Oslava Vianoc v sebe nesie rozmer radosti, potešenia, úsmevu. Nie vždy to však tak býva. Práve kvôli tomu, že počas vianočných sviatkov sa intenzívnejšie zdôrazňuje myšlienka rodiny, vzťahov, pokoja, sa niektorí ľudia môžu trápiť – kvôli tomu, že rodinu nemajú alebo nie je podľa ich predstáv, že sa cítia bez vzťahov a opustení alebo že z rôznych dôvodov nemajú pokoj, po ktorom tak veľmi túžia.

Ak si všimneme hlavných protagonistov evanjeliového vianočného príbehu, tak zistíme, že v prvom momente to nebolo až tak o radosti ako skôr o obave až strachu. Keď prišiel anjel Gabriel k Márii, povedal jej: „Neboj sa, Mária, lebo si našla milosť u Boha...“ (Lk 1,30). Takže Mária sa zrejme bála alebo pociťovala úzkosť.

Podobne, keď sa anjel zjavil Jozefovi vo sne, povedal mu: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu...“ (Mt 1,20) Takže aj Jozef sa bál, minimálne bol z celej situácie zmätený. A keď sa anjeli zjavili pastierom a ako prvým im zvestovali správu o Ježišovom narodení, evanjelista Lukáš píše, že „sa ich zmocnil strach“ (Lk 2,9). Takže príbeh o narodení Ježiša sa rozvíja na pozadí určitej obavy až strachu a až prijatie tohto tajomstva prináša pokoj a radosť. Predtým však existovala bázeň.

Zvestovanie anjela Gabriela Panne Márii (1655) od Bartoloméa Estebana Murilla. Foto - wikipedia

Obavy, strach a úzkosť zvykneme považovať za negatívne citové prežívanie, ale nemusí to vždy tak byť. Niekedy je dobré, že tieto pocity máme, hlavne v prípade, ak sme sami príčinou napätých vzťahov alebo ak sme sami niekomu ublížili, niekoho zranili alebo ak sme sami dôvodom toho, že rodinná atmosféra je príliš ďaleko od ideálu a že chýba ten vytúžený pokoj. Vtedy je dobré pociťovať úzkosť spolu s približujúcim sa tajomstvom Vianoc. Škoda, že u mnohých ľudí to tak nie je.

Vo svete, kde sa máme materiálne vcelku dobre, pociťujeme aj napriek svojim vlastným pokleskom akúsi vnútornú istotu, ktorá ale môže byť falošnou istotou.

Evanjelista Lukáš spomína Ježišovo podobenstvo o chudobnej vdove a sudcovi, ktorý „sa Boha nebál a ľudí nehanbil“ (Lk 18,2). Táto charakteristika sudcu je aj dnes u mnohých ľudí priliehavá. Zdá sa, že predchádzajúce generácie boli v tomto citlivejšie a pokornejšie, lebo hoci aj vtedy existovalo medzi ľuďmi zlo v rôznych formách, bolo viac bázne pred Bohom i hanblivosti za svoje skutky.

Dnes je svet o dosť suverénnejší. Pomohlo by, keby sme sa v niektorých prípadoch aspoň trochu viac Boha báli a mali bázeň pred ním a aj trochu viac sa hanbili za svoje poklesky. Možno by sa nám viac priblížilo tajomstvo Vianoc.

"Boh sa nezastaví pred uzavretosťou človeka, ale šťastní sú tí, ktorí v pokore spoznajú jeho veľkosť." Zdieľať

Počas Vianoc sa môže stať, že budeme chcieť to, čo sme vo vzťahoch zanedbali alebo pokazili, napraviť materiálnym obdarovaním, ale ono to tak celkom nejde. Veď predsa nám nejde iba o nejaké „kozmetické úpravy“ v našom živote, v našich vzťahoch. Dôležitejšia by bola bázeň, ktorá privádza k sebareflexii, ľútosti a trvalejšej náprave. Ak nám teda vianočný čas prináša nejakú hoci len malú výčitku, že by bolo treba niečo napraviť, nedajme ju zahlušiť, ba naopak, buďme k nej vnímaví a dajme jej priestor, lebo sa môže stať cestou k opravdivému vianočnému tajomstvu.

Nech by sa však človek zachoval akokoľvek, Boh nám vždy dá svoje znamenie. Vianoce boli a budú každý rok. Starozákonný kráľ Achaz, ktorý predstavoval človeka suverénneho a spoliehajúceho sa na ľudské kalkulácie, nechcel znamenie od Pána, hoci mu prorok Izaiáš sprostredkoval výčitku. Predsa však toto znamenie dostal – „Hľa Panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel“ (Iz 7,14).

Boh sa nezastaví pred uzavretosťou človeka, ale šťastní sú tí, ktorí v pokore spoznajú jeho veľkosť. Mária, Jozef, pastieri – tí obávajúci sa i ustráchaní a nie sebavedomí, vo svojom živote naplno skúsili, že Boh je s nimi.

Nuž popri vianočnej básni dajme priestor aj vianočnej bázni...