkčniť nás?“

Zdá sa, že Barronov americký spolubrat na Petrovom stolci ukazuje, ako celú myšlienku synodality chápať a uvádzať do praxe. Z vyjadrení Leva XIV. cítiť akoby výzvu, ktorá by sa dala voľne opísať aj takto: 

Uvoľnite sa. Máme za sebou obdobie intenzívnych debát a analýz, niektoré témy ešte dotiahneme, ale poďme už žiť, čo máme žiť, a popritom môžeme zlepšovať to, čo sme pomenovali synodálna mentalita. Napríklad ja to robím takto...